Vatikán 22. septembra (RV) Pápež František sa pri generálnej audiencii v stredu 22. septembra vrátil k apoštolskej ceste do Budapešti a na Slovensko. Spomenul celý rad silných momentov, ktoré si odniesol zo Slovenska. O svojej ceste hovoril ako o duchovnej púti adorácie a modlitby. Vyzdvihol korene viery v Božom ľude, ktoré sú stále živé, no sú vystavené nárastu sekularizácie a konzumizmu.
„Bola to púť modlitby, púť ku koreňom viery a púť nádeje pre všetkých,“ povedal prítomným slovenským pútnikom Svätý Otec. Spomenul viaceré osobnosti svedkov viery a zdôraznil udržiavanie pamäti a vzájomné zmierenie. Európa má podľa jeho slov prehlbovať vo svojich koreňoch, a nie v šírení ideologickej kolonizácie.
V príhovore veriacim, ktorí zaplnili Aulu Pavla VI., si pápež František zaspomínal si na eucharistické slávenie „Statio Orbis“ v Budapešti a na početné zážitky z prežívania mariánskej úcty v Šaštíne, zo slávenia gréckokatolíckej liturgie v Prešove, zo stretnutia s mladými v Košiciach, či so židovskou komunitou v Bratislave.
Vysoko vyzdvihol prácu saleziánov uprostred Rómov a všetkých prítomných vyzval zatlieskať sestrám Matky Terezy, ktorých obetavú službu mohol osobne vidieť v bratislavskej Petržalke. Na záver vyzval k modlitbe, aby semienka zasiate počas apoštolskej cesty priniesli ovocie.
Na audiencii bolo prítomných aj 150 slovenských pútnikov, účastníkov 15. národnej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. Svätý Otec im venoval osobitný pozdrav:
„Zo srdca vítam slovenských veriacich. Osobitne pozdravujem účastníkov Pätnástej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Drahí bratia a sestry, pred týždňom som ukončil Apoštolskú cestu do Budapešti a na Slovensko. Bola to púť modlitby, púť ku koreňom viery a púť nádeje pre všetkých. Po tejto ceste je v mojom srdci veľké „ďakujem“. Vďaka biskupom a občianskym autoritám, vďaka všetkým spolupracovníkom pri organizácii, vďaka všetkým, ktorí sa modlili. S dovolením, pridajte ešte jednu modlitbu, aby semiačka zasiate počas tejto cesty priniesli hojné ovocie. Ďakujem!“
Celý príhovor Svätého Otca
Bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes by som vám chcel hovoriť o apoštolskej ceste do Budapešti a na Slovensko, ktorá sa skončila práve pred týždňom, v stredu. Zhrnul by som to takto: bola to púť modlitby, púť ku koreňom, púť nádeje. Modlitba, korene a nádej.
Prvou etapou bola Budapešť, kde sa konala záverečná svätá omša Medzinárodného eucharistického kongresu, ktorý bol kvôli pandémii odložený presne o rok. Na tomto slávení bola veľká účasť. Svätý Boží ľud sa v Pánov deň zhromaždil pred tajomstvom Eucharistie, ktorým sa neustále rodí a obnovuje. Objímal ho kríž, ktorý stál pred oltárom a ukazoval ten istý smer, ktorý naznačuje Eucharistia, teda cestu pokornej a nezištnej lásky, veľkorysej a úctivej lásky voči všetkým, cestu viery, ktorá očisťuje od svetskosti a vedie k podstate. Táto viera nás vždy očisťuje a vzďaľuje od svetskosti, ktorá nás všetkých ničí: to je červ, ktorý nás ničí zvnútra.
Modlitbová púť sa skončila na Slovensku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Aj tam, do Šaštína, do Svätyne Sedembolestnej Panny Márie, prišlo veľké množstvo synov a dcér na sviatok Matky, ktorý je zároveň národným náboženským sviatkom. Moja púť bola teda púťou modlitby v srdci Európy, ktorá sa začala adoráciou a skončila sa ľudovou zbožnosťou. Modliť sa, pretože predovšetkým k tomu je povolaný Boží ľud: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie a pri tom všetkom cítiť pokoj a radosť, ktorú nám dáva Pán. Náš život musí byť taký: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie. A to je zvlášť dôležité na európskom kontinente, kde prítomnosť Boha oslabujeme - vidíme to každý deň: oslabujeme prítomnosť Boha - konzumizmom a tzv. „výparmi“ unifikovaného myslenia – je to vec zvláštna, no skutočná – ovocie zmiešaniny starých i nových ideológií. A toto nás vzďaľuje od dôverného priateľstva s Pánom, od dôverného priateľstva s Bohom. Aj v tomto kontexte odpoveď, ktorá uzdravuje, pochádza z modlitby, svedectva a pokornej lásky. Pokorná láska, ktorá slúži. Vráťme sa k tejto myšlienke: kresťan má slúžiť.
To som videl na stretnutí so svätým Božím ľudom. Čo som videl? Veriaci ľud, ktorý trpel ateistickým prenasledovaním. Videl som to aj v tvárach našich židovských bratov a sestier, s ktorými sme si pripomenuli Šoa (holokaust). Pretože bez pamäti niet modlitby. Modlitba bez pamäti neexistuje. Čo to znamená? Že keď sa modlíme, musíme pamätať na svoj vlastný život, na život svojho národa, na životy toľkých ľudí, ktorí nám robia spoločnosť v meste, v národe, aká bola história... Jeden zo slovenských biskupov - je to už starší človek - mi povedal, keď ma vítal: „Robil som vodiča električky, aby som sa skryl pred komunistami.“ Je skvelý: počas diktatúry, počas prenasledovania, bol tento biskup vodičom električiek. Potom tajne vykonával svoje kňazské „remeslo“ a nikto o tom nevedel. Tak je to počas prenasledovania... Pamätajte: bez pamäte niet modlitby. Modlitba, spomienka na vlastný život, na život svojho národa, na históriu... Pamätať a spomínať. To prospieva a pomáha nám to modliť sa.
2. Druhý aspekt: táto cesta bola púťou ku koreňom. Pri stretnutí s bratmi biskupmi, ako v Budapešti, tak i v Bratislave som sa mohol osobne dotknúť vďačnej spomienky na tieto korene viery a kresťanského života, živé v žiarivom príklade svedkov viery, akými boli kardinál Mindszenty a kardinál Korec, či blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič. Sú to korene, ktoré siahajú hlboko, až do deviateho storočia k evanjelizačnému dielu svätých bratov Cyrila a Metoda, ktorí túto cestu sprevádzali, boli stálou prítomnosťou. Silu týchto koreňov som pocítil pri slávení božskej liturgie v byzantskom obrade v Prešove na sviatok Svätého kríža. V piesňach som cítil, ako sa rozochvieva srdce svätého veriaceho ľudu, zoceleného toľkým utrpením pre vieru.
Viackrát som zdôrazňoval, že tieto korene sú stále živé, plné životodarnej miazgy, ktorou je Duch Svätý, a že ich ako také treba zachovať: nie ako muzeálne exponáty, nie ideologizované a využívané v záujme prestíže a moci, na upevnenie uzavretej identity. Nie. To by znamenalo zradiť ich a sterilizovať! Cyril a Metod pre nás nie sú postavy, ktoré si treba pripomínať, ale vzory, ktoré treba napodobňovať, učitelia, od ktorých sa vždy môžeme učiť duchu a spôsobu evanjelizácie, ako aj občianskej angažovanosti - počas tejto cesty do srdca Európy som často myslel na otcov Európskej únie, ako o nej snívali, nie ako o agentúre na šírenie módnej ideologickej kolonizácie, nie, ale tak, ako o nej snívali oni.
Takto chápané a žité korene sú zárukou budúcnosti: z nich vyrastajú husté konáre nádeje. Aj my máme korene: každý z nás má svoje korene. Pamätáme na svoje korene? Na otcov, starých rodičov? A sme spojení so starými rodičmi, ktorí sú pokladom? „Veď, sú starí...“. Nie, nie: oni ti dajú tú miazgu, musíš ísť k nim a vziať si ju, aby si rástol a pokračoval. Nehovoríme: „Choď a skry sa v koreňoch.“ Nezabudnite na to. A opakujem vám to, čo som už toľkokrát povedal, ten veľmi krásny verš: „Všetko, čo má strom v korune, pochádza z toho, čo má pod zemou“. Môžeš rásť do tej miery, do akej si spojený s koreňmi: odtiaľ k tebe prichádza sila. Ak odrežeš korene, všetko nové, nové ideológie, k ničomu ťa to neprivedie, nedáva ti to rásť: skončíš zle.
3. Tretím aspektom tejto cesty bola púť nádeje. Modlitba, korene a nádej, tieto tri črty. Videl som toľko nádeje v očiach mladých ľudí na nezabudnuteľnom stretnutí na štadióne v Košiciach. Aj to mi dalo nádej, že som videl veľa mladých párov a veľa detí. A myslel som na demografickú zimu, ktorú zažívame, a na to, že v týchto krajinách prekvitajú mladé páry a deti: je to znamenie nádeje. Najmä v čase pandémie bola táto chvíľa slávenia silným a povzbudzujúcim znamením, aj vďaka prítomnosti mnohých mladých párov a ich detí. Rovnako silné a prorocké je svedectvo blahoslavenej Anny Kolesárovej, slovenského dievčaťa, ktoré bránilo svoju dôstojnosť pred násilím za cenu života: svedectvo, ktoré je, žiaľ, aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože násilie páchané na ženách je všade otvorenou ranou.
Videl som nádej v mnohých ľuďoch, ktorí sa v tichosti starajú o blížnych. Myslím na Misionárky Božej lásky z centra Betlehem v Bratislave, skvelé sestričky, ktoré prijímajú odvrhnutých ľudí spoločnosti: modlia sa a slúžia, modlia sa a pomáhajú. Veľa sa modlia a pomáhajú bez pretvárky. Sú to hrdinky tejto civilizácie. Chcel by som, aby sme všetci prejavili vďačnosť Matke Tereze a týmto rehoľným sestrám: všetci spoločne, potlesk pre tieto skvelé sestry! Tieto rehoľníčky prijímajú ľudí bez domova.
Myslím na komunitu Rómov a všetkých, ktorí sa s nimi usilujú o cestu bratstva a začlenenia. Bolo dojímavé zdieľať s rómskou komunitou oslavu: jednoduchú oslavu, preniknutú evanjeliom. Rómovia sú naši bratia: musíme ich prijímať, musíme im byť nablízku, ako to robia otcovia saleziáni v Košiciach, ktorí sú Rómom veľmi nablízku.
Drahí bratia a sestry, táto nádej, táto evanjeliová nádej, ktorú som mohol vidieť počas cesty, sa uskutoční, stane sa konkrétnou, len ak sa skĺbi s ďalším slovom: spoločne. Nádej nikdy nesklame, avšak nikdy nejde sama: spoločne. V Budapešti a na Slovensku sme boli pospolu s rôznymi obradmi Katolíckej cirkvi, spolu s bratmi a sestrami iných kresťanských denominácií, spolu s našimi židovskými bratmi a sestrami, spolu s veriacimi iných náboženstiev, spolu s tými najslabšími. Toto je cesta, pretože budúcnosť bude plná nádeje, ak bude spoločná, nie osamotená: to je dôležité.
A po tejto ceste mi v srdci zaznieva jedno veľké „ďakujem“. Ďakujem biskupom, ďakujem občianskym autoritám, ďakujem prezidentovi Maďarska a prezidentke Slovenska, ďakujem všetkým spolupracovníkom pri organizácii, ďakujem mnohým dobrovoľníkom, ďakujem všetkým, ktorí sa modlili. Prosím, pridajte ešte ďalšiu modlitbu, aby semienka zasiate počas tejto cesty, priniesli dobré ovocie. Modlime sa za to. Ďakujem.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
