Vatikán 27. júna (RV) „Najväčšou chorobou života je nedostatok lásky“, a pritom „jedine láska uzdravuje život“, povedal pápež František pri poludňajšom požehnaní veriacim z okna Apoštolského paláca. Svoju blízkosť vyjadril všetkým, ktorých v Českej republike vo štvrtok postihla živelná pohroma ničivého tornáda.

Pápež František v biblickom zamyslení komentoval evanjeliový príbeh z liturgického čítania 13. cezročnej nedele o Ježišovej moci zachrániť človeka s jeho telom i dušou, ako o tom hovorí evanjelista Marek v príbehu o vzkriesení dievčaťa a o uzdravení ženy, ktorú choroba predtým tragicky vylúčila z medziľudských vzťahov.

Pred blížiacim sa sviatkom sv. Petra a Pavla požiadal Svätý Otec o osobitnú modlitbu za neho, ktorú, ako zdôraznil, veľmi potrebuje.

„Drahí bratia a sestry, v blízkosti sviatku sv. Petra a Pavla vás prosím, aby ste sa modlili za pápeža. Modlite sa osobitným spôsobom: pápež potrebuje vaše modlitby! Ďakujem. Viem, že tak urobíte.“

V Cirkvi sa dnes vôbec po prvý raz slávi „Deň pokoja pre Blízky východ“, v rámci ktorého v Nazarete zasvätili Blízky východ Svätej rodine. Svätý Otec v tejto súvislosti uviedol:

„Pri príležitosti dnešného Dňa za pokoj v Oriente, pozývam všetkých vyprosovať Božie milosrdenstvo a pokoj pre tento región. Nech Pán podopiera úsilie všetkých, ktorí pracujú pre dialóg a bratské spolužitie na Blízkom východe, kde sa kresťanská viera zrodila a je živá, napriek utrpeniam. Nech drahým obyvateľom týchto krajín Boh neustále udeľuje pevnosť, vytrvalosť a odvahu.“

Pri stretnutí s veriacimi pápež František pamätal aj na obyvateľov Južnej Moravy, tragicky zasiahnutých vo štvrtok 24. júna tornádom:

„Uisťujem o mojej blízkosti ľudí na juhovýchode Českej republiky, ktorých zasiahol silný uragán. Modlím sa za zosnulých a za zranených i za všetkých, ktorí museli opustiť svoje ťažko poškodené domy.“

Plné znenie úvodného biblického zamyslenia Svätého Otca
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V dnešnom Evanjeliu (porov. Mk 5,21-43) sa Ježiš stretáva s  dvoma našimi najdramatickejšími životnými situáciami, a to so smrťou a chorobou. Oslobodzuje z nich dve osoby: jedno dievča, ktoré zomiera práve počas toho, ako jej otec ide prosiť Ježiša o pomoc; a jednu ženu, ktorá veľa rokov trpí na krvotok. Ježiš sa necháva dotknúť našou bolesťou a smrťou a vykonáva dve znamenia, dva uzdravenia, aby nám povedal, že ani bolesť ani smrť nemajú posledné slovo. Hovorí nám, že smrť nie je koniec. On víťazí nad týmto nepriateľom, spod ktorého sa nemôžeme sami oslobodiť.
Zamerajme sa ale v tomto čase, keď choroba ešte stále zapĺňa hlavné stránky čiernych kroník, na to druhé znamenie, na uzdravenie ženy. Viac ako jej zdravie boli poškodené jej city. Prečo? Trpela stratou krvi a teda, podľa vtedajšej mentality, bola považovaná za nečistú. Bola vyčlenená na okraj, nemohla udržiavať stále vzťahy, nemohla mať manžela, rodinu a nemohla nadväzovať normálne sociálne kontakty, lebo bola „nečistá“, choroba ju urobila „nečistou“. Žila sama so zraneným srdcom.
Aká je najhoršia choroba v živote? Rakovina? Tuberkulóza? Pandémia? Nie. Najhoršou chorobou v živote je nedostatok lásky, neschopnosť milovať. Táto úbohá žena bola skutočne chorá, ale následkom choroby bol nedostatok lásky, lebo nemohla spoločensky žiť spolu s ostatnými. Uzdravenie, ktoré má väčšiu váhu, je uzdravenie citov. Ale ako ho dosiahnuť? Môžeme sa zamyslieť nad našimi citmi: sú choré, alebo sú zdravé? Sú choré? Ježiš je schopný ich uzdraviť.
Príbeh tejto ženy bez mena – nazvime ju takto „žena bez mena“ –, v ktorej sa môžeme nájsť všetci, je vzorovým príbehom. Text hovorí, že žena podstúpila veľa liečení, „minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie“ (v. 26). Aj my, koľkokrát sa uchyľujeme k nesprávnym liekom, aby sme nasýtili nedostatok lásky? Myslíme si, že to, čo nás urobí šťastnými, sú úspech a peniaze, ale láska sa nedá kúpiť, je zadarmo. Utiekame sa do virtuality, no láska je konkrétna. Neakceptujeme sa takí, akí sme, a skrývame sa za vonkajšími maskami, no láska sa nezakladá na vonkajšom zjave. Hľadáme riešenia u mágov, šamanov, aby sme sa potom ocitli bez peňazí a pokoja, ako oná žena z Evanjelia.
Ona si nakoniec zvolila Ježiša a vrhá sa do davu, aby sa dotkla plášťa, Ježišovho plášťa. Tá žena v podstate hľadá priamy kontakt, fyzický kontakt s Ježišom. Najmä v dnešnej dobe sme pochopili, ako sú kontakty a vzťahy dôležité. To isté platí aj vo vzťahu k Ježišovi: niekedy sa uspokojujeme s tým, že dodržiavame nejaké to prikázanie a odriekame modlitby – neraz mechanicky –, no Pán čaká na to, že sa s ním stretneme, že mu otvoríme srdce, že sa – ako tá žena – dotkneme jeho plášťa, aby sme ozdraveli. Lebo veď, keď vstúpime do intímneho vzťahu s Ježišom, naše city v nás budú uzdravené.
Toto chce Ježiš. Čítame totiž, že – hoci sa na neho tisol zástup –, obzerá sa okolo seba, aby našiel toho, kto sa ho dotkol. Učeníci mu povedali: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup...“ No Ježiš sa nepýta: „Kto sa ma dotkol?“. Nie. Ježiš sa namiesto toho pozerá: je tam veľa ľudí, ale on sa snaží nájsť jednu tvár a jedno srdce plné viery. Ježiš sa nepozerá na celok, ako my, ale pozerá na jednotlivca. Nezastavuje sa pri zraneniach a chybách z minulosti, ale ide ďalej poza hriechy a predsudky.
Všetci máme nejaký príbeh a každý z nás, vo svojom tajnom kútiku, dobre pozná nepekné veci vo vlastnom životnom príbehu. Ale Ježiš na ne hľadí, aby ich uzdravil. Nám sa však páči pozerať sa na nepekné veci v živote ostatných. Koľkokrát, keď sa zhovárame, upadáme do klebiet, ktoré sú ohováraním ostatných, „sťahovaním ostatných z kože“. Ale pozri: má to nejaký zmysel v živote?
To nie je ako Ježiš, ktorý sa stále pozerá spôsobom, ako nás zachrániť, i dnes pozerá len na našu dobrú vôľu a nie na nepeknú minulosť, ktorú máme. Ježiš ide za hriechy, za predsudky, nezastavuje sa pri vonkajšku; Ježiš prichádza k srdcu. A uzdravuje práve tú, ktorú všetci odvrhli, tú nečistú. Nežne ju oslovuje „dcéra“ (v. 34) – Ježišov štýl je blízkosť, súcit a neha: „Dcéra...“ – a chváli jej vieru, prinavracajúc jej dôveru v seba samú.
Sestra, brat, dovoľ, aby Ježiš pozrel do tvojho srdca a uzdravil ho. Aj ja to musím spraviť: dovoliť, aby sa Ježiš pozrel do môjho srdca a uzdravil ho. A ak si už zažil jeho nežný pohľad na sebe, napodobňuj ho, a rob tak, ako on. Obzri sa okolo: uvidíš, že mnoho tých, ktorí žijú okolo teba, sa cítia zranení a opustení, že potrebujú cítiť, že sú milovaní: urob prvý krok. Ježiš od teba žiada pohľad, ktorý sa nezastaví pri zovňajšku, ale ide až k srdcu; pohľad, ktorý nesúdi – skoncujme s odsudzovaním ostatných – Ježiš od nás žiada pohľad, ktorý nesúdi, ale víta.
Otvorme naše srdce, aby sme doň prijali ostatných. Lebo len láska uzdravuje život. Len láska uzdravuje život. Panna Mária, Tešiteľka zarmútených, nech nám pomáha prinášať pohladenie zraneným v srdci, ktorých stretávame na našej púti životom. A nesúďme, nesúďme osobný život, život spoločnosti, ostatných ľudí. Boh miluje všetkých! Nesúďme, nechajme žiť ostatných a usilujme sa k nim priblížiť s láskou.
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)