Vatikán 9. marca (RV) Dočasný prefekt Dikastéria pre podporu integrálneho ľudského rozvoja sa vydal na cestu, aby sa stretol s ukrajinskými utečencami a vysídlencami a s tými, ktorí im pomáhajú. V článku uverejnenom v jezuitskej publikácii "Aggiornamenti Sociali" sa zamýšľa nad mandátom, ktorý mu udelil pápež František, a nad svojou úlohou zbližovať sa a byť solidárny.
Moja cesta je cestou modlitby, proroctva a svedectva. Z Ríma odchádzam 8. marca do Budapešti a budem pokračovať stretnutiami s utečencami a vysídlenými osobami a s tými, ktorí ich prijímajú a pomáhajú im. Medzitým, kardinál, pápežský almužník Konrad Krajewski už pricestoval do Poľska a bude sa venovať aj oblastiam na hraniciach s Ukrajinou.
Dúfame, že v najbližších dňoch bude možné prekročiť hranice a vstúpiť na Ukrajinu, ale to bude závisieť od vývoja situácie. Svätý stolec - pápež František to povedal s veľkou silou počas modlitby Anjel Pána v nedeľu 6. marca - „je pripravená urobiť všetko, aby sa dala do služieb tohto mieru". Moja misia na Ukrajine je znakom tejto ochoty a mojou úlohou je priniesť trpiacim prítomnosť a blízkosť nielen pápeža, ale celého kresťanského ľudu.
Chystám sa priamo zistiť, aká je situácia, a dúfam, že budem môcť priniesť nejakú materiálnu pomoc, ale predovšetkým sa idem stretnúť s ľuďmi, byť s nimi.
Je to proroctvo prítomnosti a blízkosti, ktoré sa podľa logiky sveta a sily zbraní môže zdať slabé, dokonca bezvýznamné. Ale tak to nie je; byť blízko jeho ľudu, jeho deťom, ktoré trpia, je spôsob, akým sa Boh rozhodol vstúpiť do dejín sveta, aj za cenu toho, že skončí na kríži.
Symbolom tohto Božieho štýlu je veľký drevený kríž, ktorý bol v uplynulých dňoch premiestnený - všetci sme s dojatím videli jeho zábery - z arménskej katedrály vo Ľvove a prevezený do bunkra v nádeji, že bude zachránený pred zúrivosťou a šialenstvom vojny. Rovnako ako v bunkroch, pivniciach a dokonca aj v improvizovaných prístreškoch sa k tomuto ukrižovanému Pánovi obracia mnoho ľudí so svojimi modlitbami.
Preto som si istý, že moja cesta bude cestou modlitby: pápežovej, mojej a mojich dvoch spoločníkov, jedného z Dikastéria pre komunikáciu a druhého z Dikastéria pre podporu integrálneho ľudského rozvoja, modlitby všetkých, ktorí nás budú na tejto ceste sprevádzať, ale predovšetkým modlitby ľudí, ktorých stretneme, modlitby, ktorá - ako učí kniha Sirachova - "preniká oblaky", pretože Boh "vypočuje modlitbu ukrivdených". Nenecháva bez povšimnutia prosbu siroty alebo vdovy, keď si v náreku vylieva srdce".
Títo ľudia sa delia o dar svojej blízkosti Bohu s tými, ktorí sa s nimi stretnú, s tými, ktorí sú ochotní prežívať sviatosť ich prítomnosti, prinášajúc slovo evanjelia a konkrétnu podporu. Gesto lásky tých, ktorí ich prijímajú, sa stáva príležitosťou potvrdiť vieru, ktorá nás spája a živí spoločnú nádej, že svet bez vojny je možný, že násilie a smrť nemajú posledné slovo. Toto je veľkonočné tajomstvo, na ktoré sa pripravujeme v tomto pôstnom období.
Z tohto dôvodu sa s nimi stretnem a priblížim blízkosť pápeža a Cirkvi aj ľuďom, ktorí sa takým rôznym spôsobom podieľajú na ich spoločenstve: tichej a neozbrojenej armáde, odhodlanej obnoviť ľudskosť, ktorú sa zbrane snažia zničiť. Ich ruky sú rukami celého kresťanského ľudu, ba priam rukami Božími.
Viera sa nevyhýba tragédii, ktorú Ukrajina prežíva, pretože je v srdciach ľudí, ktorí utekajú pred vojnou: väčšina z nich sú veriaci, rovnako ako mnohí, ktorí ich prijímajú, a je dôležité, aby všetci tí, ktorí chcú prijať náboženskú pomoc, mali možnosť ju prijať, rešpektujúc rozdiely medzi rôznymi denomináciami a náboženstvami. O to sa budem snažiť na svojej ceste.
Napokon, moja cesta bude aj cestou obvinenia. Príbeh ukrajinských utečencov je dobre známy a odohráva sa podľa dramatického scenára mnohých konfliktov, ktoré krvavo zasahujú náš svet a na ktoré sa často zabúda. S rovnakou rýchlosťou, s akou museli milióny ľudí v priebehu niekoľkých dní opustiť svoje domovy, už prichádzajú správy, že na hraniciach a v krajinách prvého prijatia sa rozbehla mašinéria obchodovania s ľuďmi a pašovania migrantov.
K dráme vojny a vysídlenia sa pridáva dráma otroctva. Počas misie, ktorú naša malá delegácia uskutoční, budeme venovať veľkú pozornosť tejto otázke, ako aj ďalšiemu rovnako bolestivému bodu: marginalizácii a niekedy aj odmietnutiu, ktorému sú vystavení Afričania a Ázijčania, ktorí žili na Ukrajine a teraz utekajú spolu s ostatnými obyvateľmi. Ide o problém, ktorý je ťažké riešiť v takom napätom čase, ale je mimoriadne naliehavý.
Všetci sme deti jedného Otca a bratstvo nepozná hranice: to je zmysel objatia pápeža a Cirkvi, ktoré prinášam všetkým, s ktorými sa stretávam.
Kardinál Michael Czerny SJ
