[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 27. 06. 2022   Meniny má Ladislav, Ladislava      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež v katechéze: Duchovná vnímavosť seniorov chráni svet od narkózy
P:3, 30. 03. 2022 15:31, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 30. marca (RV) Pri generálnej audiencii v stredu 30. marca Svätý Otec zdôraznil úlohu starých ľudí odovzdávať svoju duchovnú vnímavosť mladšej generácii a tak ju uchrániť pred znecitlivením. Piatej časti cyklu katechéz o starobe dal názov: „Vernosť Božiemu navštíveniu kvôli budúcej generácii“. Pápež František opätovne povzbudil veriacich vytrvať v modlitbe za skončenie vojny a v Aule Pavla VI. zvlášť pozdravil ukrajinské deti, ktoré prichýlili dobročinné organizácie. Pozdravil aj Maltu pred apoštolskou cestou.

Po tom, ako pápež František v predchádzajúcich častiach svojho cyklu o zmysle a hodnote staroby poukázal na biblické postavy ako Mojžiš, Noe či Adam, v piatej časti sa sústredil na Simeona a Annu. Tento starec a starenka, ktorí v malom Ježiškovi rozpoznali Mesiáša, sú vzorom duchovnej vnímavosti a duchovnej vitality staroby, ktorá nezištne pomáha mladej generácii.

Slovami hymnu Veni Creator Spiritus „Osvieť nás, ducha posilňuj“ (Accende lumen sensibus) Svätý Otec pripomenul, že je to práve Duch Svätý, ktorý dáva silu vnútorným zmyslom človeka, aj keď jeho vonkajšie zmysly ochabujú. Duch Svätý totiž „cibrí zmysly duše napriek limitom a poškodeniam zmyslov tela“. Pápež pripomenul aj dramatické vyjadrenie sv. Augustína o kľúčovom význame duchovnej vnímavosti: „Mám strach, že Pán pôjde okolo, a ja si ho nevšimnem“.

Človek si neuvedomuje, že je pod narkózou

Dnes viac než kedykoľvek „potrebujeme starobu obdarenú živými duchovnými zmyslami a schopnú rozpoznať Božie znamenia“ a spoznať Ježiša. Smutným príznakom našej doby je totiž duchovné znecitlivenie, upozornil pápež František: „Anestézia duchovných zmyslov pri vybudenosti a závrate telesných zmyslov je rozšíreným syndrómom v spoločnosti, ktorá si pestuje ilúziu večnej mladosti, a jej najnebezpečnejšou črtou je, že je väčšinou nevedomá. Človek si neuvedomuje, že je pod narkózou.“  

Ako Svätý Otec vysvetlil, duchovná vnímavosť neznamená len mať na pamäti Boha alebo náboženstvo: „Necitlivosť duchovných zmyslov sa týka súcitu a ľútosti, hanby a výčitiek, vernosti a oddanosti, nehy a cti, vlastnej zodpovednosti a žiaľu nad druhými.“ Pápež František v tejto súvislosti varoval, že stratou duchovnej vnímavosti sa rétorika inklúzie slabších stáva len „rituálnou formulkou“ politickej korektnosti, bez skutočnej nápravy medziľudských vzťahov a rastu „kultúry sociálnej citlivosti“.

Práve tu sa ukazuje sila príkladu Simeona a Anny, ako tých, ktorí svojím svedectvom duchovnej vnímavosti nezištne pomáhajú ďalšej generácii. Preto je podľa pápeža veľmi dôležitý kontakt mladých ľudí so seniormi: „Je veľmi dôležité sa s nimi rozprávať, aby sa dialo toto odovzdávanie civilizácie, toto odovzdávanie zrelosti medzi mladými a starými. Takto sa naša civilizácia posúva vpred zrelým spôsobom.“

Svätý Otec pozdravil ukrajinské deti

V príhovoroch k jednotlivým skupinám pútnikov Svätý Otec v Aule Pavla VI. zvlášť pozdravil ukrajinské deti, ktoré v Taliansku prichýlili dobročinné združenia a ukrajinské veľvyslanectvo pri Svätej stolici. Pri tejto príležitosti opätovne povzbudil vytrvať v modlitbe za skončenie vojny: „Pri tomto pozdrave deťom opäť myslíme na obludnosť vojny a obnovujeme modlitby, aby sa zastavila táto barbarská krutosť, akou je vojna.“

Pozdrav Malte pred apoštolskou cestou

Pri príležitosti blížiacej sa apoštolskej cesty na Maltu sa Svätý Otec pri generálnej audiencii obrátil na jej obyvateľov. Na diaľku ich pozdravil a všetkých požiadal o modlitbu za apoštolskú cestu, ktorú absolvuje v dňoch 2. a 3. apríla. Pápež František vyjadril aj svoju radosť spoznať Maltu, ktorá kedysi prijala sv. Pavla s neobyčajnou ľudskosťou: „Drahí bratia a sestry, v sobotu a nedeľu sa budem nachádzať na Malte. V tejto slnečnej krajine budem pútnikom v šľapajach apoštola Pavla, ktorý tam bol prijatý s veľkou ľudskosťou po tom, čo stroskotal na mori na ceste do Ríma.

Táto apoštolská cesta bude teda príležitosťou ísť k prameňom ohlasovania evanjelia, spoznať osobne kresťanské spoločenstvo s živou históriou, ktorá siaha tisíce rokov do minulosti, stretnúť sa s obyvateľmi krajiny, ktorá leží uprostred Stredozemného mora a na juhu európskeho kontinentu, dnes ešte viac zaangažovanej v prijímaní toľkých bratov a sestier, ktorí hľadajú útočisko. Už teraz vás všetkých Malťanov z celého srdca pozdravujem: dobrý deň! Ďakujem všetkým, ktorí sa vložili do prípravy tejto návštevy a prosím všetkých, aby ma sprevádzali v modlitbe. Ďakujem!“

Ako biblický úvod ku katechéze zaznel úryvok z Lukášovho evanjelia:

«V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji, podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu“.» (Lk 2,25-30)

Vernosť Božiemu navštíveniu kvôli budúcej generácii

5. katechéza z cyklu „O starobe“, Aula Pavla VI., 30. marca 2022

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Na našej ceste katechéz na tému staroby sa dnes pozrieme na nežný obraz vykreslený evanjelistom svätým Lukášom, ktorý zobrazuje dve postavy seniorov, Simeona a Annu. Ich zmyslom života pred odchodom z tohto sveta je očakávanie Božieho navštívenia. Čakali, že ich príde navštíviť Boh, teda Ježiš. Simeon z vnuknutia Ducha Svätého vie, že nezomrie skôr, ako uvidí Mesiáša. Anna každý deň navštevuje chrám a venuje sa tam službe. Obaja rozpoznávajú prítomnosť Pána v dieťati Ježišovi, ktorý ich dlhé čakanie napĺňa útechou a rozjasňuje im odchod zo života. Ide tu o scénu stretnutia s Ježišom a o rozlúčku.

Čo sa môžeme naučiť od týchto dvoch postáv starších ľudí plných duchovnej vitality?

Predovšetkým sa dozvedáme, že vernosť čakania cibrí zmysly. Veď ako vieme, Duch Svätý robí práve to: osvecuje zmysly. V starobylom hymne Veni Creator Spiritus, s ktorým aj dnes vzývame Ducha Svätého, hovoríme: «Accende lumen sensibus», osvieť nás, ducha posilňuj. Duch je toho schopný: cibrí zmysly duše napriek limitom a poškodeniam zmyslov tela. Staroba tým či iným spôsobom oslabuje citlivosť tela: človek menej vidí, menej počuje... Predsa však, staroba, ktorá sa vycvičila v očakávaní návštevy Boha, nepremešká jeho príchod. Naopak, bude ešte pripravenejšia ho zachytiť, bude mať viac vnímavosti na prijatie Pána, keď bude prechádzať okolo.

Nezabúdajme, že kresťanským postojom je byť pozorným na Pánove návštevy, pretože Pán prechádza naším životom prostredníctvom inšpirácií, s pozvaním byť lepšími. A svätý Augustín hovorieval: „Bojím sa Boha, keď ide okolo“ – „Ako to, bojíš sa?“ – „Áno, bojím sa, že si to nevšimnem a nechám ho prejsť.“ Duch Svätý je ten, kto pripravuje naše zmysly, aby sme pochopili, kedy nás Pán navštevuje, ako to urobil so Simeonom a Annou.

Dnes to potrebujeme viac než kedykoľvek predtým: potrebujeme starobu obdarenú živými duchovnými zmyslami a schopnú rozpoznať Božie znamenia, ba dokonca to Božie Znamenie, ktorým je Ježiš. Je to znamenie, ktoré nás stavia do krízy, a to vždy: Ježiš nás stavia do krízy, pretože je «znamením, ktorému budú odporovať» (Lk 2,34) - avšak takým, ktoré nás napĺňa radosťou. Pretože kríza nemusí nevyhnutne prinášať smútok, nie: byť v kríze a slúžiť Pánovi často prináša pokoj a radosť.

Anestézia duchovných zmyslov - a toto je zlé - anestézia duchovných zmyslov pri vybudenosti a závrate telesných zmyslov je rozšíreným syndrómom v spoločnosti, ktorá si pestuje ilúziu večnej mladosti, a jej najnebezpečnejšou črtou je, že je väčšinou nevedomá. Človek si neuvedomuje, že je pod narkózou. A toto sa stáva: stávalo sa to tak vždy a deje sa to aj v našich časoch. Zmysly sú znecitlivené, nerozumejú, čo sa deje; vnútorné zmysly, zmysly ducha na chápanie prítomnosti Boha či prítomnosti zla, sú znecitlivené, nerozlišujú.

Keď stratíš citlivosť hmatu alebo chuti, všimneš si to okamžite. Naopak citlivosť duše, tú môžeme dlho ignorovať, môžeme žiť bez toho, aby sme si uvedomili, že sme stratili citlivosť duše. Netýka sa len pamätania na Boha či na náboženstvo. Necitlivosť duchovných zmyslov sa týka súcitu a ľútosti, hanby a výčitiek, vernosti a oddanosti, nehy a cti, vlastnej zodpovednosti a žiaľu nad druhými.

Je to zvláštne: necitlivosť ti nedovolí chápať súcit, nedovolí ti pochopiť ľútosť, nedovolí ti pocítiť hanbu alebo výčitky svedomia za urobenie niečoho nepekného. Je to tak: znecitlivené duchovné zmysly všetko zamútia a človek duchovne necíti veci tohto druhu. A staroba sa stáva takpovediac prvou stratou, prvou obeťou tejto straty citlivosti. V spoločnosti, ktorá si cvičí predovšetkým citlivosť na pôžitok, to nemôže byť ináč, než že dôjde k strate pozornosti voči krehkým ľuďom a zavládne konkurencia kto zvíťazí. A takto sa stráca citlivosť.

Samozrejme, rétorika inklúzie je rituálnou formulkou každého politicky korektného prejavu. Zatiaľ však neprináša skutočnú nápravu toho, čo sa v medziľudskej praxi považuje za normálne: kultúra sociálnej citlivosti sa len sotva rozvíja. Nie: duch ľudského bratstva – mocnú výzvu k jeho obnove som si uvedomil ako nevyhnutnú – je ako odložené šaty, vystavené na obdiv, to áno, ale... v akomsi múzeu. Vytráca sa ľudská vnímavosť, strácame tieto hnutia ducha, ktoré nás robia ľudskými.

Je pravda, že v reálnom živote môžeme s dojímavou vďačnosťou pozorovať mnohých mladých ľudí, ktorí sú schopní naplno si ctiť toto bratstvo. Práve tu však spočíva problém: existuje skartovanie, zavinené skartovanie, medzi svedectvom tejto životodarnej sociálnej nehy a konformizmom, ktorý núti mladosť prezentovať sa úplne iným spôsobom. Čo môžeme urobiť, aby sme preklenuli tento rozdiel?

Z príbehu Simeona a Anny, ale aj z iných biblických príbehov o starobe vnímavej na Ducha Svätého, vychádza skryté usmernenie, ktoré si zasluhuje, aby sme ho dali do popredia. V čom konkrétne spočíva to zjavenie, ktoré roznieti vnímavosť Simeona a Anny? Spočíva v rozpoznaní, že v dieťati, ktoré nesplodili a ktoré vidia po prvýkrát, je neklamné znamenie Božej návštevy. Oni prijímajú, že nie sú protagonistami, ale len svedkami. A keď niekto akceptuje, že nebude protagonistom, ale zapojí sa ako svedok, vec sa podarí: tento muž či žena zdarne dozrieva.

Ak však chce byť neustále protagonistom, nikdy nedozrie na tejto ceste k plnosti staroby. Božie navštívenie sa nepretavuje do života tých, ktorí chcú byť vždy protagonistami a nikdy nie svedkami, neprivádza ich na scénu ako záchrancov: Boh sa nestelesní v ich generácii, ale v generácii, ktorá má prísť. Strácajú ducha, strácajú vôľu žiť zrelo a – ako sa tomu bežne hovorí – žijú povrchne.

Je to veľká generácia povrchných ľudí, ktorí si nepripustia cítiť veci s vnímavosťou ducha. Prečo si to však nepripustia? Čiastočne z lenivosti a čiastočne preto, že to už nedokážu: stratili ju. Je zlé, keď civilizácia stratí duchovnú vnímavosť. Naopak je krásne, keď nájdeme seniorov ako Simeon a Anna, ktorí si zachovávajú túto citlivosť ducha a sú schopní chápať rôzne situácie, tak ako títo dvaja porozumeli situácii, ktorú mali pred očami, že ide o ukázanie sa Mesiáša.

Nijako sa neroztrpčujú ani nežalujú, že sú v tomto statickom stave. Naopak, je to veľké dojatie a veľká útecha, keď sú duchovné zmysly ešte živé. Pohnutie a útecha môcť vidieť a ohlasovať, že dejiny ich generácie nie sú stratené alebo premárnené, práve vďaka udalosti, ktorá nadobúda podobu a ukazuje sa v generácii, ktorá nasleduje. A to je to, ako starý človek cíti, keď sa s ním prídu rozprávať jeho vnúčatá, cíti ako ožíva. „Ach, môj život je ešte stále tu“.

Je tak veľmi dôležité prichádzať za staršími ľuďmi, tak dôležité im načúvať. Je veľmi dôležité sa s nimi rozprávať, aby sa dialo toto odovzdávanie civilizácie, toto odovzdávanie zrelosti medzi mladými a starými. Takto sa naša civilizácia posúva vpred zrelým spôsobom.

Len duchovná staroba môže vydávať toto svedectvo, pokorné a oslňujúce, ktoré jej dáva autoritu a schopnosť byť príkladom pre všetkých. Staroba, ktorá si vypestovala citlivosť duše, uháša každú zášť medzi generáciami, každú nevraživosť, každú výčitku, že Boží príchod je až v tej ďalšej generácii, ktorá nastupuje s odchodom tej vlastnej. A práve toto sa deje u starého človeka, ktorý je otvorený, vo vzťahu k otvorenému mladému človeku: on odchádza zo života, avšak odovzdávajúc - v úvodzovkách - svoj vlastný život novej generácii. A toto je tá rozlúčka Simeona a Anny: „Teraz môžem ísť v pokoji“.

Duchovná vnímavosť pokročilého veku dokáže dôveryhodným a definitívnym spôsobom odstrániť konkurenciu a konflikt medzi generáciami. Táto vnímavosť to prekonáva: seniori s touto citlivosťou prekonávajú konflikty, idú ďalej, idú k jednote, nie ku konfliktu. Toto je určite nemožné ľuďom, no je to možné Bohu. A dnes to tak veľmi potrebujeme, citlivosť ducha, zrelosť ducha, potrebujeme múdrych seniorov, zrelých duchom, ktorí nám dodajú nádej do života!

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News



( TK KBS, RV zk,jb, ml; pz ) 20220330022   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Pápež na Malte

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním