Rožňava 4. apríla (TK KBS) „Spoznajme v oslávených ranách Vykupiteľa nášho Pána a Boha, ktorý sa k nám skláňa, aby nás zdvihol vždy, keď ho prosíme. Nech vás zmŕtvychvstalý Kristus posilní nasledovať ho aj v ťažkom období pandémie," čítame v pastierskom liste rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Veľkonočnú nedeľu. Prinášame ho.
Drahí bratia a sestry!
Keď som začal rozmýšľať nad Pastierskym listom na Veľkú noc, prvou otázkou bolo či sviatky budeme sláviť v otvorených kostoloch. Situácia sa nevyvíjala veľmi dobre, a tak sa nádej na otvorené kostoly zmenšovala. Pre všetkých nás sa táto situácia stávala stále ťažšou. Čas izolácie a zatvorených kostolov trvá už veľmi dlho, na každého dolieha, a my sme už tak veľmi potrebovali naplnenie našej túžby - aby sme znova mohli žiť ako predtým – oveľa slobodnejšie.
Chceli sme prežívať opačnú skúšku, akej boli vystavení apoštoli a verní nasledovatelia Ježiša Krista. Prežili slávu Kvetnej nedele - slávny vstup do Jeruzalema, ale potom prišlo Ježišovo strašné umučenie, ukrižovanie a pochovanie. Zapečatený hrob a vojaci pri ňom. Ostali sami, opustení, niektorí utekali z Jeruzalema. Oni šli od plesania k smútku, my sme si priali odraziť sa od neistoty a prežiť naplno pravú veľkonočnú radosť.
My sme si chceli všetky tieto udalosti pripomenúť v našich kostoloch. Už dlho sa cítime opustení, osamotení a sláviť veľkonočné tajomstvo sme chceli v plnej radosti. Ale napokon sme ako vtedy „opustení“ v Jeruzaleme. Oni boli pri prázdnom hrobe lebo „odniesli Pána“ (Jn 20,2); my sme stále pri zatvorených dverách prázdnych kostolov. Zažili sme to a ešte prežívame, čo to znamená prísť o možnosť stretávať sa s Pánom. Oni vnímali prázdny hrob ako ukradnutie Ježišovho utýraného tela. Zomrel ich Pán a už nemajú ani jeho mŕtve telo. My - napriek značne tiesnivej situácii - sme posilňovaní posolstvom Veľkej noci - Ježiš Kristus vstal zmŕtvych! Koľkokrát už mnohí skúšaní pre vernosť Kristovi, pocítili silu vydať svedectvo práve preto, lebo živili v sebe vieru v zmŕtvychvstalého Krista?! Kristus zmŕtvychvstalý nám pomôže prekonať aj túto našu situáciu. A tak ako sa otvoril Kristov hrob, lebo vstal zmŕtvych, tak sa otvoria i naše kostoly a my ich naplníme! To je nádej, pre ktorú sa oplatí žiť ďalej svoju vieru.
Naša diecéza si 13. marca pripomenula svoje 245. výročie. Prešla niekoľkými pandémiami, práve k ich prežívaniu v r. 1710 a 1731 sa viaže začiatok dôvery a úcty k Rožňavskej Panne Márii. Aj v prežívanej pandémii sa k nej utiekame v plnej dôvere, a ona nám vyprosí záchranu. Chceme jej však aj ďakovať a to formou „novény“ (deviatnika podľa vzoru „Trnavskej novény“) na jeseň v tomto roku. Uvidíme podľa situácie, ako sa bude dať uskutočniť.
Dôležitý úkon viery sme v tejto kríze pandémie vykonali 19. marca (2021) na Slávnosť sv. Jozefa, keď som celú diecézu zasvätil a zveril jemu samému. A to znova v plnej dôvere v jeho mimoriadnu pomoc, ktorú toľkokrát preukázal pri ochrane Ježiša a Márie, ale aj u toľkých jeho ďalších ctiteľov v priebehu cirkevných dejín. Sv. Jozef žil bežný a utiahnutý život pracujúceho človeka, ktorý sa zodpovedne a s láskou staral o Ježiša a Máriu. Vieme, že v čase Ježišovho utrpenia, ukrižovania a zmŕtvychvstania už nežil. Bol teda ušetrený od toho, aby videl utýraného Ježiša. Avšak zas nebol na tejto zemi ani posilnený silou Kristovho zmŕtvychvstania. Ako prežíval Jozef bežné chvíle vo svojom dome v Nazarete a v tesárskej dielni? Veď sa neustále díval na Ježiša, ktorý síce rástol „v múdrosti“... (porov. Lk 2, 52), ale inak sa celkom javil ako každé iné dieťa. Jeho manželka Mária sa tiež navonok nelíšila od iných pracovitých žien v domácnosti. Ale Jozef mal skúsenosť z mimoriadnych udalostí Ježišovho počatia, narodenia, úteku do Egypta i návratu späť. Mal skúsenosť, ktorú sme mnohí dostali už v detstve, keď sme slávili krásu Vianoc. Je však škodou, ak sme si nechali oslabiť alebo ak sme stratili obsah týchto udalostí. Sv. Jozef čerpal silu práve z obsahu udalostí, ktoré prežil. Stále viac žil v presvedčení, že v tom všetkom bolo jasne vidieť Božie riadenie, ochranu a pomoc. Taký signál povzbudenia v Roku sv. Jozefa a už aj v Roku rodiny dostávame aj my všetci. Ak upriamime svoju pozornosť na sv. Jozefa, možno obnovíme v sebe svoju niekdajšiu úctu k Ženíchovi Panny Márie. Alebo začneme prežívať celkom novú formu našej nábožnosti. Kto si bude stále viac uctievať sv. Jozefa a nasledovať jeho príklad, bude sa stále viac učiť, ako milovať Boha a dôverovať mu a stále viac spoznávať ako sa oplatí správne milovať Ježiša a Máriu.
Príklad sv. Jozefa nás posilňuje a povzbudzuje, aj keď nám stále nie je dopriate vrátiť sa do našich chrámov, ktoré sú miestami oslavy Boha, slávenia bohoslužieb, vysluhovania sviatostí, adorácie Sviatostného Spasiteľa... Ako nám chýba Eucharistia v aktuálne prežívanom Roku Eucharistie a kňazstva v našej diecéze. Aj preto zverujeme práve sv. Jozefovi v plnej dôvere naše prosby o skoré otvorenie kostolov a o verejné praktizovanie našej viery bez obmedzení. Opäť vás aj povzbudzujem a prosím, čerpajte zo sily Božieho slova, z modlitby, zo sledovania prenosov sv. omší, z duchovného svätého prijímania, z adorácie Pána aj na diaľku. Povzbuďte sa príkladom svätcov, ktorí keď nemohli zájsť do kostola na poklonu hocikedy, lebo to nebolo možné pre vzdialenosť, povinnosti... adorovali Pána „na diaľku“, napr. hľadiac na kostol v diaľke - „tam je Pán“ a jemu neprekáža vzdialenosť, veď pozná túžby, ale aj možnosti ľudí. Podporujte svojich kňazov modlitbami. Im veľmi chýba, že sa s vami nemôžu stretávať, ako je to v bežných podmienkach, že svoje kňazské povolanie a poslanie nemôžu prežívať naplno. To je ako keď sa dobrý pastier nemôže dennodenne postarať o svoj košiar, keď nemôže pomôcť zvlášť slabým, chorým ovečkám... Modlite sa za nich a vyprosujte aj nových pastierov. A ďakujte za kňazov, ktorí vynaliezavo hľadajú možnosti možnej pastorácie a neváhajú zájsť aj ku chorým, núdznym...
Keďže od 19. marca už prežívame aj Rok rodiny a stále vnímam naše diecézne spoločenstvo ako jednu rodinu, ako otec a pastier diecézy vás uisťujem o svojej stálej blízkosti vo všetkom, čo prežívate. Aj vo vašich radostiach, ale aj v skúškach pandémie. Modlím sa za každú rodinu, i za tie, ktoré práve prežívajú nejakú krízu, i za tie, ktoré majú práve vzniknúť. A zvlášť prosím o pomoc sv. Jozefa, mocného ochrancu našich rodín o jeho silné orodovanie v nebi. Ale sv. Jozefovi zverujem aj prosbu o odvahu pre veriacich rodičov, aby sa denne modlili k Pánovi žatvy, aby aj z ich rodiny povolal aspoň jedno dieťa k duchovnému povolaniu.
V soboty a na prvý piatok slúžim sväté omše za všetkých postihnutých covidom. Za živých - aby sa uzdravili, za zomrelých – za ich večnú blaženosť, za pozostalých a tých, ktorí sa o nich starajú - prosím o potrebnú silu. Samozrejme, že pokračujem vo večerných modlitbách za všetkých v diecéze so záverečným požehnaním a ďakujem všetkým, ktorí sa modlíte spolu so mnou.
Sv. Jozef „videl“ ako Boh koná v jeho živote. On učí aj každého z nás vidieť Božie pôsobenie v osobnom živote, ale aj jeho prítomnosť v skúške pandémie. Ježiš po smrti na kríži vstal na tretí deň ako predpovedal. Koľko dní treba ešte čakať na znova rozbehnutie života bez izolácie, karantény..., teraz nevieme. Ale vieme, že nech to trvá toľko alebo toľko, môžeme aj z tejto situácie vyjsť ako posilnení víťazi. Lebo s Kristom sa napokon vždy zvíťazí!
Drahí bratia a sestry!
Spoznajme v oslávených ranách Vykupiteľa nášho Pána a Boha,
ktorý sa k nám skláňa, aby nás zdvihol vždy, keď ho prosíme.
Nech vás zmŕtvychvstalý Kristus posilní nasledovať ho
aj v ťažkom období pandémie.
Prajem vám milostiplné veľkonočné sviatky,
ktoré nech obnovia našu dôveru, nádej a sily.
Vyprosujem vám veľkú nádej upínajúcu sa na Víťaza nad hriechom a smrťou
a všetkým vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup
