[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 01. 07. 2022   Meniny má Diana      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília Svätého Otca pri ďakovnej pobožnosti na záver roka
P:3, 01. 01. 2022 12:15, ZAH



Foto: SpC-Vatican


Vatikán 1. januára (RV) Matka Božia nás vedie k realite, k pravde Vianoc. O tom hovoril Svätý Otec v homílii pri ďakovnej pobožnosti na konci kalendárneho roka, pričom poukázal aj na poslanie mesta Rím pestovať bratskosť a pohostinnosť. Hoci pápež František liturgicky nepredsedal, zúčastnil sa na celom slávení zakončenom eucharistickou poklonou so spevom Te Deum a požehnaním. Jeho homíliu prinášame v plnom znení.

Slávenie v Bazilike sv. Petra pred hlavným oltárom sa začalo o 17:00. Prvé vešpery zo Slávnosti Panny Márie Bohorodičky viedol dekan kardinálskeho zboru Giovanni Battista Re. Svätý Otec, ktorý sedel v bielom pápežskom rúchu v hlavnej lodi chrámu, sa prihovoril až v homílii. Za ústrednú myšlienku si zvolil schopnosť kresťana žasnúť nad Kristovým narodením a zachytiť to, čo je podstatné. Medzi troma desiatkami kardinálov bol aj emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kard. Jozef Tomko.

Homília Svätého Otca

 

Prvé vešpery slávnosti Panny Márie Bohorodičky, 31. decembra 2021

„V týchto dňoch nás liturgia pozýva nanovo prebudiť v sebe žasnutie, úžas z tajomstva vtelenia. Vianoce sú tým sviatkom, ktorý v nás azda najviac prebúdza tento vnútorný postoj – úžas, údiv a kontempláciu. Ako betlehemskí pastieri, ktorí najskôr prijmú žiarivú anjelskú zvesť a potom pribiehajú a skutočne nájdu znamenie, ktoré im bolo naznačené, Dieťa zavinuté do plienok v jasliach. So slzami v očiach kľakajú pred práve narodeným Spasiteľom. Ale nielen oni. Aj Mária a Jozef sú plní svätého údivu z toho, čo im pastieri rozprávajú, čo počuli od anjela o Dieťati.

Je to tak. Nemožno sláviť Vianoce bez úžasu. No tento úžas sa neobmedzuje na povrchnú emóciu – toto nie je žasnutie –, na určitý pocit spojený s vonkajšou slávnostnosťou alebo ešte horšie so záchvatom konzumu. Nie. Ak sa Vianoce zúžia na toto, nič sa nezmení. Zajtrajšok bude rovnaký ako včerajšok, budúci rok bude ako predchádzajúci a ďalej stále tak. Znamenalo by to zahriať sa na chvíľku pri nejakom vzbĺknutí slamy, a nie vystaviť sa celým naším bytím sile udalosti, čiže nezachytiť to ústredné v tajomstve Kristovho narodenia.

A tým ústredným je toto: «Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). Počúvame to viackrát v tejto liturgii vešpier, ktorou začíname slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Ona je tým prvým svedkom, prvým a najväčším, a zároveň tým najpokornejším. Najväčším, lebo najpokornejším. Jej srdce je naplnené úžasom, avšak bez tieňa romantizovania, prisládzania či spiritualizmu. Nie. Matka nás vedie k realite, k pravde Vianoc, ktorá je zahrnutá v tých troch slovách svätého Pavla: «narodený zo ženy» (Gal 4,4).

Kresťanský úžas nemá svoj pôvod v špeciálnych efektoch a fantastických svetoch, ale v tajomstve skutočnosti. Nič nie je nádhernejšie a úchvatnejšie než skutočnosť! Kvet, hrudka zeme, životný príbeh, stretnutie... Vráskavá tvár starca i práve rozlepené očká bábätka. Mama, ktorá drží v náručí svoje dieťa a dojčí ho. To tajomstvo tam prežaruje.

Bratia a sestry, Máriin úžas, úžas Cirkvi je plný vďačnosti. Vďačnosti Matky, ktorá kontemplujúc Syna cíti Božiu blízkosť. Cíti, že Boh neopustil svoj ľud, že Boh prišiel, že Boh je blízko, že je «Boh s nami». Problémy nezmizli, ťažkosti a starosti nechýbajú, no nie sme sami: Otec «poslal svojho Syna» (Gal 4,4), aby nás vyslobodil z otroctva hriechu a prinavrátil nám dôstojnosť synov a dcér. On, Jednorodený, stal sa prvorodeným medzi mnohými bratmi, aby priviedol nás všetkých, zblúdených a roztratených, do Otcovho domu.

Tento čas pandémie zväčšil na celom svete pocit dezorientácie. Po prvotnej fáze našej reakcie, v ktorej sme sa cítili byť solidárni na tej istej lodi, sa rozšírilo pokušenie „zachráň sa, kto môžeš“. No vďaka Bohu sme znovu zareagovali so zmyslom pre zodpovednosť. Naozaj môžeme a musíme povedať „Bohu vďaka“, pretože rozhodnutie sa pre solidárnu zodpovednosť nepochádza zo sveta, ale z Boha. Ba  čo viac, pochádza od Ježiša Krista, ktorý raz navždy vtlačil do našich dejín „smer“ ich pôvodného povolania: byť všetci sestrami a bratmi, deťmi jediného Otca.

Rím nosí toto povolanie vpísané do srdca. V Ríme sa zdá, že sa všetci cítia byť bratmi; istým spôsobom ako doma, pretože toto mesto v sebe uchováva univerzálnu otvorenosť. Odvážim sa povedať: je to univerzálne mesto. Vďačí za to svojej histórii, svojej kultúre, ale v prvom rade Kristovmu evanjeliu, ktoré tu zapustilo hlboké korene, zvlažené krvou mučeníkov, počnúc Petrom a Pavlom.

No aj v tomto prípade dajme pozor: pohostinnosť a bratskosť mesta sa rozpozná nie z „fasády“, zo slov, zo zvučných udalostí. Nie. Rozpozná sa z každodennej pozornosti, z tej „všednej“ pozornosti, voči tým, ktorí to majú náročnejšie; voči rodinám, ktoré viac pociťujú ťarchu krízy; voči ťažko postihnutým ľuďom a ich príbuzným; voči tým, ktorí dennodenne potrebujú cestovať verejnými prostriedkami do práce; voči tým, čo žijú na perifériách, tým, ktorých poznačilo nejaké zlyhanie v živote a potrebujú sociálne služby, atď. Je to mesto, ktoré hľadí na každé zo svojich detí, na každého zo svojich obyvateľov, ba viac, na každého zo svojich hostí.

Rím je úžasné mesto, ktoré neprestáva očarovať. Avšak pre toho, kto tu žije, je aj namáhavým miestom, žiaľ nie vždy dôstojným pre občanov a pre hostí; mestom, ktoré ako sa neraz zdá, vyraďuje. Prianím teda je, aby ho všetci, čo tu bývajú alebo sa tu zdržiavajú kvôli práci, púti či turizmu, mohli vždy viac oceniť za jeho dbanie o pohostinnosť, o dôstojnosť života, o spoločný domov, o tých krehkejších a zraniteľnejších. Nech každý môže užasnúť, keď objaví v tomto meste takú krásu, ktorú by som nazval „dôslednou“ (koherentnou) a ktorá vzbudzuje vďačnosť. Toto je moje žičenie do tohto roka.

Sestry a bratia, dnes nám Matka – matka Mária a matka Cirkev – ukazuje Dieťa. Usmieva sa na nás a vraví nám: „On je Cesta. Nasledujte ho, majte dôveru. On nesklame.“ Nasledujme ho na každodennej ceste. On dáva plnosť času, on dáva zmysel skutkom a dňom. Majme dôveru, vo chvíľach radostných i v tých bolestných: nádej, ktorú nám on dáva, je nádejou, ktorá nikdy nesklame.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Andrej Klapka)



( TK KBS, RV, jb; rp ) 20220101003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

  Kontakty


Kонтакти для духовної допомоги та підтримки


  Top témy
Všetky

Svetové stretnutie rodín

Vojna na Ukrajine

Synoda 2021-23

Rok Amoris Laetitia
Koronavírus

  ::Pomoc utečencom::
Pomoc s ubytovaním