Vysoká nad Uhom 21. marca (TK KBS) Na hraniciach s Ukrajinou takmer dva týždne pomáhala 69 ročná dôchodkyňa Gitka z Banskej Bystrice. Hneď po príchode bola zaradená do nočnej služby. „Bola som určená na prvý kontakt s ľuďmi, ktorí prekročia hranicu. Keďže som sa niekedy učila ruštinu, v malom som zastupovala tlmočníka,“ povedala v rozhovore pre TK KBS a Rádio Lumen Gitka, ktorá sa v ruštine pýtala utekajúcich ľudí z Ukrajiny, čo potrebujú a čím im môže pomôcť. „Pýtala som sa ich, či zostávajú na Slovensku a následne som ich posúvala k ďalším,“ povedala.
Gitka spomína prečo sa rozhodla prísť pomáhať na hranicu. „Ako začal konflikt, keď som išla spať do vyhriatej postele, predstavovala som si tých ľudí a deti. Vždy som sa z toho rozcítila. Vedela som, že to nemôžem zmeniť. Že to nie je moja vina,“ povedala s tým, že napokon sa jej naskytla príležitosť cez komunitu San Egídio, ktorá pôsobí aj v Banskej Bystrici a prišla na východ Slovenska do Domčeka Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom.
Na hraniciach zažila veľmi silné príbehy. „Uvedomila som si ako pôsobí Pán a že je tu prítomná Matka Božia. Prišla rodinka, staršia pani, dve dcéry a jej vnučka. Spýtala som sa ich odkiaľ prichádzajú. Odpovedala, že z Charkova. Jej dcéra išla vybaviť potrebné veci a ja som zostala so staršou pani. Pýtala som sa jej, aká bola cesta. Ona sa vtedy rozplakala a začala hovoriť. Bol to jej výlev zúfalstva a bôľu, ktorý prešiel v plači až do kriku. Opisovala, ako v ich okolí boli všade rakety, vybuchovali bomby, ukrajinskí vojaci ich telami chránili, aby sa mohli dostať cez paľbu a mohli odísť. Keď som už na to nevedela reagovať, zobrala som ju do náručia a povedala som: „Matka Božia pomôž“ A ona to po mne po ukrajinsky zopakovala. Vtedy sa upokojila. To bol pre mňa veľký zážitok. Netreba slová. Treba aj do tejto situácie zavolať Matku Božiu,“ zdôraznila pani Gitka.
Dobrovoľníčka Gitka hovorí, že Pán jej dáva silu. „Som cholerický typ, ktorý zabúda, aký má vek a aké má obmedzenia. Ja konám. Je to teda pre každého. Mám pocit, že starší ľudia majú väčšiu dôveru Ukrajincov. Keďže som vekovo staršia, ako keby som ich viac chápala. Teda ako keby som im viac rozumela. Keď im mladý povie, že dobre bude, povedia si, hovorí to mladý. Ale keď im to ja poviem, že už bude iba dobre, tak to berú.“
Na hraniciach pomáhal aj obchodný riaditeľ v súkromnej spoločnosti Jozef z Kozároviec. „Keď začala táto kríza, veľmi som chcel pomôcť a to aj niečím iným, ako finančným príspevkom. Netušil som vtedy, že existuje nejaký Domček Anny Kolesárovej, ale moje známe rehoľné sestry z Prešova ma na Domček nakontaktovali,“ povedal v rozhovore pre TK KBS a Rádio Lumen. Jozef najskôr išiel zaviesť dodávkou pomoc, spolu so známou. „Prvýkrát sme išli na hranicu do Vyšného Nemeckého. Naspäť sme vzali jednu ukrajinskú rodinu do Tlmáč. A následne mi volala Majka z Domčeku, že či môžem prísť pomáhať,“ povedal s tým, že mal na starosť voziť ľudí na hranice, alebo z hraníc. Pomáhal tiež v skladoch s potravinami a šatstvom. „Najemotívnejší zážitok bol pre mňa prvý piatok v noci na hraniciach, kde som tam bol šesť hodín. Keď sme doviezli spomínanú rodinu do Tlmáč, kde sa zvítavali s príbuznými, po rokoch som plakal,“ spomína Jozef.
Domček Anny Kolesárovej Jozef najskôr vnímal ako nejakú základňu pre to, čo chce robiť. „Ale nie. Toto je spoločenstvo ľudí, mnoho kňazov, ktorí sa venujú duchovnej stránke. Je to teda priestor hlbšie vstúpit do seba a prejsť duchovnou obrodou,“ povedal Jozef s tým, že vojna na Ukrajine by nás mala naučiť chodiť s otvorenými očami. „Je to príležitosť nielen všímať si utečencov, ale každého, kto to môže potrebovať,“ dodal.
