Vatikán 25. decembra (RV) Slávenie Vianoc začal pápež František slávením Omše vo svätej noci o 19.30 pri hlavnom oltári Baziliky sv. Petra s dvoma stovkami koncelebrujúcich kňazov, biskupov a kardinálov a za účasti veriacich v hlavnej lodi chrámu. V homílii sa sústredil na tajomstvo malosti, ktorú si Boh volí, keď prichádza ako dieťa a je blízky každému človeku, počnúc od chudobných, vytvárajúc vzájomné bratstvo všetkých: „Pane, nauč nás milovať malosť. Pomôž nám pochopiť, že to je cesta k pravej veľkosti“.
Homília pápeža Františka v plnom znení
Uprostred noci sa rozsvieti svetlo. Zjaví sa anjel, Pánova sláva obklopí pastierov a nakoniec prichádza od vekov očakávané zvestovanie: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). Prekvapivý je ale anjelov dodatok. Pastierom naznačuje, ako nájdu Boha, ktorý prišiel na zem: „Toto vám bude znamením: nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (v. 12). Tým znamením je dieťa. To je všetko: dieťatko v drsnej chudobe jasličiek. Nie sú tu už svetlá, žiara, anjelské chóry. Len dieťa. Nič iné, tak ako to predpovedal Izaiáš: „Chlapček sa nám narodil“ (Iz 9,5).
Evanjelium nástojí na tomto kontraste. Rozpráva o narodení Ježiša počínajúc od cisára Augusta, ktorý robí sčítanie celej zeme: ukazuje tak prvého imperátora v jeho veľkosti. No hneď na to nás Evanjelium privádza do Betlehema, kde nie je nič veľké: len úbohé dieťatko zavinuté v plienkach, s pastiermi dokola. A tam je Boh, v malosti. Posolstvo je nasledovné: Boh sa nenesie v sedle veľkosti, ale sa skláňa v malosti. Malosť je cestou, ktorú si vybral, aby k nám prišiel, aby sa nám dotkol srdca, aby nás zachránil a priviedol k tomu, čo naozaj zaváži.
Bratia a sestry, stojac pred jasličkami hľaďme do stredu: poďme poza svetlá a ozdoby, ktoré sú pekné, a kontemplujme Dieťa. V jeho malosti je celý Boh. Rozpoznajme ho: „Dieťatko, Ty si Boh, Boh-dieťa“. Nechajme sa preniknúť týmto neslýchaným úžasom. Ten, ktorý objíma vesmír, potrebuje byť držaný v náručí. On, ktorý stvoril slnko, potrebuje zahriať. Zosobnená neha potrebuje byť kolísaná. Nekonečná láska má drobné srdiečko, ktoré bije jemným tlkotom. Večné Slovo je nemluvňaťom, teda neschopným hovoriť. Chlieb života musí byť kŕmený. Stvoriteľ sveta je bez prístrešku. Dnes sa všetko obracia naopak: Boh prichádza na svet maličký. Jeho veľkosť sa ponúka v malosti.
A my – spytujme sa – vieme prijať túto Božiu cestu? To je tá výzva Vianoc: Boh sa zjavuje, ale ľudia to nechápu. On sa robí malým v očiach sveta a my pokračujeme v hľadaní veľkosti podľa sveta, možno dokonca v jeho mene. Boh sa znižuje, a my chceme vystúpiť na piedestál. Najvyšší ukazuje na pokoru, a my si zakladáme na imidži. Boh sa vydáva hľadať pastierov, neviditeľných; my sa snažíme o zviditeľnenie, aby sme sa ukázali. Ježiš sa rodí, aby slúžil, a my trávime roky honbou za úspechom. Boh nevyhľadáva silu a moc, žiada vľúdnosť a vnútornú umenšenosť.
Hľa, čo si treba priať od Ježiša na Vianoce: milosť malosti. „Pane, nauč nás milovať malosť. Pomôž nám pochopiť, že to je cesta k pravej veľkosti“. Ale čo sa konkrétne myslí tým prijatím malosti? Ako prvá vec je to veriť, že Boh chce vstúpiť do malých vecí nášho života, chce prebývať v našej každodennosti, v jednoduchých skutkoch, ktoré konáme doma, v rodine, v škole, v práci. Práve v tom, čo bežne zažívame, chce Boh uskutočňovať neobyčajné veci. A je to posolstvo veľkej nádeje: Ježiš nás pozýva doceniť a nanovo objaviť drobnosti života. Ak je tam s nami On, čo nám chýba? Zahoďme teda za chrbát banovanie za veľkosťou, ktorú nemáme. Zrieknime sa lamentovania a veľkých očí, chamtivosti, ktorá v nás zanecháva nespokojnosť! Malosť, úžas z toho malého dieťaťa: toto je ten odkaz.
No je tu ešte čosi viac. Ježiš netúži prísť iba v malých veciach nášho života, ale aj v našej vlastnej malosti: v našom pocite slabosti, krehkosti, neadekvátnosti, možno až pomýlenosti. Sestra a brat, ak tak ako v Betleheme ťa obklopuje tma noci, ak okolo seba badáš chladnú ľahostajnosť, ak zranenia, ktoré v sebe nosíš, kričia: „Nič nezavážiš, nestojíš za nič, nebudeš nikdy milovaný tak, ako chceš“ - ak toto cítiš, tak túto noc ti hovorí: „Milujem ťa takého, aký si. Tvoja malosť ma neľaká – hovorí Pán –, tvoje krehkosti ma neznepokoja. Stal som sa malým kvôli tebe. Aby som bol tvojím Bohom, stal som sa tvojím bratom. Milovaný brat, milovaná sestra, neboj sa ma, ale nájdi vo mne opäť tvoju veľkosť. Som ti blízko a len o toto ťa žiadam: dôveruj mi a otvor mi svoje srdce“.
Prijať malosť znamená ešte ďalšiu vec: objať Ježiša v maličkých dneška. Milovať ho teda v tých posledných, slúžiť mu v chudobných. To oni sú najviac podobní Ježišovi, narodenému v chudobe. A práve v nich chce byť uctený. V túto noc lásky nás prepadá jediná obava: nezraniť Božiu lásku, nezraniť ju pohrdnutím chudobnými našou ľahostajnosťou. Oni sú Ježišovými miláčikmi, ktorí nás raz privítajú v nebi. Jedna poetka napísala: „Kto nenašiel nebo tu dole, bude mu chýbať tam hore“ (Emily Dickinsonová, Básne, XVII). Nestraťme spred očí nebo, starostlivo sa ujmime Ježiša teraz, pohlaďme ho v núdznych, lebo práve s nimi sa stotožnil.
Pozrime sa ešte raz na jasličky a uvidíme, že Ježiš je pri narodení obklopený práve maličkými, chudobnými. Sú to pastieri. Boli to tí najjednoduchší ľudia a stali sa Pánovi najbližšími. Našli ho preto, že „v noci bdeli a strážili svoje stádo“ (Lk 2,8). Boli tam, aby pracovali, lebo boli chudobní a ich život nemal pracovnú dobu, ale závisel od stáda. Nemohli si žiť ako a kde sa im zachcelo, ale riadili sa v zásade potrebami oviec, o ktoré sa starali. A Ježiš sa rodí tam, blízko pri nich, blízko zabudnutých na periférii. Prichádza tam, kde je dôstojnosť človeka vystavená skúške. Prichádza dať ušľachtilosť vyradeným a zjavuje sa predovšetkým im: nie vzdelaným a významným osobnostiam, ale chudobným ľuďom, ktorí pracovali. Boh túto noc prichádza naplniť dôstojnosťou tvrdosť práce. Pripomína nám, ako je dôležité dať dôstojnosť človeku prácou, ale aj dať dôstojnosť práci človeka, lebo človek je pánom a nie otrokom práce. V deň Života opakujme: dosť bolo smrteľných obetí na pracoviskách! A zasaďme sa za to.
Pozrime sa napokon ešte raz na jasličky a rozšírme pohľad až na ich okraj, kde sa črtajú traja králi, ako putujú, aby sa poklonili Pánovi. Pozrime sa a pochopíme, že okolo Ježiša sa všetko spája do jednoty: nie sú tam len tí poslední, pastieri, ale aj vzdelaní a bohatí, mudrci. V Betleheme stoja pospolu chudobní i bohatí, ten, kto adoruje ako mudrci i ten, kto pracuje ako pastieri. Všetko sa spája v jednote, ak je v centre Ježiš: nie naše predstavy o Ježišovi, ale On, Živý. A preto, drahí bratia a sestry, vráťme sa do Betlehema, vráťme sa k počiatkom: k podstate viery, k prvej láske, k adorácii a bratskej láske. Hľaďme na mudrcov, ktorí putujú a ako synodálna Cirkev, ktorá kráča, sa vydajme do Betlehema, kde je Boh v človeku a človek v Bohu; kde je Pán na prvom mieste a vzdáva sa mu úcta; kde tí poslední zaujímajú miesta najbližšie pri ňom; kde sú pastieri a mudrci vo vzájomnom bratstve, ktoré je mocnejšie než akákoľvek kategorizácia. Nech nám Boh udelí, aby sme boli Cirkvou adorujúcou, chudobnou a bratskou. To je podstatné. Vráťme sa do Betlehema.
Prospeje nám vrátiť sa tam, v poslušnosti Evanjeliu Vianoc, ktoré ukazuje Svätú rodinu, pastierov a mudrcov: všetok ľud v kráčaní. Bratia a sestry, dajme sa na pochod, lebo život je putovaním. Vstaňme, vzchopme sa, lebo túto noc zasvietilo svetlo. Je to jemné svetlo a pripomína nám, že v našej malosti sme milované deti, deti svetla (porov. 1 Sol 5,5). Bratia a sestry, radujme sa spolu, pretože už nikdy nikto nezhasí toto svetlo, svetlo Ježiša, ktoré od tejto noci žiari svetu.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
