Levoča 2. júla (TK KBS) Panna Mária mimoriadne prispela k spoločnému dobru celého ľudstva. Na Mariánskej hore v Levoči to dnes v homílii počas svätej omše povedal spišský emeritný biskup Andrej Imrich. „Uvedomovala si svoje poslanie, uvedomovala si dôstojnosť každého človeka a vedela, aké dôležité sú úcta, rešpekt a poslušnosť voči Bohu. Žila a konala v plnej pravde, lebo mala na zreteli nielen človeka, ale aj Pána Boha," povedal kazateľ a hlavný celebrant svätej omše na úvod tradičnej púte pri príležitosti júlového sviatku Navštívenia Panny Márie. Homíliu prinášame v plnom znení.
Milí pútnici!
Ako píše svätý Lukáš evanjelista, archanjel Gabriel oznamuje Panne Márii, že Boh jej zveruje nevysloviteľné poslanie. Takto jej hovorí: „Počneš a porodíš syna , ... On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, ... naveky bude kraľovať, ... a jeho kráľovstvu nebude konca“. (Lk 1, 31 – 33). Panna Mária si uvedomuje výnimočnosť svojho poslania, keď hovorí: „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ (Lk 1, 49). Ide o vzrušujúce postavenie tejto ženy a ona pri všetkom vzrušení žije v realite. Pravdivo vníma svoje zvláštne postavenie, ale zároveň pravdivo uznáva, že ho nezískala svojimi schopnosťami, ale že to postavenie je za darmo daným darom Božím a dostáva ho ani nie tak pre seba, ale pre dobro celého ľudstva. Dostáva ho nielen ona, ale cez ňu ho dostáva celé ľudstvo. Toto pravdivé vedomie ju vedie k zodpovednosti, že svoje postavenie nemá na to, aby bola pyšná, ale aby v tomto postavení v pokore slúžila Božiemu Synovi a cez neho celému ľudstvu. Má byť v službe spoločného dobra. K tomuto postaveniu sa viaže mnoho námahy, veľa neistoty a množstvo utrpenia. Ona vie, že ak bude konať všetko to a len to, čo chce Boh, s jeho pomocou toto zvládne. Svoju úlohu preto berie vážne, pri námahe sa nesťažuje a pri utrpení nenarieka. Takto si počína človek, ktorý svojimi nohami stojí pevne na zemi, ale svoj pohľad má upriamený k Bohu. Je to život v pravde a nie v ilúziách.
Toto je škola pre nás, aby sme sa snažili svojimi nohami byť pevne na zemi a pravdivo si uvedomovať realitu, v ktorej sa nachádzame. Žiť v realite znamená pravdivo vnímať, že tak ako každý človek aj ja som povolaný do služieb Božieho kráľovstva, teda do budovania fungujúcej ľudskej spoločnosti. Boh každého jedného z nás povoláva budovať fungujúcu spoločnosť a v tomto diele určuje každému iné poslanie. Fungujúca spoločnosť, to je naše spoločné dobro. Toto dobro treba budovať, obetovať sa pre neho a chrániť ho, aby sme mohli z neho aj čerpať pre našu existenciu a pre naše šťastie.
Žiť v realite znamená uvedomovať si, že to pre nás tak potrebné spoločné dobro sa dá budovať len v spolupráci s Bohom a v spolupráci s bratmi a sestrami. Odmietnuť túto pravdu znamená odklon od reality a príklon k vlastným iluzórnym predstavám o spoločnom dobre i o fungujúcej spoločnosti.
Kto chce budovať pravé dobro, musí poctivo zachovávať zákony prírody i zákony svedomia, teda prirodzenej morálky. Ten človek stojí pevne na zemi a žije v realite. Taký teda buduje spoločné dobro v spolupráci s Bohom, aj keby si myslel, že Boha nieto. Lebo zákony prírody pochádzajú od Boha.
Kto sa snaží budovať dobro v spolupráci s bratmi a sestrami, ten tiež stojí pevne na zemi a žije v realite. Lebo bez spolupráce s inými nikto z nás toho veľa nedokáže.
Človek si často myslí, že dokáže všetko aj bez Boha. Božími zákonmi preto pohŕda a vytvára si vlastné zákony, ktoré sú v konflikte s desatorom, v konflikte so zákonmi prírody, ba dokonca niekedy sa neberie do úvahy ani zdravý rozum. To je odklon od reality, ktorého sa v dejinách dopustili mnohé spoločenské systémy.
Ak človek pohŕda Bohom, veľmi rýchlo začne pohŕdať aj ľuďmi. Taký pri budovaní akéhokoľvek diela odmieta iných brať do spolupráce ako bratov, ale vždy len ako ľudí druhoradých, nad ktorých sa vyvyšuje a zotročuje. Ak by ich považoval za bratov, neobral by ich o slobodu svedomia a nenútil by ich konať to, čo oni vnímajú ako zlé, ako nezmyselné, či nemorálne. Dnešný svet nemá rád ľudí, čo majú svedomie a zvlášť nemá rád tých, čo majú kresťanské svedomie. Takých zotročiť stojí veľa námahy. A túžba zotročovať bratov stále v nás drieme a všelijakým sofistikovaným niekedy až nenápadným spôsobom sa aj uskutočňuje.
Tí, čo sa nechcú dať zotročiť, dožadujú sa, aby sa im zákonom uznalo právo uplatňovať si výhradu svedomia. Výhrada svedomia, to je možnosť odmietnuť taký úkon, ktorý človek svojim svedomím vníma ako nemorálny. (Napríklad umelý potrat, či eutanázia a mnohé ďalšie). Dnes ľudia mnohých profesií potrebujú uplatniť výhradu svedomia, ak si chcú uchovať svoju dôstojnosť a nechcú byť zotročovaní . Potrebujú to nielen lekári, ale aj učitelia, pracovníci v oblasti kultúry, hotelieri, cukrári a mnohí ďalší. Ak výhradu svedomia zákon neumožňuje, prichádza prenasledovanie tých, čo si chcú zachovať pred Bohom i pred svojim svedomím ľudskú dôstojnosť.
Všetky zotročujúce systémy právo výhrady svedomia nepoznali. A toto právo neradi majú ani mnohé dnešné vlády, ani dnešné parlamenty, ktoré sa hrdia tým, že tvoria slobodný svet. Vo viacerých parlamentoch je výhrada svedomia pre mnohých poslancov tŕňom v oku.
Ľudský egoizmus a pýcha odmieta uznať a rešpektovať Bohom stanovený poriadok v prírode i spoločnosti a odmieta v plnosti uznať dôstojnosť človeka. Tým sa vzďaľuje od reality. Taký človek po svojom buduje mnohé diela, ktoré končia ako babylonská veža. Ich výsledok sú materiálne ruiny a chaos v medziľudských vzťahoch.
Aj my sami zažívame nedostatok rešpektu voči Božím zákonom, hlavne voči desatoru. Zažívame aj nedostatok úcty voči človeku. A tá neúcta nie je len voči druhým ľuďom, ale máme neuveriteľne málo úcty aj sami voči sebe, čo dokazuje okrem iného aj náš slovník. Ovocie je tu, mnoho premrhaných finančných prostriedkov a toľko škriepok a hádok nielen v súkromí, ale aj pred kamerami, či na sociálnych sieťach. Typický babylonský chaos.
Ak toto chceme nazývať budovaním spoločného dobra, tak sme naozaj mimo reality, lebo takto sa dobro nebuduje.
Našim dnešným spoločným dobrom je boj s pandémiou. Ide naozaj o spoločné dobro, preto sa musia do toho zápasu zapojiť všetci. Musia byť zapojení vedci svojim výskumom, lekári a zdravotníci a všetci, ktorí sú v prvej línii svojou obetavosťou, politici organizovaním tohto zápasu a my všetci sa musíme zapojiť svojim zodpovedným správaním.
Panna Mária mimoriadne prispela k spoločnému dobru celého ľudstva. Uvedomovala si svoje poslanie, uvedomovala si dôstojnosť každého človeka a vedela, aké dôležité sú úcta, rešpekt a poslušnosť voči Bohu. Žila a konala v plnej pravde, lebo mala na zreteli nielen človeka, ale aj Pána Boha.
Jej prostredníctvom si u Boha vyprosujme dary, ktoré v tejto dobe potrebujeme. Vyprosujme dar svetla pre našich predstavených, aby múdro a spravodlivo organizovali život v našej krajine, vyprosujme dar sily, trpezlivosti a obetavosti pre lekárov, zdravotníkov a pre všetkých, čo pracujú v prvej línii, pre nás ostatných dar zodpovedného správania sa v tejto dobe a pre všetkých vyprosujme dar vzájomnej úcty a porozumenia, aby sme sa neškriepili, nepotupovali sa, ale svorne ako bratia s pomocou Božou budovali spoločné dobro pre všetkých obyvateľov našej vlasti.
Takéto prosby chceme k Bohu neustále vysielať v našich chrámoch pri najsvätejšej obeti. Túto možnosť sme vždy nemali, zdá sa mi, že preto, lebo pre nás veriacich bolo v našej spoločnosti málo pochopenia. Keď sa v tom čase mohlo v jednom autobuse viesť niekoľko ľudí, keď v tom istom obchode tiež mohlo byť niekoľko ľudí, prečo by v kostole nemohlo byť aspoň päť, či desať ľudí, ktorí by v mene nás ostatných spomínané prosby a vďaky predkladali Pánu Bohu. Na Veľkú noc úplne zavrieť kostoly, to je pred Bohom veľmi odvážne. Na príčine je celospoločenská atmosféra. Všetci, každý z nás a celá spoločnosť potrebujeme dať v našom živote Bohu také miesto, aké si Boží majestát zaslúži.
Milí pútnici, prosme Nebeskú Matku, aby nám v tom pomáhala a prijala nás pod svoju ochranu aby sa nám darilo viesť opravdivý kresťanský život.
