Vatikán 23. mája (RV) Nedeľu zoslania Ducha Svätého 23. mája slávil pápež František v Bazilike sv. Petra už opäť pri hlavnom oltári nad hrobom sv. Petra, nazývanom Oltár konfesie. V homílii vyzval dať v živote prvenstvo Bohu a stať sa v Duchu Svätom „tešiteľmi milosrdenstva pre svet.“

Za účasti členov Rímskej kúrie, štyroch desiatok kardinálov a biskupov a niekoľkých stoviek veriacich zhromaždených v hlavnej lodi chrámu, začal Svätý Otec o 10. hodine eucharistické slávenie požehnaním vody a pokropením celého zhromaždenia za pomoci diakonov.

V homílii pápež František vysvetlil význam pomenovania Ducha Svätého „Paraklét“ ako tešiteľ a obhajca. „Aj my sme povolaní svedčiť v Duchu Svätom, stať sa paraklétmi, čiže tešiteľmi“, zdôraznil pápež a ponúkol tri rady Tešiteľa ako protilieky na pokušenia nepriateľa našej spásy: 1. sústrediť sa v prvom rade na prítomnosť, 2. dať prednosť celku pred časťou a 3. dať na prvé miesto Boha, jeho milosť:

„Prvou radou Ducha Svätého je: „Ži prítomnosť“. Prítomnosť, nie minulosť alebo budúcnosť. Tešiteľ potvrdzuje prvenstvo dneška pred pokušením dať sa ochromiť horkosťou a nostalgiou minulosti alebo zameraním sa na neistoty zajtrajška a nechať sa posadnúť obavami o budúcnosť.“

V druhej rade Svätý Otec vyzval: „Hľadaj celok“:

„Dnes, ak načúvame Duchu, nezameriame sa na konzervatívcov a progresistov, tradicionalistov a inovátorov, pravičiarov a ľavičiarov: ak sú toto naše kritériá, znamená to, že v Cirkvi sa zabudlo na Ducha. ... Tešiteľ podnecuje k jednote, svornosti, harmónii rozmanitosti.“

Tretiu radu, ktorá hovorí o „prvenstve milosti“ sformuloval Svätý Otec do výzvy: „Daj Boha pred svoje ja“:

„Iba ak sa vyprázdnime zo seba samých, ponecháme priestor Pánovi; iba ak sa mu zveríme, nájdeme samých seba; iba ako chudobní v duchu sa staneme bohatými na Ducha Svätého. Platí to aj pre Cirkev. Nezachránime nikoho a ani seba vlastnými silami. Ak sú na prvom mieste naše projekty, naše štruktúry a naše reformné plány, prepadneme funkcionalizmu, výkonovosti, horizontalizmu, ... a neprinesieme ovocie. ...

Po výzve „Dajme Boha na prvé miesto!“ zakončil pápež František svoju homíliu modlitbou k Duchu Svätému:

„Duchu Svätý, Duch Tešiteľ, utešuj naše srdcia. Urob nás misionármi tvojej  útechy, tešiteľmi milosrdenstva pre svet. Obhajca náš, lahodný hosť duše, učiň nás Božími svedkami dneška, prorokmi jednoty pre Cirkev a ľudstvo, apoštolmi zakorenenými v tvojej milosti, ktorá všetko vytvára a obnovuje. Amen.“

Plné znenie homílie
Turíčna nedeľa 23. mája 2021
«Príde Paraklét, ktorého vám ja pošlem od Otca» (Jn 15,26). Týmito slovami Ježiš prisľúbil učeníkom Ducha Svätého, definitívny dar, dar darov. Prijmime dnes toto slovo, ktoré nie je ľahké na pretlmočenie, nakoľko v sebe uchováva viac významov. Paraklét v zásade vyjadruje dve veci: tešiteľ a obhajca.                  
1. Paraklét je Tešiteľ. My všetci, obzvlášť v ťažkých časoch, ako je tento, ktorým prechádzame kvôli pandémii, hľadáme útechu. Ale často sa uchyľujeme iba k pozemským útechám, ktoré rýchlo vyprchajú, sú to chvíľkové útechy. Ježiš nám dnes ponúka útechu z neba, Ducha, ktorý je «dokonalý Tešiteľ» (porov. Sekvencia). Aký je rozdiel?
Svetské útechy sú ako anestetiká: dajú okamžitú úľavu, ale neliečia hĺbkovú chorobu, ktorú si nesieme vo vnútri. Odvracajú zlé, rozptýlia, ale neuzdravujú pri koreni. Pôsobia na povrchu, na úrovni zmyslov, ale ťažko v srdci. Pretože iba ten, kto nám dá pocítiť, že sme milovaní takí, akí sme, daruje nášmu srdcu pokoj. Duch Svätý, Božia láska, činí takto: zostupuje dovnútra, pretože Duch koná v našom duchu. Navštevuje «vnútro srdca», ako «lahodný hosť duše» (tamtiež). Je to samotná Božia nežnosť, ktorá nás nenecháva samých; pretože byť s tými, ktorí sú sami je už potešujúce.
Sestra, brat, ak pociťuješ temnotu osamelosti, ak nesieš vo vnútri balvan, ktorý zadúša nádej, ak máš v srdci zranenie, ktoré spaľuje, ak nenachádzaš cestu východiska, otvor sa Duchu Svätému. On, ako napísal sv. Bonaventúra, «tam, kde je väčšie súženie, prináša väčšiu útechu, nie tak, ako to robí svet, ktorý v blahobyte potešuje a lichotí, ale v biede sa vysmieva a odsudzuje» (Kázeň v oktáve Nanebovstúpenia).
Takto koná svet, takto to robí predovšetkým nepriateľský duch, diabol: najprv nám lichotí a dáva nám cítiť sa neporaziteľnými – to sú vábenia diabla, ktoré živia našu márnomyseľnosť –, a potom nás vrhne k zemi a dá nám cítiť sa ako tí, čo zlyhali. Zahráva sa s nami. Robí všetko, aby nás zrazil k zemi, zatiaľ čo Duch Vzkrieseného nás chce pozdvihnúť.
Pozrime na apoštolov: v to ráno boli sami, boli sami a vystrašení, boli za dverami zatvorenými zo strachu, žili v strachu a pred očami mali všetky svoje slabosti a zlyhania, svoje hriechy: zapreli Ježiša, všetci. Roky strávené s Ježišom ich nezmenili, boli naďalej tými istými.
Potom dostali Ducha a všetko sa mení: problémy a chyby zostali tie isté, avšak nemajú z nich viac strach, lebo sa neobávajú sa ani toho, kto im chce škodiť. Cítia sa utešovaní vo vnútri a chcú šíriť navonok útechu od Boha. Najprv vystrašení, teraz majú strach len z toho, že nebudú svedčiť o získanej láske. Ježiš im predpovedal: Duch «o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo [...]» (Jn 15,26-27).   
Poďme o krok ďalej. Aj my sme povolaní svedčiť v Duchu Svätom, stať sa paraklétmi, čiže tešiteľmi. Áno, Duch nás žiada, aby sme stelesňovali jeho útechu. Ako? Ako to dokážeme? Nerobiť veľké preslovy, ale byť blížnymi; nie príležitostnými slovami, ale modlitbou a blízkosťou. Pamätajme, že blízkosť, spolucítenie a nežnosť je Božím štýlom vždy.
Tešiteľ hovorí Cirkvi, že dnes je čas útechy. Je čas radostného ohlasovania evanjelia, skôr než boja proti pohanstvu. Je čas na prinášanie radosti Vzkrieseného, a nie na bedákanie nad drámou sekularizácie. Je čas šíriť lásku pre svet, bez spriahania sa so svetskosťou. Je čas, v ktorom treba vydávať svedectvo o milosrdenstve, skôr než vtláčať pravidlá a normy. Je čas Tešiteľa! Je čas slobody srdca, v Tešiteľovi.
2. Paraklét je aj obhajca, advokát. V historickom kontexte Ježiša nevykonával advokát funkcie ako dnes: namiesto toho, aby hovoril za obvineného, bol mu obvykle po boku a navrhoval mu do ucha argumenty na jeho obranu. Rovnako tak robí aj Tešiteľ, «Duch pravdy» (v. 26), ktorý nás nenahrádza, ale bráni nás pred falošnosťou zla tým, že nás inšpiruje myšlienkami a pocitmi. Robí to citlivo, bez nútenia: navrhuje, ale nevnucuje.
Duch falošnosti, ten zlý, koná opačne: snaží sa nás donucovať, chce, aby sme verili, že sme vždy povinní poddať sa zlým vnuknutiam a popudom nerestí. Pokúsme sa teda prijať tri typické návrhy Tešiteľa, nášho Obhajcu. Sú tri základné protilieky voči toľkým, dnes tak rozšíreným pokušeniam. 
Prvou radou Ducha Svätého je: „Ži prítomnosť“. Prítomnosť, nie minulosť alebo budúcnosť. Tešiteľ potvrdzuje prvenstvo dneška pred pokušením dať sa ochromiť horkosťou a nostalgiou minulosti alebo zameraním sa na neistoty zajtrajška a nechať sa posadnúť obavami o budúcnosť. Duch nám pripomína milosť prítomnosti. Nie je pre nás lepší čas: teraz, kde sme, je jedinečný a neopakovateľný čas konať dobro, urobiť zo života dar. Žime v prítomnosti!
Ďalej, po druhé, Tešiteľ radí: „Hľadaj celok“. Celok, nie časť. Duch neformuje uzavretých jednotlivcov, ale zakladá nás ako Cirkev v mnohotvárnej rozmanitosti chariziem, v jednote, ktorá nikdy nie je uniformná. Tešiteľ potvrdzuje prvenstvo celku. V celku, v komunite Duch rád koná a prináša novosti.
Pozrime na apoštolov. Boli veľmi rozdielni: bol medzi nimi napríklad Matúš, mýtnik, ktorý spolupracoval s Rimanmi, a Šimon, zvaný Horlivec (Zelóta), ktorý im oponoval. Boli tu protichodné politické idey, rôzne svetonázory. Ale keď dostávajú Ducha, učia sa nedávať prvenstvo svojim ľudským názorom, ale Bohu ako celku.
Dnes, ak načúvame Duchu, nezameriame sa na konzervatívcov a progresistov, tradicionalistov a inovátorov, pravičiarov a ľavičiarov, nie: ak sú toto naše kritériá, znamená to, že v Cirkvi sa zabudlo na Ducha. Tešiteľ podnecuje k jednote, svornosti, harmónii rozmanitosti. Ukazuje nám časti rovnakého Tela, bratov a sestry medzi nami. Hľadajme celok! A nepriateľ chce, aby sa rozdielnosti premenili na opozície, a preto ich vedie k tomu, aby sa stali ideológiami. Treba povedať „nie“ ideológiám a „áno“ celku.  
Napokon tretia veľká rada: „Daj Boha pred svoje ja“. Je to rozhodujúci krok duchovného života, ktorý nie je nejakou zbierkou našich zásluh a skutkov, ale pokorné prijatie Boha. Tešiteľ potvrdzuje prvenstvo milosti. Iba ak sa vyprázdnime zo seba samých, ponecháme priestor Pánovi; iba ak sa mu zveríme, nájdeme samých seba; iba ako chudobní v duchu sa staneme bohatými na Ducha Svätého.
Platí to aj pre Cirkev. Nezachránime nikoho a ani seba vlastnými silami. Ak sú na prvom mieste naše projekty, naše štruktúry a naše reformné plány, prepadneme funkcionalizmu, výkonovosti, horizontalizmu, a neprinesieme ovocie. „Izmy“ sú ideológie, ktoré rozdeľujú, ktoré oddeľujú. Cirkev nie je ľudskou organizáciou – je ľudskou, ale nie čisto len ľudskou organizáciou – Cirkev je chrámom Ducha Svätého.
Ježiš priniesol oheň Ducha na zem a Cirkev sa reformuje pomazaním milosti, nezištnosťou pomazania milosti, silou modlitby, radosťou z misie a odzbrojujúcou krásou chudoby. Dajme Boha na prvé miesto!
Duchu Svätý, Duch Tešiteľ, utešuj naše srdcia. Urob nás misionármi tvojej  útechy, tešiteľmi milosrdenstva pre svet. Obhajca náš, lahodný hosť duše, učiň nás Božími svedkami dneška, prorokmi jednoty pre Cirkev a ľudstvo, apoštolmi zakorenenými v tvojej milosti, ktorá všetko vytvára a obnovuje. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)