Vatikán 4. novembra (RV) Za účasti členov Kardinálskeho zboru a Rímskej kúrie slávil pápež František vo štvrtok 4. novembra o 11. hodine vo svätopeterskej bazilike omšu za duše kardinálov a biskupov zosnulých v uplynulom roku.
Tohtoročný zoznam zosnulých cirkevných pastierov je dlhší ako po iné roky. Za uplynulých 12 mesiacov si Pán povolal k sebe 17 kardinálov a 191 arcibiskupov a biskupov.
Podnet k homílii si Svätý Otec zvolil z knihy Nárekov, ktorá vyzýva naučiť sa „umeniu čakať na Pána“: „Vedieť v tichosti očakávať Pánovu spásu je umenie; v tichosti, bez planých rečí, cestou svätosti. Rozvíjajme ho. Je vzácne v čase, ktorý prežívame.“
„Kresťan neumenšuje závažnosť utrpenia, ale dvíha pohľad k Pánovi a pod údermi skúšky dôveruje v neho a modlí sa. Modlí sa za toho, kto trpí. Upiera zrak na nebo, no ruky má vždy vystreté k zemi, aby konkrétne poslúžil blížnemu. Aj vo chvíli smútku, tmy: je to služba.“
Pri Oltári katedry v zadnej lodi chrámu koncelebrovalo s pápežom vyše 50 kardinálov a arcibiskupov. Pri slávení za spevu Zboru Sixtínskej kaplnky boli prítomní členovia diplomatického zboru a cez dve stovky veriacich.
Homília Svätého Otca
Bazilika sv. Petra, 4. novembra 2021
V prvom čítaní sme počuli toto pozvanie: „Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie“ (Nár 3,26). Tento postoj sa týka nie začiatku cesty, ale príchodu do cieľa. Autor k nemu totiž dospieva na konci hrboľatej cesty, ktorá mu dala dozrieť. Konečne chápe, aké je krásne spoliehať sa na Pána, ktorý nikdy neupúšťa zo svojich prisľúbení. No dôvera v Boha sa nerodí z chvíľkového nadšenia, nie je to len nejaký pocit či sentiment. Naopak, pochádza zo skúsenosti a dozrieva v trpezlivosti, ako sa to deje u Jóba, ktorý prechádza od poznania Boha „len z toho, čo sa hovorí“ k poznaniu živému, skúsenostnému. A aby k tomu prišlo, je potrebná dlhá vnútorná premena, ktorá cez vyhňu utrpenie privádza k schopnosti vyčkávať v tichu, a to s dôvernou trpezlivosťou a pokorným duchom. Takáto trpezlivosť nie je rezignáciou, pretože je živená očakávaním Pána, ktorého príchod je istý a neklamný.
Drahí bratia a sestry, aké je dôležité naučiť sa umeniu čakať na Pána! Očakávať ho poslušne, s dôverou, odháňať preludy, fanatizmy a rozruchy, uchovávajúc si najmä vo chvíľach skúšky ticho plné nádeje. Takto sa človek pripravuje na poslednú a najväčšiu životnú skúšku, na smrť. No najprv sú chvíľkové skúšky, je tu kríž, ktorý teraz máme a skrze ktorý prosíme Pána o milosť, aby sme vedeli čakať tam, práve tam, na jeho spásu, ktorá prichádza.
Každý z nás potrebuje v tomto dozrievať. Zoči-voči ťažkostiam a problémom života je náročné mať trpezlivosť a zostať pokojnými. Vtiera sa podráždenosť a často sa dostavuje skľúčenosť. Tak sa môžeme ocitnúť v silnom pokušení k pesimizmu a rezignácii, vidieť všetko čierne, navyknúť si na pochybovačné a bedákavé tóny, podobné tým, o ktorých hovorí svätopisec na začiatku: „Zmizla moja hrdosť, tiež moja nádej v Pána“ (v.18). V skúške ani krásne spomienky z minulosti nedokážu potešiť, pretože súženie privádza myseľ k rozoberaniu ťažkých chvíľ. To zväčšuje zatrpknutosť, keď sa zdá, že život je neustálou reťazou nešťastia, ako to pripúšťa opäť svätopisec: „Spomienka na moju biedu a moje blúdenie je ako jed“ (porov. v.19).
Tu však Pán prináša obrat, práve vtedy, keď sa zdá, že v nepretržitom rozhovore s ním sme sa dotkli dna. V priepasti, v úzkosti z absurdity sa Boh približuje, aby nás zachránil: v tej chvíli. A keď zatrpknutosť dosahuje vrchol, znenazdania vykvitá nádej. Je drsné prísť do staroby so srdcom zatrpknutým, so srdcom sklamaným, so srdcom kritickým k novým veciam: je to veľmi tvrdé. „Toto si beriem k srdcu – vraví modliaci sa v Knihe Nárekov – pre toto budem dúfať“ (v.21). Obnoviť si nádej vo chvíli trpkosti. Kto je v živej bolesti úzko spätý s Pánom, vidí, ako on odkrýva utrpenie, otvára ho, premieňa ho na dvere, cez ktoré vchádza nádej. To je veľkonočná skúsenosť, bolestný prechod, ktorý nás otvára životu, istý druh duchovného súženia, skrze ktoré nám z tmy opäť prichádza svetlo.
Tento obrat nenastáva preto, lebo problémy zmizli, nie, ale pretože sa kríza stala tajomnou príležitosťou vnútorného očistenia. Úspech nás totiž často robí slepými, povrchnými a príliš hrdými. Prechod skúškou, prežitý s vierou, nás však napriek tvrdosti a slzám znovuzrodzuje a robí nás inými ako predtým. Jeden z cirkevných otcov napísal, že „nič nás tak nevedie k objaveniu nových vecí ako utrpenie“ (Sv. Gregor Nazianzský, Ep. 34).
Skúška obnovuje, pretože zbavuje množstva odpadu a učí nás hľadieť inam, poza temnotu, a na vlastnej koži pocítiť, že Pán naozaj zachraňuje a má moc premeniť všetko, dokonca aj smrť. On nás nechá prechádzať ťažkosťami, nie aby nás opustil, ale aby nás sprevádzal. Áno, pretože Pán nás sprevádza. Pán sprevádza, najmä v bolesti, ako otec, ktorý dobre vychováva syna tak, že mu je nablízko v ťažkostiach bez toho, že by sa s ním vymenil. A predtým, než na našej tvári vypukne plač, dojatie už zarosilo oči Boha Otca. On plače prvý, dovolím si povedať.
Bolesť ostáva tajomstvom, no v tomto tajomstve môžeme novým spôsobom objaviť otcovstvo Boha, ktorý nás navštevuje v skúškach a prichádza nám spolu s autorom Nárekov povedať: „Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá“ (v.25).
Dnes zoči voči tajomstvu výkupnej smrti si vyprosujeme milosť hľadieť inými očami na protivenstvá. Prosíme o silu vedieť si ich uchovať v dôvernej a miernej tichosti, ktorá očakáva Pánovu spásu, bez sťažovania sa a šomrania, bez upadnutia do skleslosti. Čo sa nám zdá trestom, to sa zjaví ako milosť, ako nový prejav Božej lásky k nám. Vedieť v tichosti očakávať Pánovu spásu je umenie; v tichosti, bez planých rečí, cestou svätosti. Rozvíjajme ho. Je vzácne v čase, ktorý prežívame. Teraz väčšmi ako kedykoľvek predtým neosoží kričať a robiť rozruch či zatrpknúť.
Osoží, aby každý svojím životom svedčil o viere, ktorá je vnímavým a nádejným očakávaním. Viera je toto: poslušné očakávanie plné nádeje. Kresťan neumenšuje závažnosť utrpenia, ale dvíha pohľad k Pánovi a pod údermi skúšky dôveruje v neho a modlí sa. Modlí sa za toho, kto trpí. Upiera zrak na nebo, no ruky má vždy vystreté k zemi, aby konkrétne poslúžil blížnemu. Aj vo chvíli smútku, tmy: je to služba.
V tomto duchu sa modlime za kardinálov a biskupov, ktorí nás opustili v uplynulom roku. Niektorí z nich zomreli na Covid 19 v ťažkých situáciách, ktoré zostrili utrpenie. Kiež teraz títo naši bratia už zakúšajú radosť z evanjeliového pozvania, ktoré Pán adresuje svojim verným služobníkom: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta“ (Mt 25,34).
(Preklad: Slovenská redakcia VR, Andrej Klapka)
