Vatikán 2. novembra (RV) V utorok 2. novembra slávil pápež František svätú omšu Spomienky na všetkých verných zosnulých na Francúzskom vojenskom cintoríne v Ríme na vŕšku Monte Mario nad riekou Tiber.

Na pietnom mieste odpočíva 1 888 vojakov francúzskej armády padlých pri oslobodzovaní Talianska v rokoch 1943-44. Svätý Otec sa po príchode na miesto o 10.30 v sústredení pristavil pri hroboch a kládol biele ruže na pomníky v tvare kamenných krížov, z ktorých niektoré nesú nápis „Neznámy“. Potom v areáli cintorína slávil vo fialovom liturgickom rúchu svätú omšu za duše zosnulých. V homílii sa prihovoril týmito slovami:

„Prichádza mi na myseľ nápis pri vchode do malého cintorína na Severe: „Ty, čo kráčaš, mysli na svoje kroky a spomedzi nich mysli na ten posledný“.

Ty, čo kráčaš: čiže že život je cesta, všetci sme na ceste. Všetci, ak chceme niečo v živote spraviť, sme na ceste. Nie je to prechádzka, ani labyrint. Nie: je to cesta. Pri kráčaní sa ocitáme pred mnohými historickými udalosťami, mnohými ťažkými situáciami. A tiež pred cintorínmi. Rada z tohto cintorína znie: „Ty, ktorý prechádzaš, zastav svoj krok a premýšľaj o svojich krokoch, o svojom poslednom kroku“. Všetci budeme mať posledný krok.

Niekto by mi mohol povedať: „Ale, otče, nebuďte taký trúchlivý, nebuďte tragický...“: ale je to pravda. Dôležité je, aby nás ten posledný krok našiel na ceste, a motajúc sa na prechádzke: na ceste života, a nie v nekonečnom labyrinte. Byť na ceste, aby nás posledný krok zastihol kráčajúcich. Toto je prvá myšlienka, ktorú som chcel povedať a vychádza mi zo srdca.

Druhou myšlienkou sú hroby. 

Títo ľudia - statoční ľudia - zomreli vo vojne, zomreli, pretože boli povolaní brániť vlasť, brániť hodnoty, brániť ideály, a v toľkých iných prípadoch brániť aj smutné a poľutovaniahodné politické situácie. A sú to obete, obete vojny, ktorá požiera deti vlasti. A myslím na Anzio, na Redipugliu, myslím na Piavu v roku 1914: toľko ich tam zostalo. Myslím na pláž v Normandii: 40 tisíc pri tom vylodení! Nehľadiac na to padali.

Pristavil som sa pri jednom hrobe: „Inconnu, mort pour la France, 1944“ (Neznámy, zomrel za Francúzsko, 1944). Ani len meno. V Božom srdci je meno nás všetkých, ale toto je tragédia vojny. Som si istý, že títo všetci, ktorí išli v dobrej vôli, povolaní vlasťou, aby ju bránili, sú s Pánom. Ale či my, ktorí sme na ceste, bojujeme dostatočne, aby neboli vojny? Aby sa ekonomiky krajín neopevňovali v zbrojnom priemysle?

Dnes by kázeň mala byť: „Hľaďte na tie hroby“. Zomrel za Francúzsko. Niektorí majú meno, je ich zopár, ale tieto hroby sú posolstvom mieru: „Zastavte sa, bratia a sestry, zastaňte. Zastavte sa, výrobcovia zbraní, zastavte!".

Tieto dve myšlienky vám zanechám. Ty, ktorý kráčaš, mysli na svoje kroky a na posledný krok: nech je v pokoji. V pokoji srdca, v pokoji všetkého. Druhá myšlienka, tieto hroby, ktoré hovoria, kričia – kričia! –, samé od seba volajú: „Mier!“.

Nech nám Pán pomáha zasiať a uchovať si v srdci tieto dve myšlienky.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Hneď po návrate z cintorína sa Svätý Otec odobral do krypty pod Bazilikou sv. Petra, kde sa pomodlil pri hroboch pápežov, ktorí sú tam pochovaní.