Vatikán 13. októbra (RV) Pápež František pri stredajšej generálnej audiencii 13. októbra pokračoval v cykle katechéz o Liste Galaťanom. Jedenástej časti dal názov: „Kresťanská sloboda, univerzálny kvas oslobodenia“. V katechéze sa zameral na skutočnosť, že sloboda od otroctva hriechu, ktorú nám nezištne získal Kristus, nás otvára voči kultúre každého národa.
Prijať vieru pre Pavla neznamená zrieknuť sa podstaty kultúr a tradícií, ale len toho, čo by bránilo novosti a čistote evanjelia, vysvetlil Svätý Otec:
„Oslobodenie získané krstom nám umožňuje získať plnú dôstojnosť Božích detí, takže síce zostávame pevne zakorenení vo svojich kultúrnych koreňoch, no zároveň sa otvárame univerzalizmu viery, ktorá vstupuje do každej kultúry, rozpoznáva prítomné zárodky pravdy a rozvíja ich, privádzajúc k plnosti to dobro, ktoré je v nich obsiahnuté“.
„Koľko chýb sa v dejinách evanjelizácie urobilo, keď sa chcel zaviesť jediný kultúrny model“, pripomenul pápež. Zdôraznil, že v Cirkvi „neexistuje uniformita, ale naopak rozmanitosť, avšak zjednotená rozmanitosť“.
V zaplnenej Aule Pavla VI. boli aj dve skupiny slovenských pútnikov. Svätý Otec v závere generálnej audiencie pripomenul dnešné výročie posledného zjavenia Panny Márie vo Fatime:
„Dnes si pripomíname posledné zjavenie Panny Márie vo Fatime. Nebeskej Božej Matke zverujem vás všetkých, aby vás s materskou nehou sprevádzala na vašej ceste a bola vám útechou v skúškach života.“
Úvodom k pápežovej katechéze bol nasledujúci úryvok z Listu Galaťanom:
«Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva. […] Lebo vy ste povolaní pre slobodu». (Gal 5,1.13)
Nasleduje plné znenie katechézy:
Kresťanská sloboda, univerzálny kvas oslobodenia
11. pokračovanie cyklu katechéz o Liste Galaťanom
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Na našej ceste katechéz o Liste Galaťanom sa nám podarilo zamerať na to, čo svätý Pavol považuje za ústredné jadro slobody: na skutočnosť, že smrťou a vzkriesením Ježiša Krista sme boli oslobodení z otroctva hriechu a smrti. Inými slovami: sme slobodní, pretože sme boli oslobodení, oslobodení milosťou - nie zaplatením -, oslobodení láskou, ktorá sa stáva najvyšším a novým zákonom kresťanského života. Láska. Sme slobodní, pretože sme boli oslobodení nezištne, bezplatne. Práve toto je kľúčový bod.
Dnes by som chcel zdôrazniť, ako nás táto novosť života otvára pre prijatie každého národa a kultúry a zároveň otvára každý národ a kultúru pre väčšiu slobodu. Svätý Pavol hovorí, že pre toho, kto priľne ku Kristovi, už nerozhoduje to, čo je Židom alebo pohanom. Rozhoduje len «viera činná skrze lásku» (Gal 5,6). Veriť, že sme oslobodení, veriť v Ježiša Krista, ktorý nás oslobodil: toto je tá viera, činná skrze lásku. Tí, čo hanili Pavla, fundamentalisti, čo tam prišli, útočili naňho kvôli tejto novosti a tvrdili, že tento postoj zaujal z pastoračného oportunizmu, teda aby sa „zapáčil všetkým“ bagatelizujúc nároky prijaté z jeho prísnejšej náboženskej tradície. Rovnaký argument majú i dnešní fundamentalisti: história sa stále opakuje. Ako vidíme, kritika každej evanjeliovej novosti nie je len za našich dní, ale má za sebou dlhú históriu. Pavol však nezostáva mlčať. Odpovedá s odvahou, s paréziou - je to grécke slovo (parresia), ktoré označuje odvahu, silu - a hovorí: «Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom» (Gal 1,10). Už vo svojom prvom liste Solúnčanom sa vyjadril podobne, keď povedal, že vo svojom kázaní sa nikdy nezaliečal rečami, ani nebol hnaný lakomstvom, [...] ani nehľadal slávu u ľudí (porov. 1 Sol 2,5-6), čo sú spôsoby predstierania; takáto viera nie je vierou, je svetskosťou.
Opäť sa raz ukazuje, že Pavlova myšlienka má inšpiratívnu hĺbku. Prijať vieru pre neho neznamená zrieknuť sa jadra kultúr a tradícií, ale len toho, čo môže brániť novosti a čistote evanjelia. Pretože sloboda získaná Pánovou smrťou a zmŕtvychvstaním sa nedostáva do konfliktu s kultúrami, nedostáva sa do konfliktu s tradíciami, ktoré sme prijali, ale naopak, vnáša do nich novú slobodu, oslobodzujúcu novosť, tú evanjeliovú. Oslobodenie získané krstom nám totiž umožňuje získať plnú dôstojnosť Božích detí, takže síce zostávame pevne zakorenení vo svojich kultúrnych koreňoch, ale zároveň sa otvárame univerzalizmu viery, ktorá vstupuje do každej kultúry, rozpoznáva prítomné zárodky pravdy a rozvíja ich, privádzajúc k plnosti to dobro, ktoré je v nich obsiahnuté. Prijať, že sme boli oslobodení Kristom - jeho umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním - znamená prijať a priviesť k plnosti aj rôzne tradície každého národa. Ku skutočnej plnosti.
V povolaní k slobode objavujeme pravý zmysel inkulturácie evanjelia. Aký je tento pravý zmysel? Byť schopnými ohlasovať Dobrú zvesť Krista Spasiteľa rešpektujúc všetko to dobré a pravdivé, čo v kultúrach existuje. Nie je to ľahká vec! Je mnoho pokušení presadiť svoj vlastný model života, akoby bol najrozvinutejší a najlákavejší. Koľko chýb sa v dejinách evanjelizácie urobilo, keď sa chcel zaviesť jediný kultúrny model! Uniformita ako pravidlo života nie je kresťanská! Jednota áno, uniformita nie! Niekedy sme sa dokonca nezriekli ani násilia, aby sme presadili svoj vlastný názor. Pomyslime na vojny. Cirkev sa takto ochudobňovala o bohatstvo mnohých miestnych prejavov, ktoré v sebe nesú kultúrnu tradíciu celých populácií. Ale to je presný opak kresťanskej slobody! Prichádza mi na um napríklad spôsob, akým sa zakladal apoštolát v Číne s otcom Riccim alebo v Indii s otcom De Nobilim. ... [Niekto tvrdil]: „Ale nie, toto nie je kresťanské!“. Áno, je to kresťanské, je to v kultúre ľudu.
Skrátka, Pavlova vízia slobody je celá osvetlená a zúrodnená tajomstvom Krista, ktorý sa vo svojom vtelení – ako to pripomína Druhý vatikánsky koncil - určitým spôsobom zjednotil s každým človekom (porov. Pastorálna konštitúciaGaudium et spes, 22). A to znamená, že neexistuje uniformita, ale naopak rozmanitosť, avšak zjednotená rozmanitosť. Z toho vyplýva povinnosť rešpektovať kultúrny pôvod každého človeka a vložiť ho do priestoru slobody, ktorý nebude obmedzovaný nejakými požiadavkami diktovanými jednou prevládajúcou kultúrou. Toto je zmysel toho, že sa nazývame katolíkmi, že hovoríme o katolíckej Cirkvi: nie je to sociologické označenie, ktoré nás má odlíšiť od ostatných kresťanov. Katolícky je prídavné meno, ktoré znamená univerzálny: katolíckosť, univerzálnosť. Univerzálna cirkev, teda katolícka, znamená, že samotná Cirkev má vo svojej podstate otvorenosť voči všetkým národom a kultúram všetkých čias, pretože Kristus sa narodil, zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých.
Kultúra sa, na druhej strane, pre svoju prirodzenosť neustále mení. Premýšľajme o tom, ako sme povolaní ohlasovať evanjelium v tomto historickom okamihu veľkých kultúrnych zmien, v ktorom sa zdá, že čoraz vyspelejšie technológia má nadvládu. Ak by sme sa tvárili, že budeme hovoriť o viere tak, ako sme to robili v minulých storočiach, riskovali by sme, že nám viac nové generácie nebudú rozumieť. Sloboda kresťanskej viery - kresťanská sloboda - neznamená statickú víziu života a kultúry, ale dynamickú víziu, aj dynamickú víziu tradície. Tradícia rastie, avšak vždy s rovnakou podstatou. Preto si netrúfame tvrdiť, že slobodu vlastníme. Prijali sme dar, ktorý treba chrániť. Je to skôr sloboda, ktorá od každého z nás vyžaduje, aby sme boli na neustálej ceste, smerujúci k jej plnosti. Je to stav pútnikov; je to stav pocestných, ktorí sú v neustálom exode: oslobodení od otroctva, aby kráčali k plnosti slobody. A to je veľký dar, ktorý nám dal Ježiš Kristus. Pán nás nezištne oslobodil z otroctva a postavil nás na cestu, aby sme kráčali v plnej slobode.
