[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 05. 08. 2021   Meniny má Hortenzia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František na Slovensku
Duchovná príprava

www.navstevapapeza.sk

Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež František o svojom vzťahu k filmu: Výchova k čistému pohľadu
P:3, 19. 07. 2021 20:33, ZAH



vzťahu pápež Františka k filmovému umeniu sa dozvedia čitatelia knihy čerstvo vychádzajúcej v Taliansku pod názvom „Pohľad ako dvere srdca. Neorealizmus medzi pamäťou a aktuálnosťou“.

Foto: SpC-Vatican


Vatikán 19. júla (RV) O vzťahu pápež Františka k filmovému umeniu sa dozvedia čitatelia knihy čerstvo vychádzajúcej v Taliansku pod názvom „Pohľad ako dvere srdca. Neorealizmus medzi pamäťou a aktuálnosťou“. V rozhovore, ktorý tvorí úvod knihy, Svätý Otec pozýva znovuobjaviť v kinematografii výchovu diváka k čistému pohľadu.

Autorom analytickej publikácie i redaktorom úvodného rozhovoru s pápežom je taliansky kňaz, akademický odborník na filmové umenie a komunikáciu a niekdajší prefekt Dikastéria pre komunikáciu Mons. Dario Edoardo Viganò. Od roku 2019 je vicekancelárom Pápežskej akadémie vied a Pápežskej akadémie sociálnych vied.

Knihu z vydavateľstva Effatà predstavia v stredu 21. júla na pôde Veľvyslanectva Talianska pri Svätej stolici. V rozhovore zaradenom na začiatku knihy, pápež František približuje, ako z rodiny dostal do vienka vzťah k filmu, vďaka ktorému si vytvoril svoj postoj ku kinematografii.

Pápež František okrem iného v rozhovore uviedol, že považuje za užitočné  vytvoriť vatikánsku „Médiatéku“, čiže ústredný archív s audiovizuálnymi zdrojmi pochádzajúcimi z rozličných zložiek Svätej stolice, na zhromažďovanie a zachovanie dedičstva historických audiovizuálnych fondov na vysokej náboženskej, umeleckej a ľudskej úrovni.

Z rozhovoru pápeža Františka s Dariom Edoardom Viganò prinášame v plnom znení prvú polovicu:

Vo svojom magistériu sa nezriedka odvolávate na kinematografiu: niekedy vás počujeme spomínať ten či onen film. Odkiaľ pochádza tento váš mimoriadny vzťah k filmu?

Za svoju filmovú kultúru vďačím predovšetkým svojim rodičom. Keď som bol dieťa, často som chodieval do kina v našej štvrti, kde sa zvykli premietať aj tri filmy do radu, jeden za druhým. Je to súčasť krásnych spomienok na moje detstvo: moji rodičia ma naučili vychutnať si radosť z umenia v jeho rôznych podobách. V sobotu sme napríklad s mamou a s bratmi počúvali opernú hudbu, ktorú vysielali v štátnom rozhlase. Posadila nás k rádiu a pred tým, než začalo vysielanie nám porozprávala dej opery. Keď sa mala začať nejaká dôležitá ária, oznamovala nám: „Dávajte pozor, toto je veľmi krásna pieseň.“ Bolo to niečo nádherné. A potom tu boli filmy v kinách, pri ktorých moji rodičia použili rovnakú metódu, ako to robili pri operách. Vysvetľovali nám ich, aby nás zorientovali.  

A v tomto súvise sa zrodil aj váš vzťah k talianskemu neorealizmu?

Áno, medzi filmami, ktoré naši rodičia bezpodmienečne chceli, aby sme poznali, boli práve diela neorealizmu. Myslím, že od desiatich do dvanástich rokov som videl všetky filmy s Annou Magnaniovou a Aldom Fabrizim, medzi nimi „Rím, otvorené mesto“ (Roma città aperta)  od Roberta Rosselliniho, ktorý som mal veľmi rád. Pre nás, deti v Argentíne, boli tie filmy veľmi dôležité, pretože vďaka nim sme do hĺbky pochopili veľkú tragédiu svetovej vojny. V Buenos Aires sme vojnu poznali predovšetkým prostredníctvom mnohých migrantov, ktorí pricestovali: Talianov, Poliakov, Nemcov... Ich rozprávania nám otvorili oči pre drámu, ktorú sme priamo nepoznali, ale aj vďaka kinu sme získali hlboké povedomie o jej dôsledkoch.

Často ste označili neorealistický film za „katechézu ľudskosti“ alebo „školu humanizmu“. Sú to veľmi krásne vyjadrenia, ktorými sa tejto kinematografii pripisuje univerzálna hodnota. V čom je aktuálnosť týchto filmov?

Filmy neorealizmu formovali naše srdce a stále tak môžu robiť. Povedal by som, že ešte viac: tie filmy nás naučili pozerať sa na realitu novými očami. Veľmi oceňujem, že táto kniha zachytí tento zásadný aspekt: univerzálnu hodnotu tej kinematografie a jej aktuálnosť ako dôležitý nástroj, ktorý nám pomáha obnoviť náš pohľad na svet. Ako veľmi dnes potrebujeme naučiť sa hľadieť! Náročná situácia, ktorú prežívame, do hĺbky poznačená pandémiou, vytvára obavy, strach, zúfalstvo: pre toto poslúžia oči schopné preraziť nočnú tmu, zodvihnúť pohľad ponad múr, aby sme videli horizont.

Dnes je veľmi dôležitá katechéza pohľadu, pedagogika pre naše oči, často neschopné kontemplovať uprostred tmy to „veľké svetlo“ (Iz 9,1), ktoré prináša Ježiš. Mystička našej doby, Simone Weilová, píše: „Súcit a nezištnosť zostupujú od Boha, a keď sú darované cez pohľad, Boh je prítomný tam, kde sa tieto pohľady stretávajú.“ Hľa, tu je dôvod, prečo sa reflexia nad pohľadom otvára transcendencii. Aké krásne by bolo znovu objaviť prostredníctvom kina význam výchovy k čistému pohľadu. Práva tak, ako to robil neorealizmus.

Ale akým spôsobom nás táto kinematografia môže naučiť hľadieť?

Neorealistický pohľad je taký, ktorý stimuluje svedomie. „Deti sa na nás dívajú“ (I bambini ci guardano) je film z roku 1943 od Vittoria De Sicu, ktorý rád často citujem, pretože je veľmi krásny a bohatý na významy.  V mnohých filmoch bol neorealistický pohľad pohľadom detí na svet: čistý pohľad, schopný zachytiť všetko, priezračný pohľad, pomocou ktorého môžeme okamžite a jasne identifikovať dobro a zlo. Spomínam si na slová môjho brata Hieronyma, pravoslávneho arcibiskupa Atén a celého Grécka, ohľadom jednej z najtvrdších skutočností našej doby: „Kto vidí oči detí, s ktorými sa stretávame v utečeneckých táboroch, je schopný rozpoznať okamžite, v celej podobe, ten „bankrot“ ľudskosti (Príhovor v utečeneckom tábore Moria, Lesbos, 16. apríla 2016).

Pri mnohých príležitostiach a v mnohých rôznych krajinách sa moje oči stretli s očami detí, chudobnými i bohatými, zdravými i chorými, radostnými i trpiacimi. To, že na nás hľadia oči detí, je skúsenosť, ktorú poznáme všetci, ktorá sa nás dotýka hlboko v srdci a ktorá nás tiež núti spytovať si svoje svedomie. Neorealistická kinematografia zovšeobecnila tento pohľad detí: ich pohľad, ktorý je oveľa viac ako čisto len uhol pohľadu, nám kladie otázku tým viac dnes, keď sa zdá, že pandémia znásobuje ten „bankrot“ ľudskosti. Čo urobíme, aby sa na nás deti mohli dívať s úsmevom a uchovali si priezračný pohľad, plný dôvery a nádeje? Čo urobíme, aby neboli okradnuté o toto svetlo, aby tieto oči neboli narušené a skazené?

V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ ďalší veľký majster talianskeho filmu Federico Fellini, ktorého často s obľubou citujete pre jeho schopnosť vrátiť patričné miesto  pohľadu na tých najposlednejších.

Áno, „Cesta“ (La strada) od Felliniho je filmom, ktorý som mal azda najradšej. Veľmi sa identifikujem s týmto filmom, v ktorom nájdeme implicitný odkaz na svätého Františka. Fellini dokázal dať nevídané svetlo pohľadu na tých najposlednejších. V tomto filme je rozprávanie o nich ukážkovým príkladom a je pozvaním na uchovanie ich vzácneho pohľadu na realitu. Myslím na slová, ktoré Matto (Blázon) adresuje Gelsomine: „Ty kamienok, máš zmysel v tomto živote“. Je to príhovor hlboko preniknutý evanjeliovými odkazmi. Ale myslím na celú cestu Gelsominy: svojou pokorou a svojím dokonale čírym pohľadom dokáže obmäkčiť tvrdé srdce človeka, ktorý zabudol plakať. Tento čistý pohľad tých najposlednejších je schopný zasiať život aj do tej najvyprahnutejšej pôdy. Je to pohľad nádeje, ktorý vie vytušiť svetlo v tme: preto si ho treba chrániť.

Neorealistický film však vyrozprával veľmi presnú realitu: realitu Talianska, ktoré sa má znovu vybudovať po tom, čo vyšlo z epochálnej drámy svetovej vojny. Ako môžu tieto filmy prehovoriť aj k našej súčasnosti?

Hľadieť a vidieť nie je to isté. Tento postreh je výstižne vyjadrený v tejto knihe. Hľadieť je činnosť konaná čisto očami, ale na to, aby ste videli, sú potrebné oči a srdce. Neorealistické filmy nie sú dokumentárnymi, ktoré by podávali jednoduchý očný záznam reality; podávajú ho, to áno, ale v celej jeho drsnosti, cez pohľad, ktorý strháva, ktorý pohne človekom v hĺbke, vyvoláva súcit. Rozdiel je v kvalite pohľadu, vtedy i dnes. Neorealistický pohľad nie je pohľadom z diaľky, ale pohľadom, ktorý približuje, dotýka sa reality takej, aká je, ujíma sa jej, a to znamená, že uvádza do vzťahu.

Už som sa vyjadril k tomu, ako veľmi dnes „digitálne médiá môžu vystaviť riziku závislosti, izolácie a postupnej straty kontaktu s konkrétnou realitou, čím bránia rozvoju autentických ľudských vzťahov“ (Christus vivit, č. 88) a ako veľmi sú „potrebné fyzické gestá, výrazy tváre, momenty ticha, reč tela, ba dokonca vôňa, chvenie rúk, začervenanie sa, pot, pretože to všetko rozpráva a je to súčasťou ľudskej komunikácie“ (Fratelli tutti, č. 43). Schopnosť nadobudnúť pohľad, ktorý dokáže vytvárať si vzťah, je teda kľúčom k autentickej komunikácii, a je ním tým viac v tomto zložitom období pandémie, keď virtuálny kontakt často prevláda nad kontaktom skutočným.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20210719026   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]