Vatikán 26. júla (RV) Prinášame homíliu pripravenú Svätým Otcom Františkom na nedeľu 25. júla, 17. nedeľu obdobia cez rok, pri ktorej sa slávil 1. svetový deň starých rodičov a seniorov.

Z poverenia pápeža, ktorý je po návrate z nemocnice ešte v rekonvalescencii, predsedal svätej omši o 10. hodine v Bazilike sv. Petra arcibiskup Rino Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie. Mons. Fisichella predniesol text homílie pripravený Svätým Otcom s úvodnými slovami: „Bratia a sestry, mám to potešenie a česť prečítať homíliu, ktorú pápež František pripravil na túto príležitosť.“

Homília pripravená Svätým Otcom: Vidieť, deliť sa, uchovávať

Keď sa posadil, aby vyučoval, Ježiš „zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?»“ (Jn 6,5). Ježiš sa neobmedzuje na podávanie náuky, ale venuje pozornosť aj hladu, prítomnému v živote tých ľudí. A takto nasycuje zástup rozdávaním piatich jačmenných chlebov a dvoch rýb, ktoré dostal od istého chlapca. Na záver, pretože zostalo z chleba veľa zvyškov, vraví svojim učeníkom, aby ich pozbierali, „aby nič nevyšlo nazmar“ (v. 12).

V tento deň, venovaný starým rodičom a seniorom, by som sa chcel zamerať práve na tieto tri momenty: Ježiš, ktorý vidí hlad zástupu; Ježiš, ktorý sa delí o chlieb; Ježiš, ktorý odporúča pozbierať odrobinky. Tri momenty, ktoré možno zhrnúť do troch slovies: vidieť, deliť sa, uchovávať.

Po prvé, vidieť. Evanjelista Ján na začiatku rozprávania zdôrazňuje tento detail: Ježiš zdvihne oči a vidí hladný zástup ľudí po tom, čo dlho kráčali, aby sa s ním stretli. Takto sa začína zázrak, pohľadom Ježiša, ktorý nie je ľahostajný alebo zaneprázdnený, ale si všíma zvieranie hladu, ktoré sužuje unavené ľudstvo. Záleží mu na nás, horlí za nás, chce nasýtiť náš hlad po živote, láske a šťastí. V Ježišových očiach vidíme Boží pohľad: je to pozorný pohľad, ktorý si nás všíma, ktorý skúma očakávania, ktoré nosíme srdci, ktorý badá námahu, únavu i nádej, s ktorou napredujeme. Pohľad, ktorý vie pochopiť potrebu každého: v Božích očiach neexistuje anonymný zástup, ale každý človek so svojím hladom. Ježiš má kontemplatívny pohľad, schopný zastaviť sa nad životom druhého a čítať v jeho vnútri.

Toto je tiež pohľad, aký mali na náš život starí rodičia a seniori. Je to spôsob, akým sa o nás starali od nášho detstva. Po živote plnom obety, neboli k nám ľahostajní alebo zahltení starosťami mimo nás. Mali oči pozorné, plné nežnosti. Keď sme rástli a cítili sme sa nepochopení alebo vystrašení životnými výzvami, všimli si nás, všimli si, čo sa v našom srdci mení, všimli si naše skryté slzy i sny, ktoré sme v sebe nosili. Všetci sme prešli z kolien starých rodičov, ktorí nás držali na rukách. A aj vďaka tejto láske sme sa stali dospelými.

A my: aký máme pohľad na starých rodičov a seniorov? Kedy sme naposledy robili spoločnosť alebo zavolali staršiemu človeku, aby sme mu povedali o našej blízkosti a nechali sa oblažiť požehnaním v jeho slovách? Trpím, keď vidím spoločnosť, ktorá sa ponáhľa, je zaneprázdnená a ľahostajná, opantaná množstvom vecí a neschopná sa zastaviť, aby venovala pohľad, pozdrav, pohladenie. Bojím sa spoločnosti, v ktorej sme všetci anonymnou masou, a už nie sme schopní pozdvihnúť zrak a vzájomne sa uctiť. Starí rodičia, ktorí živili náš život, sú dnes hladní po nás: po našej pozornosti, po našej nežnosti. Aby nás cítili po svojom boku. Pozdvihnime k nim zrak, tak ako to robí Ježiš voči nám.

Druhé sloveso: deliť sa. Keď Ježiš videl hlad tých ľudí, túži ich nasýtiť. Avšak udeje sa to vďaka daru mladého chlapca, ktorý ponúkne svojich päť chlebov a dve ryby. Je pekné, že v strede tohto zázraku, z ktorého malo úžitok toľko dospelých – okolo päťtisíc ľudí – bol chlapec, mladík, ktorý sa podelí so všetkým, čo má.

Dnes je potrebné nové spojenectvo medzi mladými ľuďmi a seniormi, je tu potreba podeliť sa o spoločný poklad života, spoločne snívať, prekonať konflikty medzi generáciami, aby sme pripravili budúcnosť všetkých. Bez tohto spojenectva života, snov a budúcnosti riskujeme, že zomrieme od hladu, pretože narastajú nalomené putá, osamelosť, prejavy sebectva, rozkladné sily. V našich spoločnostiach sme neraz postavili život na myšlienke, že „každý sa stará sám o seba“. Ale toto zabíja!

Evanjelium nás vyzýva, aby sme delili o to, čím sme a čo máme: iba tak môžeme byť nasýtení. Mnoho ráz som už pripomenul, čo v tejto súvislosti hovorí prorok Joel (porov. Joel 3,1): mladí aj starí pospolu. Mladí ľudia, proroci budúcnosti, ktorí nezabúdajú na dejiny, z ktorých pochádzajú; starí ľudia, neúnavní snívači, ktorí odovzdávajú skúsenosti mladým, bez toho, aby im bránili v ceste. Mladí a starí, poklad tradície a sviežosť Ducha. Mladí a starí pospolu. V spoločnosti i v Cirkvi: pospolu.

Tretie sloveso: uchovávať. Keď sa najedli, evanjelium zaznamenáva, že zostalo veľa kúskov chleba. A Ježiš odporúča: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ (Jn 6,12). Také je Božie srdce: nielenže nám dáva viac ako potrebujeme, ale tiež sa stará, aby nič nevyšlo nazmar, ani len kúsoček. Malý kúsok chleba sa môže zdrať drobnosťou, ale v Božích očiach nič nemôže byť vyhodené. A tým viac, nikoho neslobodno odhodiť.

Je to prorocké pozvanie, ktorému sme dnes povolaní dať znovu zaznieť v nás i vo svete: pozbierajte, starostlivo uchovajte, chráňte. Starí rodičia a seniori nie sú nadbytočné zvyšky života, odpad na vyhodenie. Sú to tie vzácne kúsky chleba, ktoré zostali na stole nášho života, ktoré nás môžu ešte stále sýtiť vôňou, ktorú sme stratili, „vôňou milosrdenstva a pamäti“. Nestraťme pamäť, ktorej nositeľmi sú starí ľudia, pretože sme deťmi tejto histórie a bez koreňov uvädneme.

Oni nás chránili počas toho, ako sme vyrastali, teraz je na nás, aby sme chránili ich život, zmierňovali ich ťažkosti, načúvali ich potrebám, vytvárali podmienky tak, aby sa im uľahčilo  v tom, čo denne musia zvládať, a aby sa necítili sami. Opýtajme sa: „Navštívil som starých rodičov? Starých ľudí v mojej rodine alebo v mojej štvrti? Načúval som im? Venoval som im trochu času?“ Chráňme ich, aby nič nevyšlo nazmar: nič z ich života a ich snov. Je na nás, dnes, aby sme predišli zajtrajšiemu banovaniu, že sme nevenovali dostatočnú pozornosť tým, ktorí nás milovali a dali nám život.

Bratia a sestry, starí rodičia a seniori sú chlebom, ktorý sýti náš život. Sme vďační za ich pozorné oči, ktoré si nás všimli, za ich kolená, na ktorých nás držali v náručí, za ich ruky, ktoré nás sprevádzali a dvíhali, za hry, ktoré sa s nami hrávali a za pohladenia, ktorými nás utešovali. Prosím, nezabúdajme na nich. Venujme sa im. Naučme sa zastaviť sa, uctiť si ich, načúvať im. Nikdy ich neodhadzujme. Uchovávajme si ich v láske. A naučme sa podeliť sa s nimi o náš čas. Urobí nás to lepšími. A spoločne, mladí a starí, sa zasýtime pri stole vzájomného zdieľania, požehnanom Pánom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)