Vatikán 6. júna (RV) V nedeľu 6. júna sa pápež František pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána prihovoril z okna pápežského domu na tému slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Ako vysvetlil, Eucharistia nie je „odmenou pre svätých“ ale „Chlebom pre hriešnikov“.
„Eucharistia uzdravuje, lebo zjednocuje s Ježišom: spôsobuje, že si osvojujeme jeho spôsob života, jeho schopnosť lámať sa a dávať sa bratom a sestrám, odpovedať dobrom na zlo. Dáva nám odvahu vyjsť zo seba von a v láske sa skloniť pred krehkosťou ostatných. Tak ako to robí Boh s nami.“
Svätý Otec pri poludňajšom stretnutí s veriacimi vyjadril tiež blízkosť Kanade, otrasenej objavom hrobu domorodých detí v niekdajšej škole. Solidaritu vyjadril aj Burkine Faso postihnutej masakrami a pripomenul životný odkaz novej blahoslavenej, rehoľnej sestry Márie Laury Mainettiovej z komunity Dcér Kríža, ktorú dnes blahorečili v severotalianskej diecéze Como.
V úvodnom zamyslení sa Svätý Otec prihovoril veriacim na Námestí sv. Petra týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes v Taliansku a iných krajinách slávime Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Evanjelium nám podáva príbeh Poslednej večere (Mk 14,12-16.22-26). Pánove slová a gestá sa dotýkajú srdca: On berie chlieb do svojich rúk, vzdáva vďaky, láme ho a dáva učeníkom hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo“ (v. 22).
Takto jednoducho nám Ježiš dáva ako dar tú najväčšiu sviatosť. Je to pokorné gesto darovania, gesto spoločného zdieľania. Na sklonku svojho života nerozdeľuje chlieb v hojnosti, aby utíšil hlad zástupov, ale láme a dáva seba samého učeníkom pri veľkonočnej večeri. Týmto spôsobom nám Ježiš ukazuje, že zmysel života spočíva v darovaní sa, že tou najväčšou vecou je slúžiť. Dnes znovu nachádzame veľkosť Boha v kúsku Chleba, v krehkosti, ktorá prekypuje láskou, prekypuje delením sa. Krehkosť je práve to slovo, ktoré chcem zdôrazniť. Ježiš sa robí krehkým ako chlieb, ktorý sa láme a rozdrobuje. Ale práve v tom je jeho sila, v jeho krehkosti. V Eucharistii je krehkosť silou: silou lásky, ktorá robí samú seba drobnou, aby mohla byť prijatá bez obáv; silou lásky, ktorá sa láme a rozdeľuje, aby sýtila a dávala život; silou lásky, ktorá sa rozdrobuje, aby nás všetkých zjednotila v jeden celok.
Je tu aj iná sila, ktorá vyvstáva z krehkosti Eucharistie: sila milovať toho, kto robí chyby. Ježiš nám dáva Chlieb života práve v noci, keď bol zradený. Dáva nám ten najväčší dar práve vtedy, keď zakúša v srdci tú najväčšiu priepasť: učeník, ktorý s ním stoluje, ktorý namáča kúsok chleba v spoločnej mise, sa ho chystá zradiť. Zrada najviac bolí toho, kto miluje. A čo robí Ježiš? Na zlo reaguje tým najväčším dobrom. Na Judášovo „nie“ odpovedá milosrdným „áno“. Netresce hriešnika, ale dáva za neho život, platí za neho. Keď prijímame Eucharistiu, Ježiš robí to isté voči nám: pozná nás, vie, že sme hriešni, vie, že robíme veľa chýb, ale aj tak neodmieta zjednotiť svoj život s tým naším. Vie totiž, že potrebujeme Eucharistiu, lebo ona nie je odmenou pre svätých, nie, ona je Chlebom pre hriešnikov. Práve preto nás vyzýva: „Nebojte sa! Vezmite a jedzte“.
Zakaždým keď prijímame Chlieb života, Ježiš prichádza, aby dal nový zmysel našej krehkosti. Pripomína nám, že v jeho očiach sme vzácnejší, než si myslíme. Hovorí nám, že je spokojný, keď sa s ním podelíme s našou krehkosťou. Opakuje nám, že jeho milosrdenstvo sa neobáva našich nedostatkov. Ježišovo milosrdenstvo sa neobáva našich nedostatkov. A najmä nás láskou ozdravuje z tých slabostí, z ktorých sa sami nedokážeme vyliečiť. Z ktorých slabostí? Zamyslime sa. Zo slabosti pociťovania hnevu voči tomu, kto nám urobil niečo zlé – z tohto sa sami nedokážeme uzdraviť –; zo slabosti udržiavania odstupu od ostatných ľudí a utiahnutia sa do izolácie v nás samých – z tohto sa sami nedokážeme uzdraviť –; zo slabosti vyplakávania nad sebou samými a sťažovania sa nenachádzajúc pokoj; ani z tohto sa sami nedokážeme uzdraviť. Uzdraví nás iba on svojou prítomnosťou, svojím chlebom, Eucharistiou.
Eucharistia je účinný liek na všetky tieto uzavretosti. Chlieb života totiž lieči strnulosť premieňaním ju na poddajnosť. Eucharistia uzdravuje, lebo zjednocuje s Ježišom: spôsobuje, že si osvojujeme jeho spôsob života, jeho schopnosť lámať sa a dávať sa bratom a sestrám, odpovedať dobrom na zlo. Dáva nám odvahu vyjsť zo seba von a v láske sa skloniť pred krehkosťou ostatných. Tak ako to robí Boh s nami. Logikou Eucharistie je nasledovné: prijímame Ježiša, ktorý nás miluje a ozdravuje naše slabosti, aby sme mohli milovať ostatných a pomáhali im v ich slabostiach. A to počas celého života.
Dnes sa v Liturgii hodín modlíme hymnus: štyri verše, ktoré sú zhrnutím celého Ježišovho života. Hovoria nám, že Ježiš, tým, že sa narodil, sa nám stal spoločníkom na ceste života. Potom pri Večeri sa nám dal za pokrm. Ďalej na kríži sa svojou smrťou stal výkupným: zaplatil za nás. A teraz, ako vládca v nebi je našou odmenou, ktorú sa vydávame hľadať, ktorá na nás čaká (porov. Hymnus ranných chvál Corpus Domini Verbum Supernum Prodiens).
Svätá Panna Mária, v ktorej sa Boh stal človekom, nech nám pomáha prijímať s vďačným srdcom dar Eucharistie a robiť aj z nášho života dar. Nech z nás Eucharistia robí dar pre všetkých ostatných.“
Blízkosť Kanade otrasenej z hromadného hrobu domorodých detí
Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania pápež František na prvom mieste vyjadril svoju blízkosť Kanade po tom, ako tamojšou spoločnosťou otriasol objav spoločného hrobu 215 domorodých detí na mieste niekdajšej rezidenčnej školy v provincii Britská Kolumbia.
Škola v Kamloops na západe Kanady slúžila od konca 19. storočia do 60. rokov 20. storočia na asimilačnú výchovu indiánskych detí odlúčených od rodičov. Išlo o projekt štátu, realizovaný v spolupráci s cirkevnými inštitúciami. Svätý Otec sa vyjadril po nedeľnej modlitbe Anjel Pána z okna pápežského domu týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, s bolesťou sledujem správy, ktoré prichádzajú z Kanady o otrasnom objave pozostatkov 215 detí, žiakov Kamloops Indian Residential School v provincii Britská Kolumbia. Spájam sa s kanadskými biskupmi a s celou Katolíckou cirkvou v Kanade vyjadrením mojej blízkosti kanadskému ľudu, traumatizovanému šokujúcou správou.
Smutný objav ešte viac zvyšuje povedomie o bolestiach a utrpeniach minulosti. Nech politické a náboženské autority Kanady ďalej odhodlane pokračujú v spolupráci, aby sa vnieslo svetlo do tejto smutnej udalosti, a s pokorou sa angažujú v procese zmierenia a uzdravenia.
Tieto ťažké momenty predstavujú silné pripomenutie pre nás všetkých, aby sme sa vzdialili od kolonizátorského modelu, a aj od ideologických kolonizácií dneška, a kráčali bok po boku v dialógu, vo vzájomnej úcte a v uznaní práv a kultúrnych hodnôt všetkých synov a dcér Kanady.
Zverme Pánovi duše všetkých detí, ktoré zomreli v kanadskej rezidenčnej škole a modlime sa za kanadské autochtónne rodiny a komunity, zronené žiaľom. Modlime sa v tichu.“
Solidarita s Burkinou Faso, potlesk pre novú blahoslavenú
Svätý Otec dnes uistil aj o svojej modlitbe za obete masakru v Burkine Faso, spáchaného v noci z piatka na sobotu v jednom z miest tejto africkej krajiny.
„Som nablízku ich rodinám a celému burkinskému ľudu, ktorý veľmi trpí z dôvodu týchto opakovaných útokov. Afrika potrebuje mier, a nie násilie!“
Pápež František ako zvyčajne pripomenul aj aktuálne blahorečenie. Už v predstihu dal zatlieskať novej blahoslavenej, sestre Márii Laure Mainettiovej z komunity Dcér Kríža, ktorú blahorečili dnes popoludní v Chiavenne, v severotalianskej diecéze Como.
„Bola zabitá pred 21 rokmi troma dievčatami, ovplyvnenými satanistickou sektou. Ukrutnosť. Práve ona, ktorá milovala mládež viac než čokoľvek iné, a milovala samotné tie dievčatá, ktoré boli v zajatí zla, a odpustila im, nám zanecháva svoj životný program: konať každú drobnú vec s vierou, láskou a zanietením.“
Svätý Otec pripomenul aj modlitbovú výzvu Medzinárodnej katolíckej akcie k minúte za pokoj, s osobitným úmyslom za Svätú zem a Mjanmarsko. V utorok 8. júna o 13. hodine sú pozvaní pripojiť sa k nej všetci, každý podľa vlastnej náboženskej tradície.
Medzi rozličnými skupinami pútnikov Svätý Otec pozdravil osobitne skupinu z juhotalianskeho Salenta, z regiónu Apúlia, ktorí priamo na Námestí sv. Petra predviedli svoj tradičný ľudový tanec zvaný „pizzica“.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
