Malta 2. apríla (RV) Svoj prvý deň apoštolskej návštevy Malty v sobotu 2. apríla zakončil Svätý Otec stretnutím s veriacimi na menšom ostrove Gozo, ktorého názov pochádza zo slova „Radosť“. Popoludní sa tam preplavil dvojloďou - katamaranom.
V Národnej mariánskej svätyni Ta´ Pinu na ostrovne Gozo si pápež František uctil obraz Panny Márie darom zlatej ruže a pri modlitbovom stretnutí si vypočul niekoľko svedectiev ľudí, ktorých osobná cesta viery je úzko spätá s miestnou svätyňou. Starší manželia porozprávali, ako sa museli vysporiadať s ochorením na sklerózu multiplex. Ďalší vo svojich svedectvách pápežovi priblížili posvätné miesto svätyne.
Okolo 3000 prítomným sa pápež František prihovoril v homílii. Dal ňou mocné povzbudenie celej Cirkvi na Malte k prežívaniu radosti z vydávania svedectva viery. „Radosťou Cirkvi je evanjelizovať,“ opakovane zdôraznil Svätý Otec a pri tejto príležitosti vyslovil poďakovanie početným maltským misionárom, pôsobiacim po celom svete. Homíliu prinášame v plnom znení.
Homília pápeža Františka vo svätyni Ta´ Pinu
Gozo, 2. apríla 2022
Pri Ježišovom kríži sú Mária a Ján. Matka, ktorá priviedla na svet Božieho Syna, prežíva bolesť nad jeho smrťou, zatiaľ čo svet obklopuje temnota; milovaný učeník, ktorý všetko opustil, aby ho nasledoval, je teraz nehybný pri nohách ukrižovaného Majstra. Všetko sa zdá byť stratené, všetko sa zdá byť navždy skončené. A Ježiš zatiaľ čo na seba berie rany ľudstva, modlí sa: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (Mt 27,46; Mk 15,34). Je to aj naša modlitba vo chvíľach života poznačených utrpením; je to modlitba, ktorá denne vystupuje k Bohu z vašich sŕdc, Sandi a Domenico: vďaka vám za vytrvalosť vašej lásky a za vaše svedectvo viery!
A predsa, Ježišova hodina – ktorá je v Jánovom evanjeliu hodinou smrti na kríži – však nepredstavuje uzavretie dejín, ale označuje začiatok nového života. Pri kríži totiž kontemplujeme milosrdnú lásku Boha, ktorý k nám roztvára svoju náruč a prostredníctvom Spasiteľovej smrti nás otvára pre radosť večného života. Od hodiny konca sa odkrýva život, ktorý sa začína; od tej hodiny smrti sa začína iná hodina plná života: je to čas rodiacej sa Cirkvi. Z tejto pôvodnej bunky Pán zhromaždí ľud, ktorý bude aj naďalej prechádzať drsnými cestami dejín, nesúc si v srdci tú útechu Ducha, ktorou má zotrieť slzy ľudstva.
Bratia a sestry, z tejto svätyne Ta' Pinu môžeme spoločne rozjímať o novom začiatku, ktorý pramení z Ježišovej hodiny. Aj na tomto mieste, ešte pred nádhernou stavbou, ktorú vidíme dnes, sa nachádzala len malá schátraná kaplnka. Bola nariadená jej demolácia: zdalo sa, že je to koniec. Ale rad udalostí zmenil chod vecí, akoby Pán chcel tomuto obyvateľstvu povedať: «Už ťa nebudú volať Opustená a tvoju krajinu nebudú volať Spustošená, lebo teba budú nazývať Mám v nej záľubu a tvoju krajinu Vydatá» (Iz 62,4). Tento kostolík sa stal svätyňou, cieľom pútnikov a zdrojom nového života. Pripomenula si nám to ty, Jennifer: tu mnohí ľudia zverujú Panne Márii svoje utrpenia a radosti a všetci sa tu cítia prijatí. Miesto, ktoré sa zdalo byť stratené, dnes regeneruje vieru a nádej v Božom ľude.
V tomto svetle sa aj my pokúsme vziať si k srdcu výzvu Ježišovej hodiny, tej hodiny spásy. Hovorí nám, že ak chceme obnoviť našu vieru a poslanie spoločenstva, sme povolaní vrátiť sa na začiatok, k rodiacej sa Cirkvi, ktorú vidíme pod krížom v Márii a Jánovi. Čo však znamená vrátiť sa k tomuto začiatku? Čo znamená vrátiť sa k počiatkom?
V prvom rade ide o znovuobjavenie podstaty viery. Návrat k počiatočnej Cirkvi neznamená hľadieť späť, aby sme kopírovali cirkevný model prvého kresťanského spoločenstva. Nemôžeme „preskočiť dejiny“, akoby Pán nehovoril a nekonal veľké veci v živote Cirkvi aj v neskorších storočiach. Neznamená to ani byť prílišnými idealistami, predstavujúc si, že v tom spoločenstve neexistovali ťažkosti; naopak, čítame, že učeníci sa dohadujú a dochádza medzi nimi dokonca až k škriepkam, a že nie vždy rozumejú Pánovej náuke. Vrátiť sa k počiatkom znamená skôr znovunadobudnúť ducha prvej kresťanskej komunity, čiže vrátiť sa k jadru a znovu objaviť stredobod viery: vzťah s Ježišom a ohlasovanie jeho evanjelia celému svetu. A toto je to najdôležitejšie! Toto je radosť Cirkvi: evanjelizovať.
V skutočnosti vidíme, že po hodine Ježišovej smrti prví učeníci, ako Mária Magdaléna a Ján, keď uvideli prázdny hrob, nestrácajú čas s chvejúcim sa srdcom bežia oznámiť dobrú správu o zmŕtvychvstaní. Bolestný plač pod krížom sa mení na radosť z ohlasovania. A myslím aj na apoštolov, o ktorých je napísané: «Neprestávali deň čo deň učiť v chráme i po domoch a zvestovať Krista, Ježiša» (Sk 5,42). Hlavnou starosťou Ježišových učeníkov nebola prestíž spoločenstva a jeho služobníkov, nebol to spoločenský vplyv, nebola to vycibrenosť bohoslužieb. Nie. Nepokojom, ktorý nimi hýbal, bolo ohlasovanie a dosvedčovanie Kristovho evanjelia (porov. Rim 1,1), pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať.
Bratia a sestry, maltská cirkev sa vyznačuje vzácnou históriou, z ktorej môže čerpať mnohé pastoračné a duchovné bohatstvá. Každopádne, život Cirkvi - majme to vždy na pamäti - nikdy nie je len „minulým príbehom, ktorý si treba pripomínať“, ale „veľkou budúcnosťou, ktorú treba budovať“, s ochotnou poslušnosťou pre Božie plány. Nemôže nám stačiť viera pozostávajúca z odovzdaných zvykov, nádherných slávení, krásnych ľudových príležitostí, silných a emotívnych momentov; potrebujeme vieru, ktorá má svoj základ a obnovuje sa v osobnom stretnutí s Kristom, v každodennom počúvaní jeho Slova, v aktívnej účasti na živote Cirkvi, v duši ľudovej zbožnosti.
Kríza viery, apatia pri praktizovaní viery, predovšetkým v období po pandémii, a ľahostajnosť mnohých mladých ľudí voči Božej prítomnosti nie sú otázky, ktoré by sme mali „prisládzať“, mysliac si, že koniec koncov istý náboženský duch stále odoláva, nie. Neraz totiž určité vonkajšie „lešenie“ môže byť aj náboženské, no za týmto šatom viera starne. Elegantný šatník náboženských odevov totiž nie vždy zodpovedá živej viere s dynamizmom evanjelizácie. Treba byť ostražití, aby sa náboženské praktiky nezúžili na opakovanie repertoáru z minulosti, ale aby vyjadrovali vieru živú, otvorenú, ktorá šíri radosť z evanjelia, pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať.
Viem, že prostredníctvom synody ste začali proces obnovy, a ďakujem vám za túto cestu. Bratia a sestry, toto je hodina, v ktorej sa treba vrátiť k tomu začiatku, pod krížom, hľadiac na prvé kresťanské spoločenstvo. Aby sme boli Cirkvou, ktorá má na srdci priateľstvo s Ježišom a ohlasovanie jeho evanjelia, a nie hľadanie priestorov a pozornosti; Cirkvou, ktorá má v centre svedectvo, a nie náboženské zvyky; Cirkvou, ktorá túži vyjsť v ústrety všetkým s horiacou lampou evanjelia, a nie byť uzavretým kruhom. Nebojte sa podujímať, ako to už robíte, na nové, azda i riskantné cesty evanjelizácie a ohlasovania, ktoré sa dotýkajú života, pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať.
Pozrime sa znova na začiatok, na Máriu a Jána pod krížom. Pri prameňoch Cirkvi je ich vzájomné gesto zverenia. Pán totiž zveruje každého z nich do opatery toho druhého: Jána Márii a Máriu Jánovi, takže «od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,27). Vrátiť sa na začiatok znamená tiež rozvinúť umenie prijímania. Medzi Ježišovými poslednými slovami z kríža, tie, ktoré sú adresované Matke a Jánovi nabádajú, aby sme prijatie urobili stálym štýlom učeníctva. V skutočnosti nešlo o obyčajné gesto ľútosti, kvôli ktorej Ježiš zveril svoju matku Jánovi, aby po jeho smrti nezostala sama, ale o konkrétny návod, ako žiť najvyššie prikázanie, prikázanie lásky. Uctievanie Boha prechádza cez blízkosť k bratovi.
A aká dôležitá je v Cirkvi láska medzi bratmi a prijímanie blížneho! Pán nám to pripomína v hodine kríža, vo vzájomnom prijatí Márie a Jána, a vyzýva kresťanské spoločenstvo každej doby, aby nestratilo túto prioritu: «Hľa, tvoj syn», «Hľa, tvoja matka» (v. 26.27). Je to ako povedať: ste spasení tou istou krvou, ste jedna rodina, navzájom sa teda prijímajte, milujte sa navzájom, liečte si vzájomne rany. Bez podozrievania, bez rozdelení, klebetenia, ohovárania a nedôvery. Bratia a sestry, konajte „synodu“, čiže „kráčajte spolu“. Pretože Boh je prítomný tam, kde vládne láska!
Drahí priatelia, vzájomné prijímanie sa, nie z formálnych dôvodov, ale v mene Krista, je trvalou výzvou. Je ňou predovšetkým pre naše cirkevné vzťahy, pretože naša misia prináša ovocie, ak pracujeme v priateľstve a v bratskom spoločenstve. Ste dve krásne spoločenstvá, Malta a Gozo – Gozo a Malta, neviem ktoré je dôležitejšie alebo prvé! – práve tak, ako boli dvaja Mária a Ján! Nech sú Ježišove slová na kríži vašou polárnou hviezdou, aby ste sa navzájom prijímali, vytvárali familiárnosť, pracovali v spoločenstve! A vždy napredujúc v evanjelizovaní, pretože radosť Cirkvi je evanjelizovať.
Prijatie je však aj lakmusovým papierikom na overenie, ako účinne je Cirkev preniknutá duchom evanjelia. Mária a Ján sa objímajú a prijímajú nie v teplom útočisku večeradla, ale pod krížom, na tom temnom mieste, kde boli ľudia odsúdení a ukrižovaní ako zločinci. A aj my, nemôžeme sa objímať len medzi sebou navzájom, v tieni našich krásnych kostolov, zatiaľ čo vonku toľko bratov a sestier trpí a je ukrižovaných bolesťou, biedou, chudobou a násilím. Nachádzate sa v kľúčovej geografickej polohe hľadiacej na Stredozemné more, ste pólom príťažlivosti a kotvou záchrany pre mnohých ľudí zmietaných búrkami života, ktorí z rôznych dôvodov pristávajú pri vašich brehoch. V tvárach týchto chudobných ľudí sa vám predstavuje sám Kristus. Takúto skúsenosť mal apoštol Pavol, ktorého po strašnom stroskotaní lode srdečne privítali vaši predkovia. V Skutkoch apoštolov sa píše: «Domorodci rozložili vatru a všetkých nás prijali, lebo sa blížil dážď a bolo zima» (Sk 28, 2).
Hľa, toto je evanjelium, ktoré sme povolaní žiť: prijímať, byť expertmi na ľudskosť, zapaľovať ohne nehy, keď na trpiacich dolieha chlad života. Aj v tomto prípade sa z dramatického zážitku zrodilo niečo dôležité, pretože Pavol hlásal a šíril evanjelium, a ďalej mnohí ohlasovatelia, kazatelia, kňazi a misionári kráčali v jeho stopách, pohýnaní Duchom Svätým, aby evanjelizovali, aby udržiavali radosť Cirkvi, ktorou je evanjelizovať. Chcel by som osobitne poďakovať práve im, týmto evanjelizátorom, početným maltským misionárom, ktorí po celom svete šíria radosť evanjelia, mnohým kňazom, rehoľníčkam a rehoľníkom i vám všetkým. Ako povedal váš biskup Mons. Teuma, ste malým ostrovom, avšak s veľkým srdcom. Ste pokladom v Cirkvi a pre Cirkev. Hovorím to ešte raz: ste pokladom v Cirkvi a pre Cirkev. Aby sme ho zachovali, treba sa vrátiť k podstate kresťanstva: k láske Boha, hnacej sile našej radosti, ktorá nás vedie vychádzať a ísť cestami sveta; a k prijatiu blížneho, ktoré je naším svedectvom, najjednoduchším a najkrajším na svete, a takto ísť vpred kráčajúc cestami sveta, pretože radosťou Cirkvi je evanjelizovať.
Nech vás Pán sprevádza na tejto ceste a nech vás Panna Mária vedie. Ona, ktorá nás požiadala modliť sa trikrát „Zdravas“, aby nám pripomenula svoje materinské srdce, nech v nás, svojich deťoch, nanovo roznieti oheň misie a túžbu starostlivo sa ujímať jedni druhých. Nech vás Panna Mária opatruje a sprevádza vás pri evanjelizácii.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)
