Vatikán 27. januára (RV) Po zverejnení prieskumu je pod reflektormi bavorské obdobie biskupskej služby emeritného pápeža. Je správne pripomenúť boj Benedikta XVI. proti klerikálnej pedofílii a jeho ochotu počas svojho pontifikátu stretnúť sa s obeťami, načúvať im a požiadať ich o odpustenie.
Andrea Tornielli
Slová, ktoré odzneli na tlačovej konferencii pri predstavovaní reportu o zneužívaniach v mníchovskej diecéze, ako aj sedemdesiatdva strán dokumentu venovaných krátkemu bavorskému biskupskému úradu kardinála Josepha Ratzingera, zaplnili v uplynulom týždni stránky novín a vyvolali aj veľmi silné komentáre. Emeritný pápež, s pomocou svojich spolupracovníkov, sa neodtiahol pred otázkami právnickej kancelárie, ktorú mníchovská diecéza poverila vypracovaním reportu skúmajúceho veľmi dlhé časové obdobie, od biskupského úradovania kardinála Michaela von Faulhabera až po súčasného kardinála Reinharda Marxa. Benedikt XVI. odpovedal 82 stranami po tom, ako mohol čiastočne preskúmať dokumentáciu v diecéznych archívoch. Ako sa dalo predvídať, pozornosť komentárov sa monopolne sústredila na štyriapolročné pôsobenie Ratzingera na čele bavorskej diecézy.
Niektoré z obvinení boli známe už viac ako desať rokov a boli už zverejnené významnými medzinárodnými médiami. Prípady, ktoré sú dnes vytýkané Ratzingerovi, sú štyri a jeho osobitný sekretár Mons. Georg Gänswein oznámil, že emeritný pápež vydá podrobné vyhlásenie po skončení skúmania reportu. Medzitým však možno dôrazne zopakovať odsúdenie týchto zločinov, vždy zdôrazňované Benediktom XVI., a zopakovať, čo sa v posledných rokoch v Cirkvi urobilo, počnúc od jeho pontifikátu.
Zneužívanie detí je hrozný zločin. Zneužívanie spáchané na maloletých klerikmi je zločinom ešte azda odpornejším, a toto neúnavne opakovali poslední dvaja pápeži: pred Bohom volá po pomste, že maličkí trpia násilie zo strany kňazov či rehoľníkov, ktorým ich rodičia zverujú, aby boli vychovávaní k viere. Je neprijateľné, aby sa stali obeťami sexuálnych predátorov skrývajúcich sa za cirkevným habitom. Najvýstižnejšími slovami na túto tému zostávajú tie, ktoré vyslovil Ježiš: pre toho, kto pohoršuje maličkých, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.
Nesmieme zabúdať, že Ratzinger, ktorý už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery bojoval proti tomuto fenoménu v poslednej fáze pontifikátu svätého Jána Pavla II., s ktorým úzko spolupracoval, keď sa potom stal pápežom, vydal mimoriadne prísne normy proti klerikom páchajúcim zneužívania, v plnom zmysle špeciálne zákony na boj proti pedofílii. Okrem toho Benedikt XVI. svojím konkrétnym príkladom svedčil o urgentnej potrebe zmeny mentality, tak dôležitej v boji proti fenoménu zneužívania: načúvať a byť nablízku obetiam, ktoré treba vždy prosiť o odpustenie. Príliš dlho boli zneužívané deti a ich príbuzní držaní v odstupe, namiesto toho, aby boli považovaní za zranené osoby, ktoré treba prijať a sprevádzať uzdravovacími procesmi. Žiaľ, často boli odohnaní a dokonca označení za „nepriateľov“ Cirkvi a jej dobrého mena.
Práve Joseph Ratzinger sa ako prvý pápež viackrát stretol s obeťami zneužívaní počas svojich apoštolských ciest. Bol to Benedikt XVI., ktorý, aj proti mienke mnohých samozvaných „ratzingerovcov“, uprostred búrky škandálov v Írsku a Nemecku predstavil tvár kajúcej Cirkvi, ktorá sa pokoruje v prosbe o odpustenie, ktorá zakusuje zdesenie, výčitky, ľútosť, bolesť, súcit a blízkosť.
Práve v tomto kajúcom obraze spočíva jadro Benediktovho posolstva. Cirkev nie je akýsi podnik, nezachránia ju len dobré praktiky či uplatňovanie prísnych a účinných pravidiel, hoci tie sú nevyhnutné. Cirkev potrebuje prosiť o odpustenie, pomoc a spásu toho Jediného, ktorý ich môže udeliť, toho Ukrižovaného, ktorý bol vždy na strane obetí a nikdy nie na strane katov.
Počas letu do Lisabonu v máji 2010 Benedikt XVI. s mimoriadnou jasnosťou priznal, že „utrpenia Cirkvi pochádzajú práve z jej vnútra, z hriechu, ktorý v nej existuje. Aj to bolo vždy známe, no dnes to vidíme skutočne desivým spôsobom: že to najväčšie prenasledovanie Cirkvi neprichádza od nepriateľov zvonka, ale rodí sa z hriechu vo vnútri Cirkvi, a že Cirkev má preto hlbokú potrebu znovu sa naučiť pokániu, prijať očistenie, naučiť sa na jednej strane odpusteniu, ale aj potrebe spravodlivosti. Odpustenie nenahrádza spravodlivosť.“ To sú slová, ktorým predchádzali a po ktorých nasledovali konkrétne fakty v boji proti pliage klerikálnej pedofílie. Na toto všetko nemožno ani zabúdať, ani to vymazávať.
Rekonštrukcie obsiahnuté v mníchovskom reporte, ktorý - treba pripomenúť - nie je súdnym vyšetrovaním, a už vôbec nie definitívnym rozsudkom, pomôžu v boji proti pedofílii v Cirkvi, ak sa nezúžia na hľadanie ľahkých obetných baránkov a rozsudkov kolektívnej viny. Len ak sa vyhnú týmto rizikám, budú môcť prispieť k hľadaniu spravodlivosti v pravde a ku kolektívnemu spytovaniu svedomia za chyby minulosti.
