Taliansko 27. októbra (TS ČBK) V Taliansku a ďalších krajinách ešte neutíchli dozvuky blahorečenia Carla Acutisa. Od jeho blahorečenia uplynul v polovici októbra rok. Miestna Cirkev sa však môže tešiť z ďalšieho blahoslaveného, ktorý predstavuje dnešných mladých ľudí. Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Semeraro v nedeľu v Rimini predsedal beatifikačnej liturgii Sandry Sabattiniovej, ktorá zomrela v roku 1984 vo veku iba 22 rokov. Táto duchovná dcéra talianskeho kňaza Oresta Benziho zasvätila svoj krátky život zdravotne postihnutým a drogovo závislým.
Alessandra Sabattini sa narodila 19. augusta 1961 na pobreží Jadranského mora v Riccione. Vo veku 12 rokov sa prvýkrát stretla s komunitou pápeža Jána XXIII. a jej zakladateľom donom Benzim. O dva roky neskôr sa zúčastnila prvého letného tábora tejto komunity v Dolomitoch, počas ktorého sa zdraví dospievajúci starajú o svojich ťažko postihnutých rovesníkov. „Bolí ma celé telo,“ povedala matke po návrate, „ale týchto ľudí neopustím.“
Počas dospievania potom toto dievča pokračovalo v dobrovoľníckej službe postihnutým a chudobným, nie však z charitatívnych pohnútok, ale na základe dôverného priateľstva s Kristom, "chudobným služobníkom". Vo svojich sedemnástich rokoch píše: „Povedať: 'Áno, Pane, vyberám si to najchudobnejšie' a pokračovať v predchádzajúcom živote by bolo príliš jednoduché. Preto dnes vyhlasujem: vyberám si teba a nič viac.“ Toto zásadné rozhodnutie určilo smer života normálneho mladého dievčaťa, ktoré milovalo spev a šport, dobre hralo na klavíri (napriek chýbajúcemu ukazováku a prvému prstenníku na ľavej ruke) a predovšetkým malo rado svoje okolie.
Zároveň sa však duchovný život tejto mladej ženy čoraz viac rozvíjal, trávila dlhé chvíle v modlitbe pred svätostánkom a čerpala silu z Eucharistie. Začiatkom 80. rokov sa zapísala na lekársku fakultu v Bologni - jej snom bolo pracovať ako lekárka v afrických misiách. "Ak naozaj milujem, ako môžem zniesť, že tretina ľudstva umiera od hladu, zatiaľ čo ja žijem v bezpečí a ekonomickej stabilite? Ak sa budem takto správať, možno budem dobrá kresťanka, ale nikdy nebudem svätá. Dnes sme svedkami inflácie takzvaných dobrých kresťanov, ale svet potrebuje svätých," poznamenala vtedy. V tom istom čase začala chodiť s Guidom Rossim, študentom, ktorý bol tiež zapojený do komunity pápeža Jána XXIII. Obaja potom pracovali v terapeutických skupinách pre drogovo závislých až do osudnej veľkonočnej oktávy 29. apríla 1984. Cestou na jedno z komunitných podujatí Sandru zrazilo auto - o tri dni neskôr podľahla vážnym zraneniam v nemocnici v Bologni.
Jej snúbenec Guido, teraz už ženatý muž, otec dvoch detí a riadny diakon, vzal Sandrine vlasy z nemocničného lôžka a uložil ich do škatule, ktorú sama vyzdobila. Táto jediná hmotná relikvia "svätej snúbenice", ako ju nazval don Oreste Benzi, bola nesená v procesii ako relikvia počas nedeľnej beatifikačnej liturgie. Čím menej hmatateľných spomienok sa zachovalo, tým viac hovoria Sandrine poznámky, ktoré si od piatich rokov zbierala na lístočky, do školských denníkov a zošitov.
Bol to don Oreste Benzi, kto pochopil, že tieto riadky umožňujú nahliadnuť do duše, ktorá je zároveň hlboká a jednoduchá, v ktorej sa spája racionalita a kontemplácia. Dva roky pred svojou smrťou (7. septembra 1982) si počas práce v terapeutickej skupine zapísala: "Pane, nech všetky moje činy určuje láska k týmto mladým ľuďom. Každá minúta je príležitosťou na lásku." A nasledujúci denníkový záznam nesie dátum 27. 4. 1984, len dva dni pred jej tragickou smrťou: "Nepatrím do tohto života, ktorý sa odvíja v rytme pravidelného dýchania, ktoré nie je moje. Tento svetlý deň mi ani nepatrí. Nič z tohto sveta nie je tvoje, Sandra, uvedom si to! Všetko je dar, do ktorého môže Darca zasiahnuť, kedykoľvek a ako chce. Staraj sa o tento dar, urob ho plnším a krajším, kým príde tvoj čas."
Komunita Jána XXIII. pripravila na zoznámenie sa s novou blahoslavenou množstvo rôznych materiálov - v novom vydaní vyšiel Sandrin denník, vznikol animovaný film a výstava pod názvom "Vybral som si ťa a to stačí". Biblistka Laila Lucciová po šiestich rokoch výskumu zostavila životopis Sandry Sabattiniovej v dvoch rozsiahlych zväzkoch a zozbierala jej písomný odkaz pod výstižným názvom "Svätá odvedľa". (Zdroje: Avvenire, Vatican News, Komunita pápeža Jána XXIII., Corriere della Romagna, TS ČBK / Preložila: Jana Gruberová)
