Bratislava 8. júna (TK KBS) Cenu Fra Angelica si dnes na nádvorí Primaciálného paláca v Bratislave prevzali ďalší laureáti v oblasti slovesného, výtvarného a hudobného umenia a tí, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci mimoriadne pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku. Ocenila ich Rada Konferencie biskupov Slovenska (KBS) pre vedu, vzdelanie a kultúru, ktorú vedie ordinár Ozbrojených zborov a ozbrojených síl SR František Rábek. Medailu s vyobrazením patróna umelcov a diplom udelil oceneným biskup Rábek spolu s bratislavským pomocným biskupom Mons. Jozefom Haľkom. Na slávnosti, ktorá sa konala už po 19-krát, sa za prísných protipandemických opatrení zúčastnil zástup osobností z oblasti cirkevného, kultúrneho a spoločenského života, ako aj známi a priatelia ocenených.

V oblasti hudobného umenia cenu získala speváčka a hudobníčka Sima Martausová. Druhým oceneným je cirkevný hudobník, organista Marián Muška a pedagogička Eva Malatincová. Za prínos v oblasti výtvarného umenia cenu udelili reštaurátorovi Štefanovi Kockovi, fotografovi, kameramanovi a pedagógovi Štefanovi Komornému a akademickému maliarovi Jánovi Kudličkovi. V oblasti slovesného umenia cenu získali scénograf, folkový skladateľ, pesničkár a riaditeľ Rádia Devín Peter Janků, redaktor Štefan Chrappa a básnik, prekladateľ, literárny vedec a editor prof. Ján Zambor, ktorý sa v závere za ocenených poďakoval. Za prínos do kresťanskej kultúry mimoriadne ocenili publicistu a fotografa Jaroslava Slašťana, literárneho vedca a univerzitného profesora prof. Tibora Žilku a kňaza a publicistu Mons. Mariána Gavendu.

Cena Fra Angelico, ktorú Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS ju udeľuje popredným umelcom, vedcom a teoretikom, je prejavom uznania zástupcom umeleckej obce zo strany Katolíckej cirkvi. Odkazuje na talianskeho maliara a dominikánskeho kňaza, ktoré vyhlásil za blahoslaveného Ján Pavol II. (v októbri 1982). Myšlienka podpory a ocenenia umelcov cenou Fra Angelico zo strany Konferencie biskupov Slovenska prostredníctvom jej Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru od roku 2002 je prejavom uznania zástupcom umeleckej obce zo strany Katolíckej cirkvi, ktorí aj dnes, v čase úpadku kultúry, globalizácie, komercionalizácie a liberalizmu, napriek silnejúcemu tlaku neváhajú presadzovať vo svojej tvorbe kresťanské myšlienky a hodnoty.

Bl. Fra Angelico je taliansky maliar a dominikánsky kňaz. Vlastným menom sa volal Giovanni z Fiesole (+ 1455). Je známy tým, že v Kaplnke Mikuláša V. vo Vatikáne namaľoval cyklus fresiek Osudy sv. Vavrinca a sv. Štefana. V Kláštore San Marco vo Florencii namaľoval fresky Posledný súd, neskôr dokončil oltárny obraz Zvestovanie Panny Márie v Kostole San Domenico vo Fiesole. Jeho maliarskym svetom je svet nebies, nadzmyselná krása, svätci, anjeli. Preslávil sa najmä obrazom Korunovanie Panny Márie. Vyslúžil si ním pomenovanie Frater Giovanni Angelico, čiže Anjelský brat Ján a je pochovaný v Ríme v Chráme Santa Maria sopra Minerva. Ako jeden z najvýznamnejších maliarov florentskej skorej renesancie sa stal patrónom umelcov.

Freskami vyzdobil tento umelec aj Cappellu Niccolinu (kaplnku pápeža Mikuláša) vo Vatikáne. V Primaciálnom paláci v Bratislave, kde sa dnešná slávnosť oceňovania konala, ju prítomní mohli spoznať aj prostredníctvom prezentácie fotografií. Slávnosti oceňovania predchádzala slávnostná svätá omša Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, ktorú k sviatku bl. Fra Angelica, patróna umelcov, celebroval biskup Rábek. Súčasťou programu spoločenského večera boli aj umelecké vystúpenia v podaní Simy Martausovej a Petra Janků so ZOE Quartet. Slávnosť sa konala za dodržania platných protipandemických opatrení. Zúčastnili sa na nej viacerí hostia - rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku Jaroslav Demko, bývalý predseda SAV Štefan Luby a ďalší.

- -

Laureáti ceny Fra Angelico

Hudobná sekcia:

Sima Martausová

Sima Martausová je talentovaná slovenská speváčka, hudobníčka alebo ako ona rada hovorí - pesničkárka. Okrem koncertovania s kapelou, píše texty aj pre iných umelcov, filmy, či benefičné projekty. Je jednou z mála interpretov, ktorí sa vo vrcholovom slovenskom šoubiznise dokážu otvorene prihlásiť k viere a poukazovať na skutočné hodnoty nielen svojou umeleckou tvorbou, ale aj osobným životom.

Narodila sa v r. 1988 v Považskej Bystrici tam absolvovala aj Strednú priemyselnú školu. Následne vyštudovala herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V roku 2009 sa stala víťazkou začínajúcej hudobnej súťaže Gospel talent. Od roku 2012 do roku 2015 bola členkou súboru Radošinského naivného divadla. Odvtedy sa venuje prevažne už len hudobnej tvorbe.

V roku 2012 vydala vo vydavateľstve Studio Lux svoj debutový album Vyzliecť si človeka. O rok na to nasledoval druhý album Dobrý deň, to som ja, ktorý bol podobne ako ďalšie dva:  Na pravom poludní (2014) a Smej sa duša moja (2016) vydaný vo vydavateľstve Joma. Svoj piaty album, Len tak sa stíšim, si v roku 2019 vydala ako prvý v poradí sama. Posledný album sa volá Oslobodená (2020). 

Sima Martausová je nositeľkou viacerých ocenení. V roku 2011 vyhrala súťaž Gospeltalent. V roku 2013  získala Dvojplatinu za album Dobrý deň to som ja. Za tento album jej bola udelená aj cena Zväzu autorov a interpretov populárnej hudby v kategóriách „objav roka“ a „album roka“. V roku 2017 bola nominovaní na ocenenie Slovenka roka v kategórii Umenie a kultúra. Rok na to získala cenu Zväzu autorov a interpretov populárnej hudby v kategórii "speváčka roka". V roku 2018 sa stala v kategórii speváčka Osobnosťou televíznej obrazovky. Nasledujúci rok priniesol tejto talentovanej mladej dáme hneď dve prestížne ocenenia a to Krištáľové krídlo v kategórii populárna hudba a druhú cenu pre Osobnosť televíznej obrazovky roka v kategória speváčka. V roku 2020 získala cenu OTO pri preberaní ktorej, tak ako mnoho ráz predtým, vydala svedectvo o pravde, že naše talenty a úspechy sú v prvom rade darom od Nebeského Otca, až potom plodmi našej práce a námahy.

Sima Martausová sa otvorene priznáva k svojej viere. Keď pri rozhovore s ňou v jednom z internetových portálov konštatovali, že to vyzerá akoby sa niekedy až bála priznať k svojmu úspechu odpovedala takto:“Nebojím, skôr ho vôbec nepripisujem sebe. Pamätám si, keď som svoju pesničku poslala prvý krát do gospelovej súťaže a vyhlásili výsledky – zaznelo, že vyhral Nádherný svätý (názov piesne). A ja som si uvedomila, že je to presne tak. Vyhral On, nie ja. Všetko, čo viem a mám, je totiž dar, za ktorý som síce zodpovedná, ale nemám na ňom zásluhu.”

Na inom mieste pri komentári o tom, že v súčasnej generácii nie je častý jav, veriť v Boha, nie je to trendové, reagovala týmito slovami:“Pre mňa je natoľko prirodzené priznať sa, že som veriaca, ako priznať sa, že mám rada kávu. Viera je mojou súčasťou. Myslím to tak úprimne, že by mi nedalo nepovedať to. Na druhej strane, vy hovoríte, že to nie je trendové a ja si myslím opak. Pohybujem sa v spoločnosti ľudí, ktorá zdieľa rovnaké hodnoty aj vieru”

Tieto a podobné svedectvá treba vyzdvihnúť pretože aj keď - ako hovorí sama laureátka - by to malo byť pre kresťana úplne prirodzené, je len málo umelcov, ktorí sa dostanú na špičku slovenskej populárnej hudobnej scény a nehanbia sa ani pred kamerami, či na stránkach časopisov prihlásiť k viere a osobnému vzťahu s Autorom krásy. Preto jej patrí naše ocenenie, ktoré je zároveň povzbudením aj naďalej vydávať svedectvo o Pravde, Dobre a Kráse, po ktorých ľudia v hĺbke srdca vždy túžia a práve cez umenie sú ich niekedy otvorenejší prijať.

Laudátor: František Bartek

-

Mgr. Ing. Marián Muška

Mgr. Ing. Marián Muška (nar. 1960 v Púchove) - cirkevný hudobník, organista, pedagóg,  odborník na organy.

Pochádza z učiteľskej rodiny. Hudobné vzdelanie získal najskôr štúdiom hry na klavíri (11 rokov na ZUŠ)  paralelne so ZŠ a gymnáziom.  Počas štúdia Mikroelektroniky na Elektrotechnickej  fakulte SVŠT v Bratislave navštevoval súkromné hodiny hry na organe  u  Prof. J.V.Michalka.  Uňho potom neskôr študoval  na VŠMU v Bratislave.  Hudobné vzdelanie ukončil na Žilinskej univerzite v odbore hudobná výchova a hra na organe u doc. Anny Predmerskej-Zúrikovej.

Celý jeho profesijný a pracovný život je spätý s kráľovským hudobným nástrojom – organom.

Ako zakladateľ a dlhoročný vedúci Oddelenia cirkevnej hudby na Konzervatóriu v Žiline pedagogicky pôsobí temer 25 rokov, vychoval celý rad cirkevných hudobníkov a organistov. Tuná učí hru na organ, improvizáciu, liturgickú hru, náuku o organe a iné predmety. Jeho študenti úspešne pokračujú v štúdiách na VŠ a pôsobia aktívne v oblasti hudby či v pedagogickom procese.

Ako cirkevný hudobník premiéroval veľké sakrálne vokálno-inštrumentálne diela slovenského skladateľa Pavla Kršku – Rekviem (1989),  Stabat Mater pre zbory, sóla a organ (1990), potom  Magnificat (2010) a Starosloviensku omšu (2013). Často stál za propagovaním a viacnásobným uvádzaním jeho  duchovných diel - na Slovensku i v Čechách.   Ako organista dlhodobo spolupracoval s ŠKO pri uvádzaní vokálno-inštrumentálnych diel cirkevnej hudby v DU Fatra v Žiline (skladby Mozarta, Schuberta, Kršku, Nováka, Bodnára, Rybu, Zruneka-Paschu).  Tuná mal aj niekoľko samostatných organových vystúpení. Okrem toho koncertoval v Nemecku, Českej republike, Bielorusku a v mestách na Slovensku.  Umelecky spolupracuje so Žilinským miešaným zborom, Speváckym zborom slovenských učiteľov, sopranistkou Irenou Lukáčovou a s trúbkovým triom Pohunkovcov.

Cirkevnej hudbe sa dlhodobo venuje ako chrámový organista - je organistom v kostole sv.Barbory v Žiline, hrával i v Katedrále Najsv.Trojice. Od zriadenia novej žilinskej diecézy hudobne zabezpečoval a hral na organe na významných podujatiach nového biskupstva - inaugurácii žilinského biskupa a  ďalších cirkevno-hudobných slávnostiach. Vyvinul veľké úsilie pri  propagácii a záchrane vzácnej dvojice organov P.Wernera z 1.pol. 18.st.  v kostole sv.Barbory.

Významnou je aj jeho organizačná činnosť v oblasti cirkevnej hudby – v Žiline je jedným z organizátorom cirkevno-hudobného života: prostredníctvom  ARS SACRA n.f.  získava prostriedky z grantov a organizuje podujatia sakrálnej hudby,  napr. celoročný cyklus organových koncertov  (s medzinárodnou účasťou) -  Organové vešpery u sv. Barbory (od r.1999), ako aj ďalšie koncerty duchovnej hudby – najmä zborovej, resp. vokálno – inštrumentálnej nielen v Žiline ale i v rámci Slovenska.

Venuje sa problematike organov v spolupráci s Organárskymi dielňami  Žilina, spolu s bratom arch. Romanom Muškom a ďalšími odborníkmi. Dielne postavili niekoľko nových nástrojov (napr.  Dolné Kočkovce, Lendak, Sielnica), zvukovo inšpirovaných francúzskymi organmi 19. a 20. storočia. Okrem toho realizovali desiatky generálnych opráv, vrátane obnovy a rekonštrukcií historických organov - národných kultúrnych pamiatok.

Je členom Hudobnej sekcii Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska.   (V r. 2020 sa dožil životného jubilea – 60.rokov). Marián Muška je ženatý a je otcom 3.detí.

Laudátor: František Balún

-

Mgr. art. Eva Malatincová, ArtD.

Eva Malatincová, vzácny to človek!

Narodila sa v Nových Zámkoch a svoje prvé hudobnícke kroky robila na ĽŠU v rodnom meste. Následne absolvovala bratislavské konzervatórium v obore operný spev. Po skončení študovala na VŠMU Anny Hrušovskej. Po skončení VŠMU nastúpila do opery Štátneho divadla v Košiciach ako sólistka. Na javisku tohto divadla stvárnila takmer 20 operných, či operetných postav.

Eva Malatincová ma za sebou bohatú koncertnú činnosť a osobitnú pozornosť si zaslúži jej účinkovanie v sakrálnych dielach tak na koncertných pódiách, no najmä pri slávnostných bohoslužbách v katedrále sv.Alžbety v Košiciach v dielach J.Haydna Nelson Messe, či v Mozartových dielach ako napr. Korunovačná omša. Tieto diela interpretovala aj v Katedrále sv.Martina v Bratislave, v Nových Zámkoch Námestove a inde.

Čo bolo a aj je podstatnejšie v jej živote, je rozhodnutie založiť Cirkevné konzervatórium v Bratislave.

Eva Malatincová dokázala prekonať všetky problémy i nepochopenia. Nedala sa odradiť i keď občas prišli znechutenia.... Ona zvíťazila nad problémami, zvíťazila i nad sebou, lebo sa nevzdala.

Výsledkom toho boja sú mnohí absolventi tejto školy, ale najmä ich formovanie po duchovnej i ľudskej stránke. Toto je veľký bonus tejto školy, ktorý sa u mnohých absolventov premietne do ich osobného ale i umeleckého života.

Eva Malatincová vybudovala inštitúciu, na ktorú môže byť hrdý aj zriaďovateľ.

Ona si zaslúži toto vysoké ocenenie, lebo ona učila, ale aj vychovávala, ona postavila na „nohy“ inštitúciu, ktorá v dnešnom sekulárnom i konkurenčnom prostredí má povinnosť pokračovať v tejto línii aj pod novým vedením školy.

Svoje pedagogické schopnosti i skúsenosti využila tiež na Štátnom konzervatóriu, ale najmä na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Eve Malatincovej bola udelená aj cena mesta Nové Zámky ako i Cena Ministerstva školstva SR.

Laudátor: František Balún

- -

Výtvarná sekcia:

Mgr. art. Štefan Kocka

Mgr. art. Štefan Kocka (3.1.1961 v Banskej Bystrici) je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 1997 ukončil odbor reštaurovanie maľby, reštaurovanie papiera, umeleckých diel na papieri, pergamenu, kresieb, historickej knižnej väzby a dokumentov.  Na svojej profesionálnej dráhe prešiel mnohými fázami v rôznych povolaniach.

V rokoch 2004 - 2005 pôsobil ako vedúci ateliéru reštaurovania knižnej väzby a dokumentov v Inštitúte reštaurovania a konzervačných techník v Litomyšli. Neskôr bol vedúcim ateliéru vo Vzdelávacom programe českej a irackej vlády na záchranu a obnovu pamiatok v Iraku v Bagdade. V roku 2005 pôsobil na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky ako člen komisie na ochranu súčastí kultúrneho dedičstva vo vzťahu k zahraničiu.

V rokoch 2005 - 2007 bol členom tímu reštaurátorov na záchranu a obnovu pamiatok reštaurovanie výtvarných diel v Slovenskej národnej galérii.

Absolvoval študijný pobyt v Afrike (Keňa) a v Južnej Amerike (Peru).

V rokoch 2008 - 2009 bol riaditeľom Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici. Množstvo náročných reštaurátorských realizácií, neustále vzdelávanie, zanietenosť a oddanosť reštaurovaniu priniesli Štefanovi Kockovi v roku 2017 významné ocenenia:
• Cenu prof. Karla Veselého za reštaurovanie Mortuárií v počte 203 kusov zo zbierok Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici v roku 2016 (cenu udeľuje Komora reštaurátorov),
• ďakovnú medailu za reštaurovanie umeleckých pamiatok pre Tekovské múzeum v Leviciach,
• Cenu Biela kocka za prínos v oblasti galerijných činností za rok 2016, ktorú Rada galérií Slovenska udelila po prvýkrát vo svojej histórii. V kategórii Mimoriadny projekt Š. Kocka získal ocenenie za reštaurovanie obrazu  Svätá Trojica zo zbierok Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.

V roku 2017 zreštauroval jednu z najväčších máp Viedne z roku 1778, ktorá sa nachádza v múzeu v Betliari. Jej rozmery sú 415 x 365 cm. Táto rytina na papieri podrobne zobrazuje podobu mesta z 18. storočia v takzvanom 3D zobrazení. V súčasnosti spolupracuje s mnohými múzeami a galériami, farskými úradmi, knižnicami a archívmi nielen doma, ale aj v zahraničí. V rámci svojej špecializácie poskytuje konzultačnú pomoc.

Jeho poslednou autorskou aktivitou bola výstava obrazov z cyklu Misionári v SNM - Múzeu bábkarských kultúr a hračiek  na hrade Modrý Kameň.

Obrazový cyklus zachytáva misijnú činnosť medzi príslušníkmi afrického nomádskeho kmeňa Masajov, žijúcimi v Keni. Obrazy vychádzajú z reálneho života, na ktorých autor vyjadril osobnú reflexiu témy.

Kresby a maľby obohatil textami jezuitský páter Mgr. Branislav Dado, PhD. Prostredníctvom vysoko odbornej analýzy, nielen historickej, ale aj liturgickej, predkladá verejnosti spolu s autorom Štefanom Kockom zaujímavé skutočnosti o živote misionárov v Keni.

Laudátor: Eva Ľuptáková

-

doc. Mgr. Štefan Komorný, ArtD., - fotograf, kameraman, pedagóg

Narodil sa 6. augusta 1962, od detstva žije v Gbeloch na Záhorí. Už na základnej škole sa začal výraznejšie prejavovať jeho vzťah ku fotografickému médiu – získal ocenenia z mnohých celoštátnych fotografických súťaží. Jeho profesionálne zameranie dostalo prvé reálne kontúry po prijatí na Střední průmyslovou školu filmovou v juhočeských Čimeliciach. Škola bola unikátna a zaujímavá nielen svojím zameraním, ale i tým, že sa nachádzala v Schwarzenbergskom zámku uprostred anglického parku.  Po krátkej, jednoročnej praxi v Slovenskej televízii v Bratislave bol prijatý na VŠ. Vyštudoval kameru na Filmovej a tv fakulte AMU v Prahe v roku 1988 pod vedením prof. Jana Kališa.

Revolučný rok 1989 ho zastihol v jeho prvom zamestnaní v trikovom štúdiu na pražskom Barrandovskom filmovom štúdiu. Po veľkých organizačných zmenách v Barrandovskom štúdiu odišiel na Slovensko a začal pracovať najskôr ako trikový kameraman a neskoršie i ako vedúci trikového oddelenia filmového štúdia na Bratislavskej Kolibe.  Jeho trikové zábery sú súčasťou mnohých diel slovenskej kinematografie. Za typický príklad jeho kameramanskej tvorby možno uviesť film Moderná architektúra na Slovensku (rež. Ladislava Kaboša, 2008), v ktorom cez realizáciu trikových záberov pracoval na téme, ktorá ho vždy zaujímala – architektúra. Ďalej napr. s režisérom Vladom Balcom nakrútil dok. film – portrét kameramana Vincenta Rosinca - Medzi 4 a 5,6 (2008). Toto obdobie sa však už časovo prelína s viac ako dvojročnou etapou mimoriadne náročného snímania fotografií do publikácie Dóm, katedrála sv. Martina v Bratislave. Súčasný pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy Mons. Jozef Haľko ho oslovil ku spolupráci na realizácii publikácie. Štefan Komorný často charakterizuje spoluprácu na vzniku publikácie s o.b. Jozefom Haľkom slovami: „Jednalo sa prakticky o plnohodnotnú tvorivú spoluprácu na báze režisér a kameraman“. Vyše päťdesiat veľkoformátových fotografií s motívmi Dómu dominovalo v Zichyho paláci v Bratislave na sklonku roku 2016 na autorskej výstave Štefana Komorného. V roku 2018 bol prizvaný ku spolupráci v kolektíve pod vedením o. b. Františka Rábeka ku realizácii fotografií knižnej publikácie Katedrála svätého Šebastiána, rovnako s uplatnením filmárskych postupov vo fotografii.

V tvorbe Štefana Komorného sa výrazne prelína práca kameramana s prácou umeleckého fotografa. Dlhodobo, takmer tri desaťročia pracuje na cykloch „Zátišia“, „Interferencie“ a „Transparencie“. Vystavoval na mnohých autorských a kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Bol kurátorom viacerých výstav fotografickej tvorby poslucháčov Ateliéru kameramanskej tvorby FTF VŠMU.

Štefan Komorný od roku 1994 pôsobí ako pedagóg na Ateliéry kameramanskej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde je v súčasnosti docentom. Významnou súčasťou jeho odbornej kameramanskej práce je  reštaurovanie diel filmového umenia, kde sa významne podieľa na reštaurovaní najvýznamnejších diel slovenskej kinematografie v procese Obnovy a záchrany filmového archívneho fondu vo Filmovom archíve Slovenského filmového ústavu Bratislava. 

Laudátor: doc. Ján Oparty 

-

prof. akad. mal. Ján Kudlička, ArtD.

Prof. Ján Kudlička, akademický maliar, pochádza z Ružomberka. Po ukončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri profesora Jána Želibského sa v roku 1972 vrátil do rodného mesta, kde žije a tvorí dodnes.

Ján Kudlička pripomína v mnohom renesančného človeka, napísala v doslove do jeho najnovšej knihy Atmosféry Jana Juhásová, a má pravdu, pripomeniem si to zakaždým, keď sa s ním stretnem. Teší sa zo života, no zároveň ho hĺbkovo, meditatívne prežíva. Centrom jeho celoživotného záujmu sa od sedemdesiatych rokov stala krajina, osobitne krajina Oravy a Liptova, čo panoramaticky dokumentuje monografia Mystérium krajiny. Zaujímajú ho pocity a vnemy, svoju tvorivú metódu prirovnáva k uvoľňovaniu básne od zbytočných slov, preto mu je poézia blízka. Má veľa priateľov medzi básnikmi, nezameniteľným výtvarným sprievodom prispel do mnohých básnických kníh. Predstavuje typ výtvarníka, ktorý tiež sám píše. Pocitové záznamy z ciest a básnické reflexie nachádzame napríklad v jeho autorskej monografii Ná/znaky.

Jeho dlhodobý záujem o krajinu má úplne prirodzene aj svoju druhú polohu: zvlášť na Orave je viditeľné prepojenie krajiny so sakrálnosťou. Kudlička v krajine nachádza inšpiráciu aj pre svoje hlavné sakrálne témy, ktorými sú Madona, Korpus a Pieta.

V rozhovore pre Katolícke noviny v roku 2014 uviedol: „Tri (pre mňa) základné sakrálne témy, teda Madona, Korpus a Pieta, sa stali mojimi dlhodobými a permanentnými návratmi. Musím povedať, že ich chápem ako veľmi silné témy kresťanstva. Uvedomujem si ich nespočetné výtvarné stvárnenia umelcami najvyšších kvalít v priebehu formovania a existencie ľudstva a našej kresťanskej histórie. V tomto zmysle sa aj ja snažím k nim pristupovať, narábať s ich obsahom a významom. Usilujem sa o to, aby moje stvárnenie bolo hlboké, aby nadväzovalo na tradíciu, no zároveň bolo uchopené novým spôsobom.“

Téma piety našla svoje vyjadrenie v knihe Lamium album, ale tiež napríklad v realizácii trinásteho zastavenia Kalvárie na Peknej vyhliadke v Starom Smokovci. Téma Madony sa objavila v knihe Rosa mystica, ale aj mimo nej v početných nových a nových spracovaniach. Zdá sa, že práve Madona je pre Kudličku silný magnet. Na jednej strane je protipólom Fullovej Madony svojou minimalistickou výpoveďou, na druhej strane je podľa jeho vlastných slov „mystériom, esenciou tvaru, farby a rytmu, nedeľným bielym obrusom spájajúcim ľudí“. Kudličkova Madona je tiež vesmírna, v jeho vnímaní má centrálnu polohu.

Ján Kudlička počas svojho života prešiel všetkými stupňami pedagogickej činnosti. V tom istom, už spomínanom rozhovore sa vyznáva: „Môžem potvrdiť, že pedagogickú činnosť mám rád, že je plne v súčinnosti s mojím statusom tvorivého výtvarníka, tieto aktivity sa spoločne prelínajú, doplňujú, kooperujú. Táto činnosť je pre mňa rovnako dôležitá ako súžitie s umením (nielen výtvarným) alebo súžitie so svetom vo všeobecnosti... V orientácii a hľadaní vlastnej osobnosti mladého človeka zohráva pedagóg dôležitú úlohu. Dobrý pedagóg otvára študentom oči pre nové vnemy, nové vízie, učí ich vnímať povrch, ale aj vnútro, naznačuje cestu. Takto pristupujem k mladým aj ja.“

Umelca a človeka Jána Kudličku charakterizuje široká synestézia, schopnosť vytvoriť harmóniu a rovnováhu v rozmanitých a niekedy aj protichodných podnetoch. Táto dispozícia organicky v sebe zahŕňa hľadanie a nachádzanie moderného výrazu pre tradičné kresťanské hodnoty. V obidvoch rozmeroch, ako tvorca aj ako pedagóg, má váhu a rešpekt uznávanej, celistvej osobnosti, prispievajúcej k rozvoju kresťanskej kultúry.

Laudátor: Juraj Kuniak

- -

Slovesná sekcia:

Peter Janků

Peter Janků je riaditeľom rádia Devín (oficiálne šéfdramaturg), scénograf, folkový skladateľ a pesničkár, autor rozhlasových hier tzv. dokumentárneho divadla a bývalý novinár, ktorý sa verejne hlási ku kresťanstvu a svojej konverzii.

Narodil sa v r. 1974 v Poltári, otec pochádzal z Moravy, babka bola Poľka, z maminej strany má maďarských predkov, sám pociťuje osobitú priazeň k Lučencu. Absolvoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Kremnici, Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici a Vysokú školu múzických umení v Bratislave (scénické a kostýmové výtvarníctvo u scénografa Aleša Votavu). V roku 2011 po obhájení dizertačnej práce pod názvom Scénický obraz súčasnosti získal na Ústave umeleckej a literárnej komunikácie UKF v Nitre titul PhD. Ako umelecký šéf výpravy a zástupca umeleckého šéfa opery pre veci technické pôsobil v Štátnej opere v Banskej Bystrici (2000 - 2002). V Bratislave architektonicky navrhol priestor divadla Theatrium v budove Presscentra na Pribinovej, kde pôsobil aj ako umelecký riaditeľ (2002 - 2003). V rokoch 2012 až 2015 zastával pozíciu riaditeľa Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla.

Peter Janků je autorom viac ako sto scénických a kostýmových výprav, vrátane troch filmov a jedného televízneho seriálu. Ako scénograf spolupracoval s viacerými divadlami na Slovensku a zahraničí, z mnohých spoluprác vyberme Slovenské národné divadlo v Bratislave, Teatro Massimmo v Palerme,  či  Operu a Balet v Ústí nad Labem. Spolupracoval s viacerými poprednými režisérmi. Za svoju scénografickú, divadelnú a novinársku činnosť získal niekoľko celoslovenských aj medzinárodných ocenení.

V roku 2010 sa stal laureátom súťaže Dráma 2010 ako aj ceny Slovenského rozhlasu za divadelnú hru Kamene života, ktorá bola v roku 2012 zaradená medzi sto dvadsať najlepších európskych divadelných hier. Po Kameňoch života pre Slovenský rozhlas napísal a zrežíroval ďalšie tri rozhlasové hry Prázdne miesta, Tesár a Labutia pieseň slávneho Slovana. S baletom SND spolupracoval ako autor scény pre inscenácie Romeo a Júlia (2013), Z rozprávky do rozprávky (2015), Carmen a la Gypsy Devils (2015) a Slovenské tance (2016).

Peter Janků sa v svojej tvorbe aktívne venuje náboženským témam, v prípade tzv. dokumentárneho divadla ide osobitným spôsobom o rozhlasovú hru venovanú blahoslavenému Titusovi Zemanovi, s názvom Hranice svätosti. Napísal ju ešte predtým ako bol Titus Zeman blahoslavený.

Momentálne vedie Rádio Devín, ktorého je šéfdramatugom. Systematicky sa snaží o pluralitný charakter rádia Devín, kde má okrem umeleckej scény priestor aj náboženská kultúra, o.i. z jeho iniciatívy vznikla relácia Reflektor, venovaná témam kresťanskej kultúry v súčasnosti.

Okrem profesného života je jeho výraznou stránkou jeho pesničkárstvo a verejné koncertovanie, je folkovým spevákom. K jeho albumom patrí najnovšie Notre Dame (2020), čo je jeden z prvých albumov venovaných téme zničeného chrámu v Európe. Piesne najnovšieho albumu zažívajú úspech aj za hranicami Slovenska, napr. pesničky „Bratříčkovi“ či „Znamenia“ patria k najhranejším v českom katolíckom rádiu Proglas.

Peter Janků sa sám označuje za konvertitu, veľkú rolu v jeho ceste k viere zohralo okrem jeho manželky tiež umenie. „Kánon západného umenia obsahuje množstvo obrazov a scén, ktoré sú náboženskými, odtiaľ som poznal pietu, ukrižovanie a mnohé ďalšie. Stretával som sa s týmito témami, pôsobilo to na mňa. (...). K viere sa priznáva prirodzene aj verejne v prostredí, kde pôsobí:  „Vnímam, že kresťanstvo je stále viac ostrakizované, neviem prečo, ale deje sa to. Aj tu v rozhlase čelím niekedy poznámkam, že sme predsa na pôde sekulárneho média, ale ja si nemyslím, že sekulárne má znamenať, že bude úplne vytlačená a vyzátvorkovaná viera. Vznikajú tak predsa getá a to je nebezpečné. Deformuje to myslenie ľudí. Preto nerád rozmýšľam tak, že tým alebo oným patrí táto hodina a nič viac, slobodná spoločnosť má fungovať inak, má prijímať vieru i náboženstvo ako súčasť spoločnosti, ako súčasť kultúry. Ak bude postupovať inak, ženie sa tým spoločnosť do záhuby.“

Peter Janků sa otvorene a verejne hlási ku katolíckej viere, zdôrazňuje jej hodnoty a zastáva sa jej svedkov a predstaviteľov Cirkvi. K hodnotám viery sa hlási aj v svojej umeleckej tvorbe a profesii, robí tak pokojne, vyrovnane a sebavedomo. Vďaka tomu všetkému patrí k oporám súčasnej kresťanskej kultúry na Slovensku.

Laudátor: Jaroslav Daniška

-

Štefan Chrappa

Štefan Chrappa, známy aj pod pseudonymom Pišta Vandal pochádza zo Svätého Jura, žije v Bratislave. Vyštudoval polonistiku. Pôsobil ako odborný asistent na Univerzite Komenského v Bratislave, kde vyučoval literatúru na filozofickej fakulte. Po odchode z Univerzity začal pracovať ako náboženský redaktor v Slovenskom rozhlase. Je ženatý a má jedno dieťa.

Jeho kultúrna a umelecká činnosť je rozsiahla a široká: popri aktivitách vo verejnoprávnych médiach a literatúre, sa venuje aj  hudbe a vydavateľskej činnosti. Pôsobí v hudobných kapelách Čad a Vandali.

Založil a vedie vydavateľstvo a agentúru Limerick. Moderoval vlastnú talk-show Obludárium.

V oblasti literatúry je autorom viacerých diel z oblasti poézie i prózy. Je autorom niekoľkých básnických zbierok a mnohých prozaických titulov vrátane kníh pre deti. Z jeho bohatej prozaickej literárnej tvorby chcem upriamiť pozornosť na beletrizovaný životopis misionára v Indii, Karola Nižňanského, ktorý vyšiel pod názvom Skutočný človek. Ďalej na zbierku krátkych esejí o neobyčajných veciach z každodenného života ale s láskavými pointami Lotrove kázne (2014) a na dva knižné rozhovory Bezdomovec z povolania. Kniha rozhovorov s Antonom Srholcom (2017) a Kapucín Felix, Misionár Božieho milosrdenstva (2018).

Z jeho mnohých aktivít pre rozhlas a televíziu treba vyzdvihnúť v prvom rade rozhovory so zaujímavými osobnosťami slovenského náboženského, kultúrneho a spoločenského života v relácii Hosť nedeľného dobrého rána na rádiu Slovensko, ďalej reláciu Viera v živote na rádiu Regina či reláciu Reflektor na rádiu Devín. Z televíznych relácii Štefan Chrappa moderoval sériu Najväčší Slovák, publicistickú reláciu Do kríža a taktiež dvanásťdielnu sériu o slovenských sakrálnych pamiatkach pod názvom Božie domy s Vandalom.

Štefan  Chrappa ukazuje, že aj v zdanlivo obyčajných či ľudsky úbohých situáciách a ľuďoch na okraji sa skrýva Božia dobrota a láskavé srdce. Pre jeho tvorbu je charakteristický dôraz na Božie milosrdenstvo, autenticitu a ľudskosť. Dôraz kladie podobne ako Svätý otec František na úlohu kresťanstva ako poľnej nemocnice, ktorá v prvom rade obväzuje rany všetkým, zvlášť tým, ktorí sú na okraji. Vie sa priblížiť človeku, či už sa rozpráva s univerzitným profesorom alebo prevádzkarom hospicu. Vieru podáva civilným spôsobom, súčasným jazykom a predsa sa snaží zachovať jej mystický a nadprirodzený rozmer.

Štefan Chrappa nesie v sebe silný ekumenický rozmer a jeho umelecká a publicistická tvorba chce budovať mosty tak k nekatolíckym kresťanom ako aj k ľuďom mimo kresťanského prostredia. Ani tam, kde sa mu azda nepodarí vystihnúť hĺbku Kristovho učenia a jej implikácie teologicky bezchybne, neprestáva inšpirovať: Nepochybne aj vďaka nemu sa mnohí katolíci snažia lepšie pochopiť svoju vieru a vycibriť argumenty v jej prospech. A pre neveriacich je často prvým impulzom pre otvorenosť voči Kristovi.

Živá kresťanská viera premieňa celého človeka, jeho rozum i city, osobný i verejný život, preniká všetkými vzťahmi, ale málokedy je to naraz. Iba postupne sa dostáva do odľahlejších zákutí srdca, ktoré zápasí medzi božským a ľudským, medzi prikázaniami plynúcimi z viery a ľudskými slabosťami, padá a vstáva a rastie iba postupne. Umelec si nerobí nárok, že už je na konci cesty, uvedomuje si niekedy až nedosiahnuteľnú priepasť medzi Božskou inšpiráciou a vábeniami starého človeka. Tieto napätia sú prítomné aj v tvorbe a živote Štefana Chrappu. Zároveň ich preniká veľmi silne prítomná hrejivá láskavosť, ktorá neprikrášľuje drsnosť a hriešnosť padnutého sveta, ale tento svet objíma a podopiera. Štefan Chrappa si je vedomý desivosti hriechu a zároveň aj ľudskej slabosti a krehkosti. Preto ich neskrýva, naopak až drsným spôsobom ich vystavuje na svetlo, niekedy aj za cenu pohoršenia či narušenia konvencií slušnosti a spoločenskej etikety, s cieľom demaskovať tým ľudské pozérstvo a pýchu.

Viac ako na človeka sa spolieha na silu modlitby. Vie, že všetci potrebujeme Spasiteľa, ktorý jediný nás môže zachrániť.

Laudátor: Juraj Šúst 
-

prof. PhDr. Ján Zambor, CSc.

Ján Zambor, básnik, prekladateľ, literárny vedec, editor, vysokoškolský profesor na katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, je osobnosťou so širokým tvorivým záberom. Univerzita Komenského v roku 2018 vydala zborník z vedeckej konferencie Poetika poézie a jej prekladu venovanej Zamborovmu životnému jubileu a rovnako aj jeho Personálnu bibliografiu, ktorá má 320 strán! Pred jeho pracovitosťou sa treba jednoducho skloniť s úctou.

Ján Zambor sa narodil v r. 1947 v Tušickej Novej Vsi, okres Michalovce. Študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Bol redaktorom vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, redaktorom Literárno-dramatickej redakcie Československého rozhlasu v Košiciach. V roku 1983 sa s rodinou presťahoval do Bratislavy. Pracoval v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, neskôr sa stal zakladajúcim vedúcim redaktorom časopisu pre mladú literatúru Dotyky. Od roku 1991 pôsobí na katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. S manželkou Martou majú dvoch synov – Martina a Jána.

Knižne debutoval básnickou zbierkou Zelený večer v roku 1977. Po nej mu vyšlo ďalších osem kníh, medzi nimi dva výbery. Nateraz jeho poslednou knihou je básnická zbierka Brána, ktorá vyšla v roku 2020.

Nespomíname tu autorove literárnovedné a editorské publikácie či knihy jeho básnických prekladov z ruskej, španielskej, hispanoamerickej, ukrajinskej a českej poézie. Urobme však výnimku aspoň pri svätom Jánovi z Kríža, ktorého poéziu Zambor preložil a vydal v roku 1997 pod názvom Živý plameň lásky. (Pri niektorých básňach využil podveršové preklady Eleny Račkovej.)

Básnická tvorba Jána Zambora zdôrazňuje hodnoty, ktoré sú dôležité pre život – domov, manželstvo, rodina, láska, spätosť s prírodou, rodová a spoločenská pamäť, spätosť s tradíciou, kultúrnou i duchovnou, teda kresťanskou. Jeho verš to nemusí vyjadrovať transparentne – autorovo skúsenostné zázemie živí a umocňuje vedomie spolupatričnosti s tými, ktorí tu boli pred ním. Preto sa jeho ruka „na papieri dáva viesť rukou predka“, povedané jeho veršom. Pravda, niektoré autorove básne majú jednoznačnú slovnú výbavu a obraznosť kotviacu v kresťanstve. A sú aj významovo presné.

Laudátor: Michal Chuda

- -

Mimoriadne ocenenie:

prof. PhDr. Tibor Žilka, DrSc.

Je významný literárny vedec a univerzitný profesor, ktorý pôsobil vo vysokom školstve 59 rokov. V septembri minulého roka odišiel do zaslúženého dôchodku, pričom s univerzitným prostredím spolupracuje naďalej ako externý posudzovateľ, člen projektových tímov či redakčných rád domácich i zahraničných vedeckých periodík. Naposledy pôsobil v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Dané pracovisko vybudoval a viedol ako riaditeľ do roku 2017. Patrí k popredným členom Spolku priateľov MUDr. Pavla Straussa a výrazne prispel k prezentovaniu života a tvorby tohto mysliteľa, velikána originálneho kresťanského náhľadu, za čo mu bola v roku 2015 odovzdaná Cena Pavla Straussa.

Tibor Žilka je stále aktívnym členom viacerých svetových literárnych a kultúrnych organizácií. Je jedným zo zakladateľov a prvých členov literárnovedného pracoviska, známeho pod názvom Kabinet literárnej komunikácie (v súčasnosti Ústav literárnej a umeleckej komunikácie). Ako uznávaný odborník v oblasti semiotiky, štylistiky, naratológie a poetiky prednášal na viacerých univerzitách a vo vedeckých inštitúciách doma i v zahraničí. Systematicky publikuje v domácich i zahraničných vedeckých zborníkoch a časopisoch. Jeho štúdie a eseje boli uverejnené vo viacerých európskych štátoch. Ku kľúčovým patria najmä jeho diela: Poetický slovník (1984, 1987), Postmoderná semiotika textu (2000), (Post)moderná literatúra a film (2006), Vademecum poetiky (2006, 2011), Text a posttext: cestami poetiky a estetiky k postmoderne (2011), Teória literatúry pre gymnáziá a stredné školy (2012, 6. vydanie), Dobrodružstvo teórie tvorby (2015), Od intertextuality k intermedialite (2015) a i.

Svojou literárnovednou tvorbou významne prispel k prezentácii života a tvorby autorov slovenskej katolíckej moderny, výrazne podporoval, vedecky zastrešil a spoluorganizoval viaceré medzinárodné vedecké konferencie, ktoré sa konali na pôde Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre. Z nich vzišli i zborníky štúdií Pavol Strauss a katolícka moderna (2014), Piráti krásy (2015), Jozef Tóth a katolícka moderna (2016), Rudolf Dilong a stredoeurópska katolícka literatúra (2017) a Kultúra a súčasnosť 17 (2018), ktorých editorom je Ján Gallik a vedeckým redaktorom Tibor Žilka.

Napokon mal veľkú zásluhu aj na organizovaní medzinárodnej konferencie Svätojakubská cesta v umení a cestovnom ruchu, ktorá sa konala v roku 2016 na Fakulte stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Tibor Žilka je osobnosťou, ktorá neustále pomáha mladým literárnym vedcom napredovať a podporuje ich aj v úsilí prezentovať kresťanské hodnoty, umeleckú i vedeckú tvorbu, vybudovanú na spirituálno-religióznej báze.    

Laudátor: Ján Gallik

-

Jaroslav Slašťan

Narodil sa v roku 1980 v Žiari nad Hronom, svoje detstvo prežil v podhorskej obci Ihráč, dnes pôsobí v Kremnici. Jeho osobnosť najviac formovali krásne prírodné prostredie rodnej obce Ihráč a starí rodičia s prastarou mamou - ľudia, ktorí ho neustále zahŕňali svojou priezračnou čistou láskou a dobrotou.

Celá jeho publicistická a fotografická tvorba nesie stopy vnútorného hodnotového kompasu neomylne napojeného na dynamo Kristovej lásky. Usiluje sa v nej znásobiť talent, ktorý dostal od Boha.

Ako publicista a žurnalista sa špecializuje na náboženské, historické, environmentálne a spoločenské témy. V spoločenských témach si všíma ľudí, ktorí nesú morálny odkaz a majú silný životný príbeh.

V environmentálnych témach vo svojich článkoch s františkánskou nežnosťou poukazuje na potrebu láskavého postoja k iným formám života, a dôležitosť, krásu, rozmanitosť a veľkoleposť Stvoriteľovho diela. Rovnaký pohľad  predstavil vo svojich fotografiách cez svoje tri autorské výstavy: Klenoty Kremnice (2010), Poznám také miesta (2014) a Držiac sa Svetla (2015). V historických a náboženských témach predstavuje formou rozhovorov zaujímavých ľudí, poukazuje na úlohu a poslanie Cirkvi a sviežim spôsobom predstavuje známe i menej známe heroické osobnosti, historické deje, udalosti a situácie.

Zaujímavou kapitolou z jeho pera sú cestopisy (Rím - Ti amo Roma, Svätá Zem - Kráľovstvo svedomia, Betlehem - Hlavné mesto Vianoc).

Je umeleckým svedkom a vytrvalým pestúnom ochranárstva prírody, šéfredaktorom časopisu Zebra, externým redaktorom týždenníka Život a prispievateľom do viac ako desiatky slovenských časopisov. Absolvoval stovky besied, prednášok a vystúpení, na ktorých ako hosť a lektor šíri pravé hodnoty a publiku otvára srdcia.

Bol zakladateľom a gestorom projektu „My sme pamäť – zločiny komunizmu“ (2016), počas ktorého študentom stredných škôl formou prednášok predstavoval historické momenty a prenasledovanie Cirkvi.

V roku 2014 bol gestorom národnej kampane Európsky strom roka, v ktorej voľbou známych tvárí spoločenského a kultúrneho života na Slovensku podnietil verejnosť k hlasovaniu, ktoré Slovensku prinieslo 4. miesto v Európe. Je otcom myšlienky vybudovania pamätníka nenarodeným deťom v Nevoľnom a iniciátorom výstavby hrobového miesta – prvého pietneho miesta na Slovensku pre pochovávanie tiel potratených detí. Spolupracoval na zariadení Pamätnej izby banskobystrického diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža v obci Nevoľné (2016) a na vytvorení a osadení Pamätnej tabuľa gréckokatolíckeho kňaza, prvého prekladateľa byzantskej liturgie do slovenčiny, trpiteľa za vieru a kanonika Pavla Spišáka v obci Telgárt (2016). Je autorom textov o bl. Titusovi Zemanovi, ktoré sú súčasťou medzinárodnej putovnej výstavy Storočie mučeníkov, ktorú organizuje Platform of European Memory and Conscience.

Nedá sa o publicistovi, fotografovi, ochranárovi prírody, šíriteľovi kresťanstva, organizátorovi dobročinnosti p. Jaroslavovi Slašťanovi v tomto krátkom priestore povedať všetko, ale som rád, že Konferencia biskupov Slovenska ho dnes poctí cenou „Fra Angelico“, aby takto ocenila jeho širokospektrálnu tvorbu, ktorej jadrom je život vo viere a zápas o dobro, ktoré nás vedie za prah nášho života....

Laudátor: Pavel Kravec

-

Mons. ThLic. Marián Gavenda

Marián Gavenda sa narodil 7. marca 1963 v Trenčíne. V roku 1988 emigroval do Talianska. Kňazskú formáciu získal na Pápežskom kolégiu Nepomucenum. Filozofiu a teológiu absolvoval na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v r. 1994. Licenciát získal na Inštitúte spirituality Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach. Bol prefektom v bratislavskom kňazskom seminári, šéfredaktorom Katolíckych novín a zároveň aj hovorcom Konferencie biskupov Slovenska. V súčasnosti je správcom farnosti Devín.

V roku 2001 mu pápež Ján Pavol II. udelil titul pápežský prelát.

Marián Gavenda aktívne spolupracuje s náboženskými, verejnoprávnymi i komerčnými médiami. Komentuje medzinárodné náboženské prenosy, vystupuje v diskusných reláciách ako autor aj ako hosť. Okrem bohatej publicistickej činnosti je autorom či spoluautorom alebo zostavovateľom mnohých knižných publikácií a prekladateľom náboženskej literatúry a pápežských dokumentov z taliančiny.

Spomenieme aspoň niektoré jeho knihy: Na pulze života, Klenot gotiky (spolu s Karolom Kállayom), Lurdy, stopäťdesiatročný zázrak, Chrámy. Drevené kostolíky na Slovensku (spolu s Karolom Kállayom), Nekonečné horizonty kardinála Korca. Práve táto kniha sa na základe výsledkov čitateľskej ankety redakcie Knižná revue stala Knihou roka 2011.

V roku 2011 Rada Konferencie biskupov Slovenska pre spoločenské komunikačné prostriedky udelila Mariánovi Gavendovi Cenu Andreja Radlinského za významné zásluhy o rozvoj kresťanských masmédií.

Dôležité pre duchovný život sú autorove „praktické príručky pre každého kresťana“ – Boh prichádza už v Advente, Pane, nauč nás modliť sa, Prečo žiť denne z Božieho slova?, Svätosť pre každého, Čerpajme milosť zo sviatostí, biblicko-duchovné exegézy Jednohubky I – II, V sile Slova a ďalšie.

Na ilustráciu šírky jeho záberu spomeňme ešte monografiu o významnej osobnosti slovenskej kinematografie v zahraničí Jurajovi Törökovi Filmovať mystiku (Veda 2016). Marián Gavenda je nositeľom Ceny Vojtecha Zamarovského. Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru s radosťou udeľuje Mons. Mariánovi Gavendovi Cenu Fra Angelica za jeho prínos do kresťanských kultúrnych a literárnych hodnôt.

Laudátor: Michal Chuda

-----------------------------------------------------------------

K správe bolo vydané FOTO.