Cyprus 4. decembra (RV) Posledným bodom programu pápeža Františka v cyperskej Nikózii v piatok 3. decembra bola ekumenická modlitba s migrantmi v katolíckom Kostole Svätého kríža, pri ktorej zazneli aj svedectvá utečencov. Pápež vo svojom príhovore použil aj silné slová, keď poukázal na to, že dnes všeobecne s opovrhnutím hľadíme na niekdajšiu existenciu nacistických lágrov a stalinských gulagov, no nad osudmi migrantov v našej dnešnej dobe neraz prižmurujeme oči.

Ako oznámila Svätá stolica, v najbližších týždňoch bude približne 12 utečencov z Cypru prevezených do Talianska „na znak starostlivosti pápeža o rodiny migrantov i jednotlivcov“. Niektorých z nich pápež pozdravil pri piatkovej ekumenickej modlitbe v Nikózii. Ich prevoz je možný vďaka dohode medzi vatikánskym Štátnym sekretariátom a talianskymi a cyperskými verejnými predstaviteľmi i vďaka spolupráci Sekcie pre migrantov a utečencov Svätej stolice a Komunity Sant´Egidio.

Katolícky kostol Svätého kríža v Nikózii, ktorý bol dejiskom ekumenickej modlitby s utečencami, sa nachádza v bezprostrednej blízkosti nárazníkovej zóny kontrolovanej OSN, ktorá oddeľuje Cyperskú republiku od Severocyperskej tureckej republiky.

Cyprus, ležiaci neďaleko pobrežia krajín Blízkeho východu, ako prvý spomedzi stredomorských ostrovov zažíva drámu tisícov migrantov, ktorí utekajú pred vojnou a utrpením, povedal v úvodnom príhovore Latinský jeruzalemský patriarcha Pierbattista Pizzaballa. Ako dodal, problém migrácie je globálnym problémom, na ktorý  musí dať medzinárodné spoločenstvo globálnu odpoveď. Ďalej patriarcha uviedol: 

„História nás učí, že stavanie bariér nikdy nie je riešením, pretože bariéry predstavujú strach, mažú akýkoľvek prísľub budúcnosti, ukazujú náš nedostatok vízie. ... Krajiny prvého sveta nemôžu ignorovať skutočnosť, že od riešenia tohto závažného problému závisí aj ich budúcnosť; že o budúcnosti Európy sa rozhoduje v Stredomorí, kadiaľ prechádzajú nielen zdroje energie a bohatstva, ale aj ľudské zdroje, ľudia a obyvateľstvo, s ktorými sa budeme musieť konfrontovať a bez ktorých nebude rozvoj ani budúcnosť.“

Členka miestnej Katolíckej charity silne angažovanej v pomoci utečencom na Cypre v príhovore zdôraznila, že „v tomto období Cyprus prijíma viac žiadateľov o azyl než ktorákoľvek iná krajina EÚ“. Početní sú najmä utečenci z Libanonu a Blízkeho východu, ale pomoc tu hľadá i veľa osôb zo vzdialenejších krajín. Mnohí z nich uviazli v rukách obchodníkov s ľuďmi, nalákaní boli na pracovné príležitosti či štúdium, nakoniec skončili ako otroci. „Mnohí zažili násilie, podvod, trpeli núdzou, ... niektorí prežili mučenie a otroctvo. Tak ako všetci ostatní, aj oni museli čeliť pandémii, avšak ďaleko od domova, bez akejkoľvek istoty a vždy na okraji spoločnosti“.

Svedectvá utečencov

Svätý Otec si pri stretnutí vypočul svedectvá štyroch mladých utečencov zo Srí Lanky, Kamerunu, Iraku a Konžskej demokratickej republiky.

Mladý muž Maccolins z Kamerunu sa predstavil ako človek zranený nenávisťou:

 „Existuje nenávisť, ktorá vedie človeka vziať do ruky zbraň nielen preto, aby druhého zastrelil, ale aby mu polámal kosti, zatiaľ čo sa na to ostatní pozerajú. Existuje nenávisť, ktorá sa môže zmocniť vašej duše až do takej miery, že vás prinúti znásilniť ľudský život a to chladne hľadiac do jeho očí, ako aj nenávisť vypočítavá a zbavená citu, ktorá vás vedie k nastraženiu protipechotnej míny s vedomím, že zničí každého a všetko, čo cez ňu nevedomky prejde“.

„A tak nejako trpím nedostatkom lásky, ktorý spôsobuje, že sa cítim menejcenný od ostatných, nechcený, ako bremeno; jemnou nenávisťou, ktorá ma pripravuje o milé slovo, o úsmev, ktorý tak potrebujem v chladných dňoch; bariérami, ktoré ma vytláčajú na okraj spoločenstva, v ktorom sa nachádzam.“

O svojej bolesti hovoril aj mladý Iračan Rozh:

„Musel som utekať pred násilím, bombami, nožmi, hladom a utrpením. Bol som nútený prechádzať prašnými cestami, bol som tlačený do kamiónov, schovávaný v kufri áut, hodený do deravých člnov – bol som oklamaný, vykorisťovaný, zabudnutý, zapieraný. Bol som nútený začať svoju cestu. ...Túžim dosiahnuť nový cieľ. Bezpečné a zdravé miesto, miesto, ktoré umožňuje slobodu a voľbu, miesto, kde môžem dávať a prijímať lásku, miesto, kde môžem hrdo praktizovať svoju vieru a tradície a deliť sa o ne s ostatnými, miesto, kde sa môžem odvážiť dúfať.“

Mariamie z Konžskej demokratickej republiky, ktorá sa chce stať lekárkou,  hovorila o svojich snoch:

„Snívam o svete, v ktorom nikto nebude nútený bojovať, ... v ktorom nikoho uprostred noci nevytiahnu z postele, aby razom všetko opustil a odišiel preč, zanechávajúc za sebou svoje obľúbené hračky. Snívam o svetovom mieri, snívam o tom, aby krajiny medzi sebou nebojovali a aby si ľudia z tej istej krajiny navzájom neubližovali, neodopierali si slobodu a ľudské práva. ... Snívam o tom, že o mňa ľudia prejavia záujem, a nebudú voči mne podozrievaví. Snívam o úsmevoch.“

Pápež: Buďte laboratóriom bratstva

„Kiež sa tento ostrov, poznačený bolestným rozdelením – hľadím na ten múr -, stane s Božou milosťou laboratóriom bratstva“, vyslovil dôrazne Svätý Otec. V rozsiahlom príhovore varoval pred postojom uzavretosti:

„Nemajú nám naháňať strach rozdiely medzi nami, strach nám skôr majú naháňať naše uzavretosti a predsudky, ktoré nám bránia naozaj sa stretnúť a spoločne kráčať. Uzavretosti a predsudky vytvárajú medzi nami múr rozdelenia, ktorý Kristus zbúral, čiže nepriateľstvo.“

Pápež upozornil na dramatickú situáciu v utečeneckých táboroch, ktoré najmä v Líbyi majú podobu ozajstných lágrov podobných tým z čias nacizmu či komunizmu. Verejnosť si však ešte neotvorila oči:  

„More sa stalo jedným veľkým cintorínom. Hľadiac na vás, hľadím na utrpenie na ceste, na toľkých unesených, predaných, vykorisťovaných ľudí - sú ešte na ceste, no nevieme kde. Avšak je to príbeh otroctva, univerzálneho otroctva. My sledujeme, čo sa deje, a najhoršie je, že si na to zvykáme. ...

Musíme ísť proti tejto neresti navyknúť  si čítať o týchto tragédiách v novinách alebo počuť o nich v iných médiách. Keď na vás pozerám, myslím na toľkých, ktorí sa museli vrátiť späť, pretože boli odmietnutí a skončili v lágroch, v skutočných lágroch, kde ženy predávajú, mužov mučia, zotročujú... Sťažujeme sa, keď čítame príbehy o lágroch minulého storočia, tých nacistických, tých Stalinových, a sťažujeme sa: „ale ako sa to mohlo stať?“.

Bratia a sestry: deje sa to dnes, na neďalekých brehoch! Miesta otroctva. Videl som o tom niekoľko filmových svedectiev: sú to miesta mučenia, predávania ľudí. Hovorím to preto, lebo je mojou povinnosťou pomáhať otvoriť oči. Nútená migrácia nie je akýsi kvázi turistický zvyk: to prosím nie! A hriech, ktorý máme v sebe, nás núti rozmýšľať takto: „Úbohí ľudia, úbožiaci,!“. A s [týmto] povzdychom všetko vymažeme.

Je to vojna tejto doby, je to utrpenie bratov a sestier, ktoré nemôžeme zamlčať. Oni dali všetko, čo mali, aby sa dostali na loď, v noci... bez toho, aby vedeli, či dorazia... A potom, toľko odmietnutí, aby nakoniec skončili v lágroch, skutočných miestach väzenia, mučenia a otroctva.“