[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 17. 10. 2021   Meniny má Hedviga       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František na Slovensku
SDM 2023 Lisabon
Synoda 2021-23
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília pápeža Františka pri otvorení synody: Stretnúť sa, počúvať, rozlišovať
P:3, 11. 10. 2021 09:30, ZAH



Otvorenie synody

Foto: SpC-Vatican


Vatikán 11. októbra (RV) V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši otvorenia Synody o synodalite Cirkvi v nedeľu 10. októbra 2021 v Bazilike sv. Petra. Na slávnosti s textami 28. nedele cezročného obdobia bolo prítomných okolo tritisíc veriacich, medzi nimi najmä členovia prípravného tímu synody, zástupcovia miestnych cirkví z rôznych častí sveta a účastníci úvodného stretnutia reflexie, ktoré sa konalo v predchádzajúci deň v Synodálnej aule vo Vatikáne.

Ktosi, jeden bohatý muž, ide v ústrety Ježišovi, keď sa «vydával na cestu» (Mk 10, 17). Mnohokrát nám evanjeliá predstavujú Ježiša “na ceste”, keď sa pripája k človekovi a počúva otázky, ktoré prebývajú v jeho srdci a znepokojujú ho. A odhaľuje nám, že Boh neprebýva na sterilných a pokojných miestach, ďaleko od reality, ale kráča s nami a dostáva sa k nám tam, kde sme, niekedy na hrboľatých cestách života.

A dnes, keď otvárame túto synodu, začíname sa pýtať všetci – pápež, biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, bratia a sestry laici – my ako kresťanské spoločenstvo, stelesňujeme štýl Boha, ktorý kráča dejinami a zdieľa ľudské udalosti? Sme pripravení na dobrodružstvo cesty, alebo sa zo strachu z nepoznaného radšej utiekame k výhovorkám typu “to netreba” alebo “vždy sa to robilo takto”?

Konať synodu znamená kráčať tou istou cestou, kráčať spolu. Pozrime sa na Ježiša, ktorý sa na ceste najprv stretáva s bohatým mužom, potom počúva jeho otázky a napokon mu pomáha rozlišovať čo robiť, aby mal večný život. Stretnúť sa, počúvať, rozlišovať – tri slovesá synody, nad ktorými by som sa chcel pozastaviť.

Stretnúť sa. Evanjelium hovorí v úvode o stretnutí. Istý človek ide v ústrety Ježišovi a pokľakne pred ním s rozhodujúcou otázkou: «Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?» (v. 17). Tak dôležitá otázka si vyžaduje pozornosť, čas, ochotu stretnúť sa druhým a nechať sa osloviť jeho znepokojením. Pán totiž nie je nezainteresovaný, nespráva sa ako obťažovaný či vyrušovaný, naopak, pristavuje sa pri ňom. Je ochotný stretnúť sa. Nič ho nenechá ľahostajným, všetko ho nadchýna.

Stretnúť sa s tvárami ľudí, vymeniť si pohľady, zdieľať príbehy každého z nich – to je Ježišova blízkosť. On vie, že stretnutie môže zmeniť život. A evanjelium je plné stretnutí s Kristom, ktoré pozdvihujú a uzdravujú. Ježiš nešiel náhlivo, nepozeral na hodinky, aby včas ukončil stretnutie. Neustále bol v službe človeku, s ktorým sa stretol, aby ho počúval.

Aj my, čo začíname túto cestu, sme pozvaní stať sa odborníkmi v umení stretnutia. Nie v organizovaní udalostí či v teoretických úvahách o problémoch, ale predovšetkým vo venovaní času stretnutiu s Pánom a napomáhaniu stretnutia medzi nami navzájom. Je to čas na to, aby sme dali priestor modlitbe, adorácii – tejto modlitbe, ktorú tak veľmi zanedbávame: adorujme, dajme priestor adorácii, tomu, čo Duch chce povedať Cirkvi; aby sme venovali pozornosť tvári a slovu toho druhého, stretli sa tvárou v tvár, nechali sa dotknúť otázkami sestier a bratov a pomohli si navzájom, aby nás obohatila rôznorodosť chariziem, povolaní a úradov.

Vieme, že každé stretnutie si vyžaduje otvorenosť, odvahu, ochotu nechať sa osloviť tvárou a príbehom toho druhého. Pokým sa neraz radšej uchyľujeme k formálnym vzťahom alebo si nasadzujeme príležitostné masky – klerikálny duch a dvorné maniere: byť viac monsignorom než otcom –, tak na druhej strane stretnutie nás mení a často nám vnuká nové cesty, na ktoré sme nemysleli.

Dnes po modlitbe Anjel Pána prijmem jeden pekný hlúčik ľudí z ulice, ktorí sa zhromaždili čisto preto, že je tu skupina ľudí, ktorí ich prichádzajú počúvať, jednoducho ich vypočuť. A od počúvania sa im podarilo prejsť k vykročeniu. Počúvanie. Mnohokrát je to práve tak, že Boh nám ukazuje cesty, po ktorých máme kráčať, keď nám dáva vyjsť z našich unavených zvyklostí. Všetko sa mení, keď sme schopní opravdivých stretnutí s ním a medzi sebou. Bez formalizmu, bez predstierania, bez masiek.

Druhé sloveso: počúvať. Skutočné stretnutie sa rodí len z počúvania. Ježiš sa vskutku vložil do počúvania otázky toho muža a jeho náboženského a existenciálneho nepokoja. Nedáva rituálnu odpoveď, neponúka vopred pripravené riešenie, nepredstiera láskavú odpoveď len preto, aby sa ho zbavil a pokračoval v ceste. Jednoducho ho počúva. Tak dlho ako len treba, počúva ho bez náhlenia. A to, čo je najdôležitejšie, Ježiš sa nebojí počúvať ho srdcom, nielen ušami.

V skutočnosti jeho odpoveď nie je len potvrdením otázky, ale umožňuje boháčovi rozprávať svoj vlastný príbeh, slobodne hovoriť o sebe. Kristus mu pripomína prikázania a on začína rozprávať o svojom detstve, podelí sa o svojej náboženskej ceste, o tom, ako sa usiloval hľadať Boha. Keď počúvame srdcom, stane sa toto: druhá osoba sa cíti prijatá, nie odsudzovaná, slobodná vyrozprávať svoju vlastnú prežitú skúsenosť a vlastnú duchovnú cestu.

Položme si otázku, úprimne, pri tomto synodálnom putovaní: ako sme na tom s počúvaním? Ako je to so „sluchom“ nášho srdca? Umožňujeme ľuďom vyjadriť sa, kráčať vo viere, aj keď majú ťažké životné cesty, prispievať k životu spoločenstva bez toho, aby im v tom niekto bránil, odmietal ich alebo odsudzoval? Usporiadať synodu znamená vydať sa na tú istú cestu ako Slovo, ktoré sa stalo človekom: znamená to ísť v jeho stopách a počúvať jeho Slovo spolu so slovami iných.

Je to objavovanie s úžasom, že Duch Svätý vanie spôsobom stále prekvapujúcim, aby vnukal nové cesty a jazyky. Je to pomalé cvičenie, možno namáhavé, ako sa naučiť počúvať jeden druhého – biskupi, kňazi, rehoľníci a laici, všetci, všetci pokrstení –  a vyhnúť sa umelým a povrchným odpovediam, odpovediam prefabrikovaným, nie tak.

Duch nás žiada, aby sme načúvali otázkam, starostiam a nádejam každej cirkvi, každého ľudu a národa. A tiež načúvali svetu, výzvam a zmenám, ktoré pred nás kladie. Neodizolujme svoje srdce od zvuku, neopancierujme sa v našich istotách. Istoty nás neraz uzatvárajú. Počúvajme sa navzájom.

A napokon: rozlišovať. Stretnutie a vzájomné počúvanie nie sú niečím samoúčelným, že by ponechali veci tak ako sú. Naopak, keď vstúpime do dialógu, pustíme sa do debaty, dáme sa na pochod, a nakoniec nie sme rovnakí ako predtým, sme zmenení. Dnešné evanjelium nám to ukazuje. Ježiš vycíti, že človek, ktorého má pred sebou, je dobrý a nábožný a napĺňa prikázania, ale chce ho viesť ďalej, než je čisto len dodržiavanie predpisov. V dialógu mu pomáha rozlišovať. Navrhuje mu, aby sa zahľadel do svojho vnútra, vo svetle tej lásky, ktorou ho On sám, hľadiac naňho, miluje (porov. v. 21), a aby v tomto svetle rozlíšil, k čomu jeho srdce skutočne lipne. Aby tak zistil, že jeho dobrom nie je pridávať ďalšie náboženské úkony, ale naopak, vyprázdniť svoje ja: predať to, čo zaberá jeho srdce, aby uvoľnil miesto Bohu.

Je to cenný návod aj pre nás. Synoda je cestou duchovného rozlišovania, cirkevného rozlišovania, ktoré sa uskutočňuje v adorácii, v modlitbe, v kontakte s Božím slovom. A druhé čítanie nám práve dnes hovorí, že Božie slovo «je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca» (Hebr 4,12). Božie slovo nás otvára rozlišovaniu a osvetľuje ho. Ono usmerňuje synodu tak, aby nebola akýmsi cirkevným „zjazdom“, študijnou konferenciou alebo politickým kongresom, aby nebola parlamentom, ale udalosťou milosti, uzdravujúcim procesom vedeným Duchom.

V týchto dňoch nás Ježiš vyzýva, podobne ako vyzval toho bohatého muža v Evanjeliu, aby sme sa vyprázdnili, oslobodili sa od toho, čo je svetské, a tiež od našich uzavretostí a od našich opakovacích pastoračných modelov; aby sme sa spytovali, čo nám chce Boh povedať v tomto čase a akým smerom nás chce viesť.

Drahí bratia a sestry, prajem vám dobrú spoločnú cestu! Nech sme pútnikmi zamilovanými do evanjelia, otvorenými pre prekvapenia Ducha Svätého. Nepremeškajme milostivé príležitosti na stretnutie, na vzájomné počúvanie, na rozlišovanie. S radosťou z vedomia toho, že pri našom hľadaní Pána nám on sám ako prvý prichádza v ústrety so svojou láskou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, ak, mh, jb; rp ) 20211011018   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]