Vatikán 3. októbra (RV) V nedeľu 3. októbra prišiel na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom mimoriadne hojný počet veriacich, medzi nimi aj skupiny mládeže. Medzi množstvom vlajok na Námestí sv. Petra nechýbali ani slovenské. V zamyslení nad evanjeliovým čítaním 27. cezročnej nedele, ktoré hovorí o nežnom vzťahu Ježiša k deťom, pápež František položil všetkým otázku: Vieme sa pred Bohom uznať za maličkých?
Po spoločnej modlitbe Angelus Domini a udelení požehnania pápež František reagoval na násilné udalosti v ekvádorskej väznici v meste Guayaquil, kde si v závere septembra zrážky medzi bandami vo vnútri väznice vyžiadali vyše sto mŕtvych. Svätý Otec sa modlil za obete a ranených a za ich rodiny, ako aj za všetkých, čo sa usilujú o poľudštenie života vo väzniciach.
Ďalej pápež vyjadril svoju solidaritu s trpiacim obyvateľstvom Mjanmarska, so žičením, aby sa v krajine dosiahla spolupráca v záujme pokoja.
Svätý Otec pripomenul aj dve osobnosti, ktoré dnes slávnostne blahorečili v kalábrijskom Catanzare a vyzval k potlesku na ich počesť. Bl. Maria Antonia Samà (1875-1953) a bl. Gaetana Nuccia Tolomeová (1936-1997) vydali žiarivé svedectvo lásky k Bohu a ľuďom objatím Kristovho kríža a obetovaním utrpenia celoživotnej pripútanosti na lôžko:
„Posilňované Božou milosťou objali kríž svojej choroby, premeniac bolesť na chválu venovanú Pánovi. Ich lôžko sa stalo duchovným oporným bodom a miestom modlitby a kresťanského rastu pre mnohých ľudí, ktorí tam nachádzali útechu a nádej.“
Pápež František na začiatku ružencového mesiaca október pozdravil na diaľku pútnikov v mariánskej svätyni v Pompejach. Pripomenul aj význam úsilia o rozširovanie bezbariérového prístupu pre ľudí, v súvislosti s tematickým dňom s týmto humánnym zameraním v rámci Talianska.
Príhovor pred modlitbou Anjel Pána
27. nedeľa cez rok, cyklus B
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V Evanjeliu dnešnej liturgie vidíme pomerne nezvyčajnú Ježišovu reakciu: je rozhorčený. Ale ešte prekvapivejšie je, že jeho rozhorčenie nie je spôsobené farizejmi, ktorí ho skúšajú otázkami o dovolenosti rozvodu, ale jeho učeníkmi, ktorí – aby ho uchránili pred tlačenicou davu – napomínajú niektoré deti, ktoré sú privádzané k Ježišovi. Inými slovami Pána nerozhorčuje ten, s ktorým vedie dišputu, ale ten, ktorý aby Pána odbremenil, odháňa od neho deti. Prečo? To je dobrá otázka: prečo to Pán robí?
Pripomeňme si – bolo to v Evanjeliu spred dvoch nedieľ – že Ježiš sa gestom objatia dieťaťa stotožnil s maličkými: učil, že práve maličkým, teda tým, ktorí závisia od iných, sú odkázaní a nemôžu sa odplatiť, treba slúžiť ako prvým (porov. Mk 9,35-37). Kto hľadá Boha, nájde ho tam, v maličkých, v núdznych: núdznych nielen po hmotných dobrách, ale aj po starostlivosti a úteche, ako sú chorí, ponižovaní, zajatci, imigranti, väzni. On je tam: v maličkých. Hľa, prečo je Ježiš namrzený: každá urážka voči maličkému, voči chudobnému, voči dieťaťu, bezbrannému, je urážkou voči nemu.
Dnes Pán opakuje toto učenie a dopĺňa ho. Dodáva totiž: „Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“ (Mk 10,15). Nové je toto: učeník nemá maličkým len slúžiť, ale má sám seba považovať za maličkého. No považuje sa každý z nás za maličkého pred Bohom? Zamyslime sa, pomôže nám to. Vnímať sa ako maličkí, tí, ktorí potrebujú spásu, je nevyhnutné pre prijatie Pána. Je to prvý krok pre otvorenie sa mu. Častokrát však na to zabúdame. Keď sa nám darí, je nám dobre, podliehame ilúzii sebestačnosti, že si vystačíme sami, že nepotrebujeme Boha. Bratia a sestry, toto je klam, lebo každý z nás je bytostne odkázaným, maličkým. Musíme hľadať našu vlastnú malosť a uznať si ju. A tam nájdeme Ježiša.
Priznať si v živote našu malosť je východiskovým bodom k tomu, aby sme sa stali veľkými. Ak sa zamyslíme, tak zistíme, že nerastieme až tak na základe úspechov a vecí, ktoré vlastníme, ale najmä vo chvíľach zápasu a krehkosti. Tam, v núdzi, dozrievame; vtedy otvárame srdce Bohu, ostatným, zmyslu života. Otvárame oči pre ostatných.
Keď sme maličkí, otvárame svoje oči pravému zmyslu života. Keď sa cítime maličkí zoči-voči nejakému problému, maličkí voči krížu, chorobe, keď zažívame strasti a opustenosť, nestrácajme odvahu. Odpadá maska povrchnosti a opäť sa objavuje naša krehká podstata: je to náš spoločný základ, náš poklad, lebo s Bohom krehkosti nie sú prekážkami, ale príležitosťami. Peknou modlitbou môže byť táto: „Pane, pozri na moje krehkosti...“ a vymenujme ich pre ním. Toto je správny postoj pred Bohom.
Totižto práve v našich slabostiach odhalíme, ako sa Boh o nás stará. Dnešné Evanjelium hovorí, že Ježiš je veľmi nežný voči maličkým: „Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich“ (v. 16). Ťažkosti, situácie, ktoré odkrývajú naše slabosti, sú najlepšími príležitosťami, ako zažiť jeho lásku. Dobre to vie ten, kto sa neprestajne modlí: vo chvíľach temnoty alebo opustenosti je Božia neha voči nám takpovediac ešte viac prítomná. Keď sme maličkí, väčšmi vnímame Božiu nehu. Táto neha nám dodáva pokoj, táto neha nám dáva rásť, lebo Boh sa približuje svojím spôsobom, ktorým je blízkosť, súcit a neha. A keď sa z akéhokoľvek dôvodu cítime, akí sme nepatrní, čiže maličkí, Pán prichádza ešte bližšie, cítime ho viac pri sebe. Darúva nám pokoj, dáva nám rásť.
Pri modlitbe si nás Pán pritíska k sebe, ako to robí otec so svojím dieťaťom. Vtedy sa stávame veľkými: nie v iluzórnom predstieraní našej sebestačnosti – to nikoho nerobí veľkým – ale v neochvejnom vkladaní každej nádeje do Otca. Presne tak ako to robia maličkí, takto to robia.
Prosme dnes Pannu Máriu o veľkú milosť, o milosť byť maličkými: byť deťmi, ktoré dôverujú Otcovi v istote, že on sa o nás neprestajne stará.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
