Trnava 19. januára (TK KBS) Ivan Ružička, výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska, pochádza z Trnavskej arcidiecézy, kde pôsobil aj ako kňaz. Hoci práca sekretára nie je z tých „viditeľných“, v týchto dňoch je poverený obrovskou dôverou biskupov pri príprave synodálneho procesu na Slovensku. Čo všetko synoda prináša, aká je úloha Ducha Svätého v nej a v jeho živote? Hovoril o tom pre časopis Moja Trnavská diecéza. Rozhovor publikujeme so súhlasom redakcie.
- Od stretnutia Svätého Otca so Slovákmi už uplynul nejaký čas. Čo z toho ostalo vo vás ako taká výzva od pápeža, ktorú chcete aj vy žiť vo svojom živote?
Myslím si, že Svätý Otec mňa, nás a vôbec Slovákov a našu spoločnosť chcel a mohol priučiť, ako spoločne kráčať. Spája sa mi to aj so synodalitou. Ako sme s ním prešli po Slovensku, ako sme s ním vstúpili do dialógu s rôznymi skupinami alebo sférami spoločnosti. To je pre mňa inšpirácia, že aj keď sme možno ľudia, ktorí názorovo nie sú blízko alebo hľadáme nejakú zhodu, predsa vieme s veľkou úctou a túžbou po pravde vstúpiť do spoločného dialógu. To ma veľmi inšpirovalo.
- Ako ste už aj naznačil, tak Svätý Otec často prekvapuje svojou aktivitou pre život v Cirkvi. Aké pocity ste mali pri oznámení organizovania synody, ešte k tomu s takouto témou?
Čo sa týka synody, niektoré náznaky prichádzali už vopred. To, že sa začala táto synoda o synodalite, teda o spoločnom kráčaní v Cirkvi, je možné vnímať v spôsobe Svätého Otca a jeho povahe, aj v pastoračnej histórii alebo skúsenosti, ktorú mal. Teda nie je to úplne niečo nepredvídateľné, ale predsa je to silný moment pôsobenia Ducha Svätého. Keď som počul o tom, že bude táto synoda, bolo to pre mňa skutočné vnímanie rozhodnutia iste nielen samotného Svätého Otca, ale na jeho podnet. Je to krok pre celú Cirkev, ako môže túto dobu, v tejto situácii žiť znovu odkaz Druhého vatikánskeho koncilu, to „aggiornamento“, čiže počúvanie znamenia čias. Mne to prišlo ako odpoveď na znamenia čias.
- Vy ste ako výkonný sekretár KBS zodpovedný za prípravu a priebeh synody na Slovensku. Ako hodnotíte doterajšie prípravy?
Nie je automatické, že ako výkonný sekretár mám sprevádzať tento synodálny proces. Je to rozhodnutie otcov biskupov, prejavenie dôvery, za ktorú som vďačný. Môžem povedať, že sme spoločne vnímali vo všetkých diecézach a eparchiách na Slovensku, že tento proces nevznikne z generálneho sekretariátu. Naopak, má hneď vstúpiť do života partikulárnej cirkvi, teda diecézy alebo eparchie. Na týchto úrovniach je tímové pôsobenie a začatie prác veľmi pekné, aj vzhľadom na časové možnosti. Možno práve preto, že to bolo hneď po návšteve Svätého Otca, je veľmi pekné vidieť nadšenie a túžbu ľudí sa do tohto procesu zapojiť. Je vidieť aj veľmi peknú prácu týchto tímov, akým spôsobom sa tieto jednotlivé zložky v diecéze cítili pozvané aktívne sa zapojiť do synodálneho kráčania.
- Keď hovoríme o diecézach, je ochota zapojiť sa do týchto synodálnych aktivít vo všetkých diecézach na Slovensku?
Áno, je veľmi pekná. Preto sme aj chceli urobiť jeden koncept pre všetkých. Ukázať, akí sme vnútorne aj duchovnosťou, aj nastavením od Bratislavy po Košice iní. Je to Rímskokatolícka cirkev, Gréckokatolícka cirkev. Každý má naozaj svoju oblasť osobitného života, ale čo charakterizuje celé toto kráčanie, je naozaj túžba a nadšenie. Každý má rôzny spôsob, rôzny štýl, no tento duch tomu nechýba.
- Pápež František často vo svojich príhovoroch pripodobňuje túto synodu práve k prvej jeruzalemskej, keď bolo potrebné vyriešiť dilemu prijímania pohanov do Cirkvi, ktorá mnohých rozdeľovala. Máme aj dnes v Cirkvi témy, na ktoré by mala nájsť táto synoda odpoveď?
Synoda je tentoraz zameraná na spôsob vykonávania synody, teda spôsob spoločného kráčania. Ako sa v Cirkvi počúvame, ako zdieľame zodpovednosť, ako žijeme ekumenické vzťahy, ako žijeme vzťahy medzi sebou navzájom. Teda nie je stanovená konkrétna pastoračná úloha, ale spôsob, ako sa tá synodálna cesta, to spoločné kráčanie vykonáva. Myslím si, že ak bude každý pozorný na tú realitu, v ktorej žije v diecéze, nájde zároveň odpoveď na to špecifické. Možno nemusí nájsť odpoveď, ale nájde vo svetle Ducha Svätého, na ktorej oblasti má pracovať alebo voči ktorej má byť pozornejší vzhľadom na tie ostatné. Každý má niečo osobitné. Sú eparchie, kde je osemnásť farností, to je napríklad Bratislavská eparchia, no sú také, ktoré majú osemnásť dekanátov, napríklad Banskobystrická diecéza. Tam sú iné vzťahy, iné štruktúry, iný vnútorný život, takže každý iste nájde aj niečo osobitné. Osobitný moment povzbudenia alebo aj pozvanie k osobitnej pozornosti.
- V dokumentoch o synode sa nachádza viac ráz slovo imobilizmus. Je to názor, že vždy sa to takto robilo, a preto to musí byť tak. Čo by sme mali robiť, aby sme boli otvorení niečomu novému, Božiemu, čo môže byť iné ako naše pôvodné predstavy?
Asi nikto z nás si neoblečie to isté oblečenie, ktoré nosil, keď mal päť, desať rokov. Ako dospievame, dozrievame – aj módne. Neoblečieme si niečo, čo by pôsobilo ako z minulého storočia. To je vždy pozvanie pre Cirkev, aby pravdu, ktorá sa nemení, hovorila novým spôsobom. Čo môžeme urobiť preto, aby sme toto pozvanie prijali? V prvom rade začína človek úprimnosťou a ochotou vidieť život a svoju situáciu v realite. Ja v tomto vnímam, že milosť nasleduje prirodzenosť nájsť alebo otvoriť sa realite ako takej a v nej vnímať, kde a akým spôsobom ma Boh pozýva o ňom svedčiť a hovoriť.
Na stránke synody človeka hneď upútajú tri kľúčové slovíčka: spoločenstvo, spoluúčasť a misia. Prečo by podľa vás mali byť tieto pojmy charakteristické pre Cirkev 21. storočia?
Ako ste sami povedali, Svätý Otec prirovnáva túto synodu zhromaždeniu prvotnej cirkvi v Jeruzaleme. Tieto slová nie sú nové, nie je to nové logo, ktoré by teraz malo charakterizovať Cirkev, je to jej hlboká podstata. Nemôžeme žiť Cirkev, ak nie sme spoločenstvom, ak v nej neprežívame spoluúčasť na základe krstu. Ak nás toto zasvätenie sa, to, že patríme ku Kristovi, nepozýva k misii, boli by sme vlastne vnútorne mŕtvi. Čiže sú to výrazy, pojmy a mená, ktoré hlboko charakterizujú Cirkev. Myslím si, že to je taký návrat, pozvanie zamyslieť sa, ako žijem túto pravdu, túto podstatu Cirkvi.
- Pápež František často aj vo vzťahu k synode hovorí o Duchu Svätom. Kým je Duch Svätý pre vás?
Prvé meno, ktoré by som povedal, je inšpirátor. Vnímam, že Boží duch mi v živote, v mojich osobných túžbach prináša inšpirácie a poznania. Povedal by som, že naozaj presahuje moment poznania a zasahuje túžby a emócie, ktoré vo mne oživuje.
- Máte nejaký tip na knihu, ktorá vás v poslednej dobe povzbudila alebo inšpirovala?
Mám rozčítaných niekoľko kníh, ale v tieto dni ma inšpiruje je kniha Aramejský Otčenáš. Je to modlitba Otče náš, teda modlitba Pána v aramejčine, ale sú to vlastne jednotlivé slová, povedal by som písmená, ktoré majú nejaký význam. Táto kniha je nastavená nie ako veľké intelektuálne hlboké, exegetické a biblické skúmanie, ale ako spôsob modlitby. Pre východnú spiritualitu je dôležitý nielen kontext a obsah, ale najmä duch a spôsob – a tam je kladený dôraz. Je pre mňa veľmi inšpiratívne, ako Ježiš povedal túto modlitbu, ako to vo východnej spiritualite prináša napríklad spôsob dýchania a zapojenie celého človeka. Napríklad rôzna frekvencia hlasu alebo rôzne, pre nás západných nie dôležité, charakteristiky pri modlitbe, ktoré dopĺňajú ducha modlitby.
- Vnímate výzvy, ktoré sú aktuálne pre Cirkev na Slovensku v tomto období pandémie, synody aj celkovo?
V tomto období vnímam, že spoločnosť, ktorej súčasťou sme aj my, sa nesie na vlne rôznych protipólových postavení v rôznych témach. Iste počnúc teraz aktuálnym očkovaním a zdravotnej situácie. Myslím si, že ako kresťania sme pozvaní nielen stáť na jednej alebo druhej strane bariéry a kričať. Sme pozvaní byť tými, ktorí v danej situácii, na danom mieste prinášajú Kristovu lásku, ktorá presahuje farby, národnosti, akúkoľvek inú bariéru. Presahuje to aj mňa, je takým životodarným pôsobením v konkrétnej situácii, ktorú máme každý inú. Takže by som si želal a túžil aj sám pre seba nenechať sa strhnúť v diskusiách. Nieže nemáme hľadať pravdu, máme ju hľadať, ale tá nemá byť mojím štítom, ktorým zahluším ostatných. Má byť len soľou k tomu, aby som vedel pôsobiť ďalej.
Zdroj: Moja Trnavská arcidiecéza, Jakub Kohutiar/ Michal Koricina (publikované so súhlasom redakcie)
