Irak 9. apríla (RV) Mesiac od návštevy pápeža Františka v Iraku priniesol vatikánsky denník L’Osservatore Romano v rozhovore s chaldejským patriarchom Babylónie, kardinálom Louisom Raphaelom Sakom pohľad na nádejné zúročenie silného impulzu návštevy nielen pre tamojších kresťanov, ale pre spoločenskú obnovu celej krajiny v novej perspektíve harmonického spolunažívania.
Vyberáme niektoré z odpovedí kardinála Louisa Saka na otázky redaktora Francesca Ricupera:
Pri niekoľkých príležitostiach ste zdôraznili potrebu laického štátu, ktorý by umožnil slobodu vyznávania náboženstva. Myslíte si, že je to v Iraku uskutočniteľné? A ako dlho ešte je potrebné čakať?
„Domnievam sa, že riešením by bol sekulárny režim založený výlučne na občianstve a nie na náboženstve. Krajiny Blízkeho východu nebudú mať budúcnosť bez separácie náboženstva od štátu. Sú to dve rôzne veci. V laickom štáte môžeš byť moslimom alebo kresťanom, môžeš ísť do mešity alebo kostola, postiť sa a spravovať svoj život podľa tvojich presvedčení, a štát nemá právo ti v tom brániť... nemôže ťa k tomu ani nútiť. Tak ako ti nemôže zabrániť alebo ťa nútiť, aby si sa stal veriacim. Nebude ti odťatá ruka, ak kradneš, a nepôjdeš do väzenia, ak počas ramadánu porušíš pôst. Štát ťa nepotrestá, ak si zvolíš jedno alebo druhé náboženstvo. Irak je pripravený byť sekulárnym a mladí ľudia manifestujú odvolávajúc sa na vlasť a na rovnosť. Sektárstvo bolo v Iraku vytvorené zámerne po páde starého režimu.“
Ako je možné posilniť bratstvo v krajine sužovanej vojnovými spormi a násiliami?
„My kresťania formovaní odpustením tu máme rozhodujúcu rolu: odpúšťanie, práve toto. Zmierovanie sa a budovanie dôvery sú základné témy pre politické spolunažívanie. Jednoduchí ľudia sú pripravení na zmenu, ale opakujem, že veľkou prekážkou sú politici, ktorí sa snažia starať sa o svoje záujmy, ako to zdôraznil aj ajatolláh Al-Sistani počas stretnutia s pápežom Františkom.“
Čo konkrétne urobí Cirkev v Iraku v blízkej budúcnosti?
„Budeme pracovať na štyroch cieľoch: [1.] vytvoriť výchovné a vzdelávacie programy na posilnenie bratstva medzi Iračanmi a ich národnej jednoty; [2.] organizovať podujatia na zvýšenie vnímavosti Iračanov na ich rozmanitosť, prostredníctvom seminárov, konferencií a televíznych programov venovaných civilizáciám, kultúram a náboženstvám, so zámerom ukázať spoločné body, prehlbovať ich i rešpektovať ich osobitosti, pretože toho, čo nás spája, je oveľa viac ako toho, čo nás rozdeľuje; [3.] vytvoriť národné centrum s aulami a knižnicou špecializovanou na témy medzinárodného dialógu; a napokon [4.] dať do účinnosti iracký trestný zákonník (č. 111 z r. 1969) a jeho články, ktoré zaväzujú chrániť posvätné miesta a predchádzať urážkam náboženstiev a ich symbolov, a trestajú agresorov.“
