Vatikán 27. apríla (RV) Cirkev uznala dekrétmi viacero nových svedkov viery. Do zoznamu svätých bude zapísaná talianska mystička bl. Margherita z tretieho rádu dominikánov, ktorá žila na prelome 13. a 14. storočia. Blahorečenie čaká 12 mučeníkov z rehole redemptoristov z obdobia Španielskej občianskej vojny. Trom laikom z 20. storočia a ďalším osobnostiam boli dekrétmi priznané hrdinské cnosti.
Pápež František v sobotu 24. apríla pri stretnutí s prefektom Kongregácie pre kauzy svätých kardinálom Marcellom Semerarom schválil dekréty o nasledujúcich kauzách:
Ekvipolentnú formu svätorečenia, pre ktorú nie je potrebný zázrak a prebehne bez ceremónie zapísaním do zoznamu svätcov, bude mať talianska stredoveká mystička Margherita z Città di Castello (1278-1320) v umbrijskej provincii Perugia.
Jej život nebol žiadnou prechádzkou v ružovej záhrade - narodila sa ako slepá a deformovaná a istý čas prežila zavretá v cele ďaleko od ľudí. Neskôr ju rodičia opustili a bola odkázaná na pomoc obyvateľov mesta. Po mnohých útrapách ju prijala istá rodina, ktorá jej zverila výchovu svojich detí.
Venovala sa tiež modlitbe, pokániu a skutkom dobročinnej lásky. Stala sa známou vďaka uzdraveniam a rôznym mystickým znameniam a darom. Je príkladom života zjednoteného s Kristom a výnimočného duchovného materstva, ktorému nezabránila ani choroba. Je silným znamením nádeje pre ľudí prežívajúcich akúkoľvek situáciu vylúčenia a utrpenia.
Pápež schválil aj dekréty o hrdinských cnostiach Božích služobníkov Vincenza Nicasia Renuncia Toribia a 11 spoločníkov z Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa. Ide o kňazov a laických bratov zabitých z nenávisti k viere v Madride v roku 1936 počas Španielskej občianskej vojny.
Hrdinské cnosti priznané trom laikom z 20. storočia a ďalším osobnostiam
Titul „ctihodný Boží služobník“ bol ďalšími dekrétmi priznaný piatim mužom a ženám z Talianska, Španielska a Argentíny. Sú medzi nimi biskup, rehoľný brat a traja laici. Frascatský biskup kardinál Pietro Marcellino Corradini, ktorý žil na prelome 17.-18. storočia, bol zakladateľom ženskej rehoľnej kongregácie.
Nasledujú štyri osobnosti z 20. storočia. Taliansky lekár Emanuele Stablum viedol zasvätený život ako rehoľný brat Kongregácie Synov Nepoškvrneného počatia. Ako lekár sa v Ríme zaslúžil o zveľadenie nemocnice špecializovanej na kožné choroby (Istituto Dermopatico dell'Immacolata), kde počas nacistickej okupácie ukryl a zachránil stovku ľudí, medzi nimi 52 Židov, za čo po smrti získal ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“. Zomrel v Ríme v roku 1950.
Ďalej je to trojica laikov. Enrico Ernesto Shaw (1921 – 1962), manžel a otec deviatich detí, sa narodil v Paríži argentínskemu páru, no neskôr emigroval do Argentíny. Najprv slúžil ako dôstojník v námorníctve a neskôr ako podnikateľ vstúpil do sveta priemyslu, kde sa vyznačoval uplatňovaním sociálnej náuky Cirkvi a podporou robotníkov.
Enrico Ernesto Shaw bol zapojený do Katolíckej akcie a Kresťanského hnutia rodín. Spolu s ďalšími argentínskymi priemyselníkmi na výzvu biskupov zorganizoval pomoc povojnovej Európe. V päťdesiatych rokoch založil viaceré medzinárodné kresťanské či katolícke združenia podnikateľov.
V roku 1957 mu bol diagnostikovaný zhubný nádor. Zomrel o päť rokov neskôr, v roku 1962 vo veku 41 rokov v Buenos Aires. Patronát nad priebehom jeho kauzy na diecéznej úrovni mal ako tamojší arcibiskup Jorge Mario Bergoglio.
Titul Ctihodná Božia služobnica získala aj španielska laička, matka 11 detí María de los Desamparados Portilla Crespo (1925-1996), známa pod menom Amparo. Ako príkladná manželka a matka rodiny sa vyznačovala aj starostlivosťou o chudobných a chorých. S pokojom a odovzdanosťou sa vyrovnávala s rakovinou pľúc, ktorej podľahla v roku 1996 vo veku 71 rokov.
Ďalšou laičkou, ktorej kauza postupuje vpred, je len 12-ročná trpiteľka a mystička, ctihodná Božia služobnica Anfrosina Berardiová (1920 -1933) z talianskeho mestečka San Marco di Preturo neďaleko L´Aquily v regióne Abruzzo. Narodila sa ako posledná z deviatich detí. Vo veku 11 rokov ju postihol zápal slepého čreva, no ani po operácii sa jej zdravotné problémy nezlepšovali, naopak, vyústili do nepriechodnosti čriev.
Anfrosina bola postupne pripútaná k lôžku veľkými bolesťami, ktoré jej nedokázala zmierniť žiadna medicína. Trpiac ustavičnou nevoľnosťou nedokázala normálne jesť ani piť. V roku 1932 prijala Prvé sväté prijímanie i birmovku. Sama pochopila, že svoje bolesti a utrpenia môže spájať s Kristovými na kríži a premeniť ich tak na dar pre tých, ktorí prichádzajú k jej lôžku.
Pred jej domom každý deň čakali rady ľudí prosiacich o pomoc, útechu či príhovor. Tí boli zároveň aj svedkami jej extáz a mystických zážitkov. Anfrosina mala videnia Panny Márie, dokázala čítať v srdciach a osoby s ťažkým hriechom viedla k pokániu. Od Panny Márie vedela presný deň i hodinu svojej smrti. Početné omilostenia na jej príhovor sa začali diať najmä po jej smrti, ktorá nastala 13. marca 1933.
