Vatikán 24. júna (RV) Nový duchovný správca Baziliky sv. Petra a vikár Svätého Otca pre Mesto Vatikán, ktorým je od 20. februára kardinál Mauro Gambetti z rehole minoritov, vydal usmernenie ohľadom organizácie slávenia svätých omší počas ranných hodín na oltároch v početných kaplnkách či bočných lodiach baziliky.

V čase medzi 7. a 9. hodinou prichádzajú do chrámu nad hrobom sv. Petra celebrovať sväté omše kňazi i biskupi rozličných národností, neraz sprevádzaní skupinami veriacich. Ako arcikňaz Baziliky sv. Petra sformuloval kardinál Gambetti 22. júna usmerňujúcu nótu, v ktorej vysvetľuje dva nosné princípy vychádzajúce z orientačného komunikátu vydaného 12. marca tohto roku vatikánskym Štátnym sekretariátom.

Prvým princípom je časové usporiadanie slávení tak, aby umožňovali koncelebráciu a zohľadňovali tak ducha Druhého vatikánskeho koncilu. Druhým princípom je rešpektovanie osobitných potrieb jednotlivých skupín z hľadiska jazykov a liturgických rítov, čiže dostatočné umožnenie výnimiek, avšak bez toho, aby nahradili platné pravidlo.

Obsah trojstranovej nóty kardinál Mauro Gambetti vysvetlil v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas - Vatican News.

- Čo je zámerom tejto nóty?

„Zámerom je, veľmi jednoducho, vysvetliť vec, pretože viacerí už prosili o objasnenie ohľadom komunikátu, ktorý vydal Štátny sekretariát v marci. Chcem teda ponúknuť orientačný rámec s niekoľkými prvkami naviac, pre tých, ktorí chcú sláviť alebo sa zúčastniť na slávení v rannom časovom úseku od 7. do 9. hodiny, čo je kontext, na ktorý sa vzťahuje tak komunikát Štátneho sekretariátu, ako aj táto nóta.“

- Uvádzate, že pre kňazov je najvhodnejšie, aby koncelebrovali, pretože liturgické úkony nie sú súkromnými. Z čoho vychádzate v tomto tvrdení?

„Toto zdôraznenie, ktoré som navrhol, vyplýva práve z tejto, dá sa povedať, reorganizácie ranných slávení, a týka sa kňazov, avšak v skutočnosti všetkých veriacich, pretože aj kňazi sú jednými z nich. Je to príležitosť pouvažovať a azda ešte hlbšie zachytiť, čo je významom nášho slávenia.

Povedal som, že to platí pre všetkých, pretože tzv. individuálna omša, kvázi súkromná, je sama o sebe istým druhom reštrikcie pre tzv. bojujúcu cirkev – ako sa to nazývalo kedysi  –, ale tento princíp stále platí. Je to istý druh obmedzenia, pretože spoločné slávenie plne vyjadruje tajomstvo viery, ktorú vyznávame, žijeme a ohlasujeme.

Je to aspekt, ktorý Cirkev odjakživa učí, a ktorý Koncil zdôraznil a učiteľský úrad následne upresnil, práve v úsilí urobiť osobitne evidentným princíp jednoty zhromaždenia Kristovho tela, ktoré slávením manifestuje krásu našej viery.“

- V nóte pripomínate aj niektoré výnimky. Ktoré sú to?

„Cieľom je ponúknuť určité kritériá na pochopenie, kedy sú výnimky nanajvýš legitímne a prípustné. V zásade platí, že výnimky slúžia pre dobro veriacich: v kánonickom práve sa hovorí: salus animarum suprema lex (najvyšším zákonom je spása duší). A to platí aj v tomto prípade, čiže výnimky sa robia, pretože to môže byť väčším prínosom pre veriacich.

A teda, aby som uviedol príklad, ak sú tu skupiny s jazykmi, ktoré nemajú blízko k taliančine alebo latinčine, je azda vhodné, aby slávili samostatne v kaplnke. Alebo niekedy sú tu skupiny, ktoré pochádzajú z oblastí s rozdielnymi rítmi alebo tiež tematické púte súvisiace s formačnými fázami, ktorými veriaci prechádzajú, prípadne osobitné výročia.

Toto všetko sú pochopiteľné výnimky, ktorým sa snažíme plne vyjsť v ústrety, a ktoré naopak s veľkou radosťou vítame, keďže je to na osoh ľuďom, ktorí túžia koncelebrovať oddelene. A potom samozrejme existujú príležitostné dôvody, ak to ide v súlade s dôstojnosťou a stíšením, aké je potrebné zachovať v chráme.“

- Čo môžete povedať ohľadom tých, ktorí chcú sláviť v mimoriadnej forme Rímskeho obradu?

„V tomto sa odvolávam na motu proprio Summorum pontificum, kde sa hovorí v zásade o vyplnení túžby tých veriacich a kňazov, ktorí chcú celebrovať podľa Rímskeho misála z roku 1962. Tak to bude aj tu, nič tomu nebráni, vždy so zachovaním dôstojnosti a azda venujúc pozornosť tomu, aby napríklad nedochádzalo k nadmernému prekrývaniu paralelných slávení...

Pre tých, ktorí majú túto túžbu, aj pre jednotlivých kňazov, platia tieto všeobecné princípy, ktoré som predtým spomenul: to, čo je mimoriadne, je dobré, ak sa to nestane bežným, inak je tu riziko prekrútenia zmyslu učenia Cirkvi.“