Vatikán 1. apríla (RV) V prvých troch častiach pôstneho cyklu mystagogickej katechézy o Eucharistii sa kardinál Raniero Cantalamessa venoval jednotlivým častiam svätej omše – liturgii slova, konsekrácii a prijímaniu. V piatok 1. apríla svoju štvrtú, predposlendnú pôstnu kázeň zameral na reflexiu nad reálnou prítomnosťou Krista v Cirkvi, ponúkajúc podnety z rozličných kresťanských tradícií.

Prinášame text štvrtej kázne pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu, z pôstneho cyklu „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“. Slovenský preklad pripravil d. o. Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní R. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00.

Reálna Ježišova prítomnosť v Eucharistii / Štvrtá kázeň, Pôst 2022
P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap.

Svätý Otče, ctihodní otcovia, bratia a sestry,

po našich mystagogických katechézach o troch častiach omše – liturgii slova, konsekrácii a prijímaní – rozjímame dnes o Eucharistii ako o reálnej prítomnosti Krista v Cirkvi.

Ako sa vysporiadať s týmto veľkým a nedostupným tajomstvom? Okamžite sa nám vybaví nekonečné množstvo teórií a diskusií, ktoré okolo toho existujú, rozdiely medzi katolíkmi a protestantmi, medzi latiníkmi a pravoslávnymi. Napísalo sa o tom mnoho kníh a my, ktorí už máme istý vek, sme v týchto knihách študovali teológiu a sme v pokušení myslieť si, že nie je možné povedať o tomto tajomstve niečo, čo môže posilniť našu vieru a zahriať naše srdcia, bez toho, aby sme nevyhnutne neskĺzli do medzikonfesijných polemík.

Ale práve toto je to úžasné dielo, ktoré Duch Svätý koná medzi všetkými kresťanmi v našej dobe. Nabáda nás, aby sme si uvedomili, do akej miery má v našich eucharistických sporoch podiel ľudská trúfalosť, keď si myslíme, že dokážeme uzavrieť toto tajomstvo do akejsi teórie alebo dokonca do slova a tiež aj snaha zvíťaziť nad našim oponentom. Nabáda nás k ľútosti, že sme najvyšší dôkaz lásky a jednoty, ktorý nám zanechal náš Pán, zredukovali na privilegovaný predmet našich hádok.

Smer, ktorým je potrebné sa vydať na tejto ceste eucharistického ekumenizmu, je smer vzájomného uznania, kresťanská cesta agapé, teda spoluúčasti alebo – ako hovorí náš Svätý Otec – uzmierených rozdielov (le differenze riconciliate). Nie je to otázka prekonania faktických rozdielov alebo zrieknutia sa autentickej katolíckej doktríny. Je to skôr otázka spojenia pozitívnych aspektov a autentických hodnôt, ktoré existujú v každej z troch veľkých kresťanských tradícií, aby sa vytvorila „masa“ spoločnej pravdy, ktorá nás potiahne k jednote.

Je úžasné, ako sa niektoré katolícke, pravoslávne a protestantské pozície vo veci skutočnej Ježišovej prítomnosti navzájom líšia a sú divergentné, keď sú postavené proti sebe a videné ako alternatívy, pričom sa naopak javia ako úžasne konvergentné, ak ich dokážeme udržať spolu v rovnováhe. Je to syntéza, ku ktorej musíme pristúpiť;  veľké kresťanské tradície musíme nechať prejsť akoby cez sito, aby sme sa držali toho, ako nás apoštol nabáda, „čo je dobré“ (porov. 1 Sol 5, 21). Je nevyhnutné ísť touto cestou, ak chceme všetci jedného dňa spoločne sláviť Eucharistiu.

Latinská tradícia: skutočná, ale skrytá prítomnosť

Poďme teda v tomto duchu navštíviť tri hlavné eucharistické tradície – latinskú, pravoslávnu a protestantskú – aby sme sa povzniesli bohatstvom každej z nich a spojili ich všetky v spoločnej pokladnici Cirkvi. Predstava o tajomstve skutočnej Ježišovej prítomnosti v Eucharistii, ktorú nakoniec získame, bude bohatšia a živšia.

V latinskej teológii a liturgii je nesporným centrom eucharistického diania, z ktorého pramení skutočná Kristova prítomnosť, moment konsekrácie. Ježiš vtedy koná a hovorí v prvej osobe. Svätý Ambróz píše:

Tento chlieb je chlebom prv, ako sa vyrieknu konsekračné slová; ale keď nastane premenenie, chlieb sa stáva Kristovým telom... Ktorými slovami sa uskutočňuje konsekrácia a čie sú tie slová? Sú to slová Pána Ježiša! Všetko, čo sa hovorí pred týmto okamihom, hovorí kňaz, ktorý chváli Boha, modlí sa za ľudí, za kráľov a za ostatných; ale keď ide o okamih premenenia úctyhodnej sviatosti, kňaz už nepoužíva svoje slová, ale slová Krista. Je to teda slovo, ktoré spôsobuje (kónficit) sviatosť... Vidíme aké je Ježišovo slovo efektívne (operatórius)? Pred premenením tam nebolo Kristovo telo, ale po konsekrácii vám hovorím, že to je Kristovo telo. Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené. (Ž 33, 9)[1]

V latinskom nazeraní môžeme hovoriť o kristologickom realizme. „Kristologickom“, pretože všetka pozornosť sa tu obracia na Krista, ako na historickú a vtelenú osobu, ako aj na vzkrieseného Krista; Kristus je objektom aj subjektom Eucharistie, teda tým, ktorý sa uskutočňuje v Eucharistii, aj tým, kto Eucharistiu uskutočňuje. Hovorím aj o „realizme“, pretože tohto Ježiša nevidíme na oltári len v náznaku alebo symbole, ale v pravde – reálne prítomného. Tento kristologický realizmus je viditeľný napríklad v piesni Ave verum: „Buď pozdravené pravé telo Kristovo narodené z Panny Márie. Skutočne trpiace a umučené na kríži pre človeka. Z jeho prebodnutého boku vytryskla krv a voda.“

Tridentský koncil neskôr objasnil tento spôsob lepšieho chápania reálnej prítomnosti pomocou troch prísloviek: vere, realiter, substantialiter. Ježiš je skutočne prítomný nie iba obrazne alebo metaforicky; je prítomný reálne, nie iba subjektívne, skrze vieru veriacich; je prítomný podstatným spôsobom, to znamená v jeho hlbokej skutočnosti, ktorá je zmyslami neviditeľná, a nie podľa zdania, ktoré ostáva pri chlebe a víne.

Je pravda, že mohlo existovať nebezpečenstvo upadnutia do „hrubého“ realizmu alebo do prehnaného realizmu. Tak tomu bolo napríklad v niektorých názoroch, že Kristu je v Eucharistii človekom „požutý“.

Ale liek na toto nebezpečenstvo je v samotnej tradícii. Svätý Augustín raz a navždy jasne povedal, že Ježišova prítomnosť v Eucharistii sa uskutočňuje „vo sviatosti“. Inými slovami, nejde o fyzickú prítomnosť, ale o sviatostnú, sprostredkovanú znakmi, ktorými sú práve chlieb a víno. V tomto prípade však platí, že znaky nevylučujú skutočnosť, ale sprítomňujú ju jedinečným spôsobom, akým sa nám môže sprítomniť vzkriesený, „Duchom oživený“ (1 Pt 3, 18) Kristus, pokiaľ ešte žijeme v tele.

Svätý Tomáš Akvinský – ďalší veľký autor západnej eucharistickej spirituality, spolu so svätým Ambrózom a svätým Augustínom – hovorí to isté, keď píše o prítomnosti Krista „podľa podstaty“ pod spôsobmi chleba a vína.[2] Povedať, že Ježiš sa sprítomňuje v Eucharistii svojou podstatou, znamená povedať, že sa sprítomňuje svojou pravou a hlbokou skutočnosťou, na ktorú možno nazerať iba vierou. V chválospeve Adoro te devote, ktorý presne odráža myšlienky a spiritualitu sv. Tomáša Akvinského a ktorý viac ako mnohé knihy poslúžil na formovanie latinskej eucharistickej zbožnosti, sa hovorí: „Zrak môj i chuť chceli, by ma oklamať, ale sluch ma učí pevnú vieru mať.” Visus tactus gustus in te fallitur - sed auditui solo tuto creditur ".

Ježiš je teda prítomný v Eucharistii jedinečným spôsobom, ktorý inde nemá obdobu. Žiadne prídavné meno samo osebe nestačí na opis tejto prítomnosti; ani slovo „skutočný“, či „reálny“. Reálny totiž pochádza zo slova res (vec) a vzťahuje sa na veci alebo predmety; ale Ježiš nie je prítomný v Eucharistii ako „vec“ alebo predmet, ale ako osoba. Ak chcete túto prítomnosť skutočne pomenovať, bolo by lepšie nazvať ju jednoducho „eucharistickou“ prítomnosťou, pretože sa uskutočňuje iba v Eucharistii.

Pôsobenie Svätého Ducha: pravoslávna tradícia

Latinská teológia prináša mnohé bohatstvá, omnoho väčšie ako tie, ktoré som práve spomenul, no tajomstvo nemožno úplne obsiahnuť. Západnej teológii chýbal, aspoň v minulosti, náležitý dôraz na Ducha Svätého, ktorý je tiež nevyhnutný pre pochopenie Eucharistie. Tu sa teda obrátime na Východ, preskúmame pravoslávnu tradíciu, no s úplne iným pohľadom, než v minulosti: už nie úzkostlivo kvôli rozdielom, ale spokojným pohľadom, keďže táto tradícia kompletizuje náš latinský pohľad.

V pravoslávnej tradícii sa totiž vyzdvihuje pôsobenie Ducha Svätého pri eucharistickom slávení. Toto porovnanie už prinieslo svoje ovocie po Druhom vatikánskom koncile. Dovtedy bola v rímskom kánone mimochodom jediná zmienka o Duchu Svätom – dnes sa nám to zdá zvláštne – a to v záverečnej doxológii: „Pre Krista, s Kristom, v Kristovi... v jednote Ducha Svätého...“ Teraz však všetky nové kánony obsahujú dvojité vzývanie Ducha Svätého: jedno nad darmi pred konsekráciou a druhé smerom k Cirkvi, po konsekrácii.

Východné liturgie vždy pripisovali uskutočnenie skutočnej Kristovej prítomnosti na oltári zvláštnemu pôsobeniu Ducha Svätého. V anafore svätého Jakuba, používanej v antiochijskej cirkvi, je Duch Svätý vzývaný týmito slovami:

„Zošli na nás a na tieto predložené dary, svojho presvätého Ducha, Pána a darcu života, ktorý je s tebou, Bohom a Otcom i s tvojím jednorodeným Synom. On vládne spolu-podstatný a spolu-večný; on hovoril v Zákone a v Prorokoch i v Novom zákone; zostúpil v podobe holubice na nášho Pána Ježiša Krista v rieke Jordán a spočinul na ňom; zostúpil na svätých apoštolov v deň Turíc v podobe ohnivých jazykov. Zošli svojho Ducha, Trojsvätý Pane, na nás i na tieto sväté predložené dary, aby skrze svoj svätý, dobrý a slávny príchod, posvätil tento chlieb a premenil ho na sväté telo Kristovo (Amen), aby posvätil tento kalich a učiň z neho drahocennú krv Kristovu (Amen).“

V tejto modlitbe je oveľa viac než len jednoduché pridanie vzývania Ducha Svätého. Je tu široký a prenikavý pohľad do celých dejín spásy, ktorý pomáha objaviť nový rozmer eucharistického tajomstva. Vychádzajúc zo slov nicejsko-carihradského symbolu, ktorý definuje Ducha Svätého ako „Pána“ a „Oživovateľa“, „ktorý hovoril ústami prorokov“, je tu perspektíva rozšírená na sledovanie skutočnej „histórie“ pôsobenia Ducha Svätého.

Eucharistia završuje tento rad zázračných udalostí. Duch Svätý, ktorý na Veľkú noc vtrhol do hrobu a „dotykom“ na Ježišovom neživom tele ho oživil, opakuje tento zázrak v Eucharistii. On zostupuje na chlieb a víno, ktoré sú mŕtvymi prvkami, a dáva im život, robí z nich živé telo a krv Vykupiteľa. Naozaj – ako povedal sám Ježiš, keď hovoril o Eucharistii –, „Duch oživuje“ (Jn 6, 63). Veľký predstaviteľ východnej eucharistickej tradície, Teodor z Mopsuestie, píše:

Prostredníctvom liturgického úkonu, náš Pán akoby vstal z mŕtvych a vylieva svoju milosť na nás všetkých, skrze príchod Ducha Svätého... Keď pontifex vyhlasuje, že tento chlieb a toto víno sú telom a krvou Krista, potvrdzuje, že sa takými stali prostredníctvom kontaktu so Svätým Duchom. Deje sa to ako s prirodzeným Kristovým telom, keď prijal Svätého Ducha a jeho pomazanie. V tej chvíli, keď príde Svätý Duch, veríme, že chlieb a víno dostanú akési pomazanie milosti. A odvtedy veríme, že sú telom a krvou Kristovou, nesmrteľným, neporušiteľným, a nemenným svojou prirodzenosťou, ako samotné vzkriesené telo Krista.[3]

Dôležité je však vziať do úvahy jedno – a tu vidíme, že aj latinská tradícia má pravoslávnym bratom čo ponúknuť. Duch Svätý nekoná oddelene od Ježiša, ale v rámci Ježišovho slova. To o ňom Ježiš hovorí: „nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje... On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16, 13 –14) Preto nesmieme oddeľovať Ježišove slová („Toto je moje telo“) od slov epiklézy (Nech Duch Svätý učiní tento chlieb drahocenným telom tvojho Krista).

Výzva k jednote pre katolíkov a pravoslávnych bratov vychádza z hĺbky eucharistického tajomstva. Aj keď z nevyhnutnosti veci sa spomienka ustanovenia a vzývania Ducha odohrávajú v odlišných momentoch (človek nedokáže vyjadriť tajomstvo v jedinom okamihu), ich pôsobenie je však spoločné. Pôsobenie určite pochádza od Ducha (nie od kňaza, ani od Cirkvi), ale toto pôsobenie sa uskutočňuje v Kristovom slove a prostredníctvom neho.

Pôsobenie, ktoré sprítomňuje Ježiša na oltári, nepochádza – povedal som – od Cirkvi, ale – dodávam –, nedeje sa bez Cirkvi. Ona je živým nástrojom, prostredníctvom ktorého a spolu s ním pôsobí Duch Svätý. Odohráva sa to s Ježišovým príchodom na oltár, podobne ako pri jeho poslednom príchode v sláve: „Duch a Nevesta“ (Cirkev!) „volajú“ (na Ježiša): Maranatha, „Príď!“ (porov. Ap 22, 17). A on príde. To sa deje aj na oltári. Duch a Nevesta Cirkev hovoria Ježišovi príď a on prichádza.

Význam viery: Protestantská spiritualita

Latinská tradícia zdôraznila „kto“ je prítomný v Eucharistii, Kristus; pravoslávna tradícia zdôraznila, „kto“ spôsobuje jeho prítomnosť, Duch Svätý; Protestantská teológia zdôrazňuje, „na koho“ táto prítomnosť pôsobí. Inými slovami, za akých podmienok sviatosť spôsobuje v tom, kto ju prijíma, to, čo znamená. Sú to rozličné podmienky, ale možno ich zhrnúť do jedného slova: viera.

Nezastavme sa hneď pri negatívnych dôsledkoch, ktoré v určitých obdobiach vyvodzuje protestantská zásada, podľa ktorej sviatosti nie sú nič iné ako „znamenia viery“. Keď sa prenesieme ponad nedorozumenia a polemiku zistíme, že toto energické volanie po viere je spásonosné práve preto, aby zachránilo sviatosť, aby sa z nej nestal jeden z „dobrých skutkov“, alebo sa naň, nepozeralo ako na čosi, čo pôsobí mechanicky a magicky, takmer bez ľudského vedomia. V podstate ide o objavenie hlbokého významu toho zvolania, ktoré prináša liturgia na konci konsekrácie a ktoré, keď si spomenieme, bolo dokonca vložené do stredu konsekračnej formuly (dnes je na jej konci), akoby chcelo zdôrazniť, že viera je podstatná časť tajomstva: mysterium fidei. Hľa tajomstvo viery!

Viera „nevytvára“, ale iba „prijíma“ sviatosť. Sviatosť „vytvára“ iba Kristovo slovo, ktoré Cirkev opakuje a pôsobením Ducha Svätého sa aj uskutočňuje. Ale k čomu by slúžila „vytvorená“ sviatosť, ktorá by však “nebola prijatá“? Keď už hovoríme o vtelení, muži ako Origenes, svätý Augustín, svätý Bernard a iní vyjadrili túto myšlienku: „Načo mi je, že sa Kristus raz narodil z Márie v Betleheme, ak sa nenarodí aj vierou v mojom srdci?“ To isté treba povedať aj o Eucharistii. Načo mi je, že Kristus je skutočne prítomný na oltári, ak nie je prítomný pre mňa? Už v čase, keď bol Ježiš fyzicky prítomný na zemi, bola potrebná viera; inak – ako sám veľa ráz v evanjeliu opakuje – jeho prítomnosť bola nanič, iba ak na odsúdenie: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Kafarnaum!“

Viera je potrebná na to, aby Ježišova prítomnosť v Eucharistii bola nielen „skutočná“, ale aj „osobná“, teda od osoby k osobe. Je rozdiel, keď tam človek iba „je“ a keď „je prítomný“. Prítomnosť predpokladá niekoho, s kým zdieľam prítomnosť, predpokladá vzájomnú komunikáciu, výmenu medzi dvoma slobodnými subjektmi, ktoré si navzájom svoju prítomnosť uvedomujú. Je to teda oveľa viac, než len byť na určitom mieste.

Takýto subjektívny a existenciálny rozmer eucharistickej prítomnosti neruší objektívnu prítomnosť, ktorá predchádza vieru človeka, ale skôr ju predpokladá a doceňuje. Luther, ktorý tak vyzdvihoval úlohu viery, je tiež jedným z tých, ktorí najenergickejšie podporovali učenie o skutočnej prítomnosti Krista vo sviatosti oltárnej. V priebehu debaty o tejto otázke s ďalšími reformátormi v Marburgu, s veľkou silou vyhlásil:

„Nemôžem rozumieť slovám ‚Toto je moje telo‘ inak, ako znejú. Musia teda iní preukázať, že tam, kde sa hovorí: ‚Toto je moje telo‘, nie je Kristovo telo. Nechcem počuť vysvetlenia založené na rozume.

Zoči-voči takýmto jasným slovám nepripúšťam otázky. Odmietam argumentácie a zdravý ľudský rozum. Materiálne pokusy, geometrické argumenty – úplne všetko odmietam. Boh je nad akoukoľvek matematikou a my musíme uctievať Božie slovo s úžasom.“[4]

Rýchly pohľad, ktorým sme načrtli bohatstvo rôznych kresťanských tradícií, nám stačil na to, aby sme si uvedomili, aký nesmierny dar je odhalený Cirkvi, keď sa rôzne kresťanské vyznania rozhodnú podeliť sa o svoje duchovné dobrá, ako to robili prví kresťania, o ktorých sa hovorí, že „všetko mali spoločné“. (Sk 2, 44) Toto je to najväčšie agapé na úrovni celej Cirkvi, ktoré Pán vkladá do našich sŕdc, aby sme ho túžili vidieť, pre slávu a radosť spoločného Otca a pre oživenie jeho Cirkvi.

Pocit prítomnosti

Dostali sme sa tak, ctihodní otcovia, bratia a sestry, na koniec našej krátkej eucharistickej púte cez rôzne kresťanské denominácie. Aj my sme zhromaždili niekoľko košov odrobín, ktoré zostali z veľkého zázraku rozmnoženia chlebov, ktoré sa udialo v Cirkvi. Tu však nemôžeme ukončiť našu meditáciu o tajomstve reálnej prítomnosti. Bolo by to ako pozbierať úlomky a nejesť ich. Viera v reálnu prítomnosť je veľká vec, ale nestačí; aspoň keď hovoríme o viere chápanej určitým spôsobom. Nestačí mať teologicky dokonalú a ekumenicky otvorenú predstavu o skutočnej Ježišovej prítomnosti v Eucharistii. Koľkí medzi teológmi vedia všetko o tomto tajomstve, ale nepoznajú skutočnú prítomnosť. Pretože „vedieť“ v biblickom zmysle znamená mať skúsenosť. Oheň poznajú len tí, ktorých aspoň raz zasiahol plameň a museli sa rýchlo uhnúť, aby sa nespálili.

Svätý Gregor Nysský nám zanechal krátky ale úžasný výraz na označenie tejto najvyššej úrovne viery; hovorí o „určitom pocite prítomnosti“ (aisthesis tes parusias)[5]. Nastáva vtedy, keď je človek zachytený Božou prítomnosťou, má určité vnímanie (nie len predstavu), že je prítomný. Toto nie je prirodzené vnímanie; je ovocím milosti, ktorá funguje ako zlomový bod, skok v kvalite. Existuje tu veľmi silná analógia s tým, čo sa dialo, keď sa Ježiš po zmŕtvychvstaní dal niekomu spoznať. Bolo to náhle, zrazu sa úplne zmenila nálada človeka.

Jedného dňa, po vzkriesení, sú apoštoli na jazere a lovia ryby; na brehu sa objaví muž. Muž, nič viac... Nadväzuje sa na diaľku dialóg: „Nemáte niečo na jedenie?“; odpovedajú: „Nie!“ Ale v Jánovom srdci skrsne iskra a on zvolá na ostatných: „To je Pán!“ a vtedy sa všetko zmení, náhlia sa k brehu (porov. Jn 21, 4 nn) To isté sa deje s emauzskými učeníkmi; Ježiš kráčal s nimi, „ale ich oči ho nedokázali spoznať“; napokon pri lámaní chleba sa im „otvorili oči a spoznali ho“ (porov. Lk 24, 13 nn). Tu sa niečo podobné deje aj s nami, v deň, keď po mnohonásobnom prijatí Ježiša v Eucharistii ho napokon „spoznávame“ skrze dar milosti.

Z viery a z „pocitu“ skutočnej prítomnosti musí spontánne prameniť úcta a vlastne aj neha voči Ježišovi vo sviatosti. Je to taký jemný a osobný pocit, že len začať o ňom rozprávať znamená riziko, že ho stratíme. Svätý František z Assisi mal srdce naplnené takýmito pocitmi voči Ježišovi v Eucharistii. Rozcítil sa pred Ježišom vo sviatosti, podobne ako sa rozcítil v Greccio pred Dieťaťom Ježišom; videl ho takého opusteného v našich rukách, takého bezmocného, takého pokorného. V jeho Liste celému Rádu píše niekoľko ohnivých slov, ktoré môžeme vnímať, akoby boli adresované nám v tejto chvíli. Sú to slová sv. Františka:

Starajte sa o svoju dôstojnosť, bratia kňazi, a buďte svätí, pretože on je svätý... Veľká bieda by bola a úbohá podlosť mať ho tak blízko prítomného, a starať sa pritom o čokoľvek iné, čo existuje na celom svete. Celé ľudstvo sa chveje, celý vesmír sa chveje a nebo sa raduje, keď sa na oltári v ruke kňaza sprítomňuje Kristus, Syn živého Boha. Ó, obdivuhodná výška a úžasná dôstojnosť! Ó, vznešená pokora! Ó, pokorná vznešenosť, keď sa Pán vesmíru, Boh a Boží Syn, poníži, aby sa pre našu spásu ukryl pod malým zjavom chleba! Hľaďte, bratia, na Božiu pokoru a otvorte pred ním svoje srdcia; pokorte sa aj vy, aby ste boli ním povýšení. Nenechávajte si preto nič pre seba, aby ste úplne prijali toho, ktorý sa vám úplne ponúka.

[1] Ambróz, De sacramentis, IV, 14-16 (PL 16, 439 ff).
[2] Porov. Tomáš Akvinský, Summa theologiae III, q. 75, a. 4.
[3] Teodor z Mopsuestie, Katechetické homílie, XVI, 11s (Štúdie a texty 145, s. 551s).
[4] Porov. Zborník z Marburského kolokvia z roku 1529 (Diela Luthera, Weimar ed., 30, 3, s. 110 a nasl.).
[5] Gregor Nysský, Sul Cantico, XI, 5, 2 (PG 44, 1001).

Preložil: Cyril Jančišin