Vatikán 10. novembra (RV) Pri stredajšej generálnej audiencii 10. novembra Svätý Otec František ukončil svoj cyklus o Liste Galaťanom. Záverečnej 15. katechéze dal názov: Nepoddajme sa únave.
Pápež František uzavrel cyklus zhrnutím učenia apoštola Pavla v Liste Galaťanom: apoštol v ňom obhajuje slobodu, ktorú nám získal Kristus a učí, že naplnením Zákona je život v Duchu Svätom. To však nie je jednoduché, a počiatočné nadšenie môže vystriedať únava či malomyseľnosť, skonštatoval pápež. Veriacich vyzval neustať v konaní dobra a častejšie vzývať Ducha Svätého, ktorý nám príde na pomoc:
„Urobí nám dobre, ak sa budeme často modliť: Príď Duchu Svätý. A prítomnosťou Ducha si uchováme slobodu. Budeme slobodní, slobodnými kresťanmi, nie pripútanými k minulosti v negatívnom zmysle slova, nie reťazami spútaní s praktikami, ale slobodní kresťanskou slobodou, ktorá nám dáva dozrievať. Táto modlitba nám pomôže kráčať v Duchu, v slobode a v radosti, pretože keď príde Duch Svätý, príde radosť, skutočná radosť.“
V opäť zaplnenej Aule Pavla VI. bol dnes prítomný aj biskup islandského Reykjavíku Mons. Dávid Tencer z rehole kapucínov, ktorý je momentálne v Ríme na pracovnej návšteve. V závere generálnej audiencie mal možnosť osobne pozdraviť Svätého Otca.
Úvodom ku katechéze pápeža bol nasledovný úryvok zo šiestej kapitoly Listu Galaťanom: «Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať. Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich. ... Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vaším duchom, bratia. Amen» (Gal 6,9-10.18).
Katechéza o Liste Galaťanom (15): Nepoddajme sa únave
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dostali sme sa k záveru katechéz o Liste Galaťanom. Nad koľkým ďalším v tomto texte svätého Pavla by sme sa mohli zamýšľať! Božie slovo je nevyčerpateľný zdroj. Apoštol sa nám v tomto liste prihovoril ako evanjelizátor, ako teológ a ako pastier.
Svätý biskup Ignác Antiochijský sa krásne vyjadruje, keď píše: «Je len jeden učiteľ, ktorý prehovoril a to, čo povedal, sa aj stalo; ale veci, ktoré robil mlčky, sú hodné Otca. Kto si osvojil Ježišovo slovo, môže počúvať aj jeho mlčanie» (Efezanom, 15,1-2). Môžeme povedať, že apoštol Pavol dokázal dať hlas tomuto mlčaniu Boha. Jeho najoriginálnejšie postrehy nám pomáhajú objaviť šokujúcu novosť obsiahnutú v zjavení Ježiša Krista. Bol to skutočný teológ, ktorý kontemploval Kristovo tajomstvo a odovzdával ho so svojou tvorivou inteligenciou. A bol tiež schopný vykonávať svoje pastoračné poslanie zoči-voči blúdiacej a zmätenej komunite. Robil to rôznymi metódami: používal raz iróniu, raz prísnosť, či miernosť... Dovolával sa svojej autority apoštola, no zároveň neskrýval slabosti svojej povahy. Sila Ducha skutočne pracovala hlboko v jeho srdci: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Kristom si podmanilo a premenilo celý jeho život a on ho celý strávil v službe evanjeliu.
Pavol nikdy nepomýšľal na akési bezkonfliktné kresťanstvo (s irénistickými s črtami) bez údernosti a energie, práve naopak. Obhajoval slobodu, prinesenú Kristom, s vášňou, ktorá nás dodnes napĺňa pohnutím, najmä ak si uvedomíme, aké utrpenie a osamelosť musel znášať. Bol presvedčený, že sa mu dostalo povolanie, na ktoré mohol odpovedať iba on, a chcel vysvetliť Galaťanom, že aj oni sú povolaní k tej slobode, ktorá ich vymaňuje zo všetkých foriem otroctva, pretože ich robí dedičmi dávneho zasľúbenia a v Kristovi Božími deťmi. A uvedomujúc si riziká, ktoré toto poňatie slobody prináša, nikdy nezľahčoval jej dôsledky. Bol si vedomý rizík, ktoré prináša kresťanská sloboda, no neumenšoval jej dôsledky. S paréziou, čiže odvahou, zdôrazňoval veriacim, že sloboda sa v žiadnom prípade nerovná svojvoľnosti, ani nevedie k formám arogantnej sebestačnosti. Naopak, Pavol postavil slobodu do tieňa lásky a jej dôsledné uplatňovanie ukotvil v službe lásky. Celá táto vízia bola postavená do horizontu života podľa Ducha Svätého, ktorý privádza k naplneniu Zákon darovaný Bohom Izraelu a zabraňuje upadnúť späť do otroctva hriechu.
Pokušením je vždy vrátiť sa späť. Jedna definícia kresťanov, ktorá je v Svätom písme hovorí, že my kresťania nie sme ľuďmi, ktorí cúvajú, ktorí sa vracajú späť. Je to pekná definícia. A pokušením je toto cúvanie, aby sme si boli istejší, vracať sa čisto len k Zákonu, zanedbávajúc nový život v Duchu Svätom. Toto nás učí Pavol: skutočný Zákon má svoje naplnenie v tomto živote Ducha, ktorý nám daroval Ježiš. A tento život Ducha môžeme žiť jedine v slobode, v kresťanskej slobode. Je toto je jednou z najnádhernejších vecí.
Na konci tejto katechetickej cesty sa mi vidí, že sa v nás môže zrodiť dvojaký postoj. Na jednej strane v nás apoštolovo učenie vzbudzuje nadšenie; cítime sa byť pobádaní rýchlo sa vydať na cestu slobody, „kráčať podľa Ducha“. Vždy kráčať podľa Ducha: robí nás slobodnými. Na druhej strane sme si vedomí svojich obmedzení, pretože každý deň konkrétne zažívame, aké ťažké je byť poddajnými Duchu a riadiť sa jeho blahodarným pôsobením. A tak sa môže dostaviť únava, ktorá zabrzdí nadšenie. Cítime sa ustráchaní, slabí, niekedy odstrčení na okraj oproti životného štýlu svetáckej mentality.
Sv. Augustín nám navrhuje, ako v tejto situácii reagovať, vychádzajúc z evanjeliového príbehu o búrke na jazere. Hovorí takto: «Kristova viera v tvojom srdci je ako Kristus v loďke. Počuješ urážky, si unavený, rozrušený, a Kristus spí. Prebuď Krista, zatras svojou vierou! Dokonca aj v nepokojných situáciách si schopný niečo urobiť. Zatras svojou vierou. Nech sa Kristus prebudí a prehovorí k tebe... Preto prebuď Krista... Ver tomu, čo bolo povedané, a v tvojom srdci bude veľký pokoj» (Príhovory 163/B 6). Ako tu hovorí sv. Augustín, vo chvíľach ťažkostí sme ako v loďke v čase búrky. A čo robia apoštoli? Zobudili Krista, ktorý počas búrky spal, avšak bol prítomný. Jediná vec, ktorú môžeme urobiť v krušných chvíľach, je „zobudiť“ Krista, ktorý je v nás, no spí ako v loďke. Presne tak. Musíme prebudiť Krista v našom srdci a len vtedy budeme môcť kontemplovať veci jeho pohľadom, pretože on vidí poza búrku. Cez jeho pokojný pohľad vidíme panorámu, ktorú si sami ani len nevieme predstaviť.
Na tejto náročnej, ale fascinujúcej ceste nám apoštol pripomína, že si nemôžeme dovoliť žiadnu únavu v konaní dobra. Neunavte sa v robení dobra. Musíme dôverovať, že Duch vždy príde na pomoc našej slabosti a poskytne nám potrebnú podporu. Učme sa teda častejšie vzývať Ducha Svätého! Niekto by mohol povedať: „A ako sa vzýva Duch Svätý? Pretože ja sa viem modliť k Otcovi v Otčenáši; viem sa modliť k Panne Márii cez Zdravas; viem sa modliť k Ježišovi modlitbou jeho rán, ale k Duchu Svätému? Ktorá modlitba je k Duchu Svätému?“ Modlitba k Duchu Svätému je spontánna: musí sa zrodiť v tvojom srdci. Musíš povedať vo chvíľach ťažkostí: „Duchu Svätý, príď“. Kľúčové slovo je: „príď“. Musíš to však povedať ty, tvojím jazykom, tvojimi slovami. Príď, lebo som v ťažkostiach, príď, pretože som v temnote, v tme, príď, lebo neviem čo robiť, príď, lebo začínam padať. Príď, príď. To je slovo na vzývanie Ducha Svätého. Naučme sa častejšie vzývať Ducha Svätého.
Môžeme to robiť jednoduchými slovami, v rôznych momentoch dňa. A môžeme so sebou nosiť, možno v našom vreckovom evanjeliu, tú krásnu modlitbu, ktorú Cirkev prednáša na Turíce: «Duchu Svätý, príď z neba a vyšli nám zo seba žiaru svetla pravého. Príď k nám, Otče chudobných, Darca darov sľúbených, svetlo srdca bôľneho. Tešiteľ si najlepší, ó hosť duše najsladší, ty sladké občerstvenie...». Príď. A tak to pokračuje, je to krásna modlitba. Jadrom modlitby je „príď“. Takto sa Panna Mária i apoštoli modlili po tom, ako Ježiš vystúpil na nebesia. Boli sami vo Večeradle a vzývali Ducha Svätého. Urobí nám dobre, ak sa budeme často modliť: Príď Duchu Svätý. A prítomnosťou Ducha si uchováme slobodu. Budeme slobodní, slobodnými kresťanmi, nie pripútanými k minulosti v negatívnom zmysle slova, nie reťazami spútaní s praktikami, ale slobodní kresťanskou slobodou, ktorá nám dáva dozrievať. Táto modlitba nám pomôže kráčať v Duchu, v slobode a v radosti, pretože keď príde Duch Svätý, príde radosť, skutočná radosť. Boh vás žehnaj.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
