Bratislava 2. apríla (TK KBS) Slovenka Gabriela Winter žije s rodinou v Anglicku, na rozdiel od Slovenska kostoly sú tam otvorené. „Tento rok som sa na pôst veľmi tešila. To preto, že sú u nás otvorené kostoly a v tom našom tvoríme pekné malé spoločenstvo. Môcť ísť na svätú spoveď a na svätú omšu v období celosvetovej pandémie je veľmi veľká milosť. Uvedomujem si to cestou na každú svätú omšu a radujem sa. Ďakujem Bohu za túto milosť a vždy pri svätej omši prinášam Bohu na oltár všetkých, ktorí túto milosť práve teraz nemajú,“ povedala Gabriela, ktorá žije v meste Farnborough a s rodinou navštevuje saleziánsku farnosť Pomocnice kresťanov. Tohtoročný pôst bol však pre jej rodinu iný. Na jednej strane poznačený bolesťou zo straty blizkych a na druhej strane plný nádeje na opätovné stretnutie v nebi.
Prípravu na pôst začali svätou spoveďou už víkend pred popolcovou stredou. „Presne na Popolcovú stredu mala Elizabeth (dcéra) narodeniny, preto sme ju dopredu pripravili na to, že sa budeme postiť a preto sme presunuli tortu a špeciálnu večeru na nasledujúci deň. Prijala to dobre a jej sviatok sme oslávili aj svätou omšou a sypaním popola na hlavu,“ hovorí Gabriela.
Cez pôst si počas spoločnej večernej modlitby čítali úryvok zo Svätého Písma, k tomu mávali krátke zamyslenie a desiatok ruženca na konkrétny úmysel, zároveň sa modlili žalm 121 a nejakú z modlitieb k svätému Jozefovi. „Deti prišli pre pôstom zo školy veľmi vzrušené a plné odhodlania si odoprieť sladkosti, pozeranie televízie, hranie na tablete.... Vysvetlili sme im, že je dobré si aj niečo odoprieť, no tento vzácny a milostiplný čas je dobrou príležitosťou na to, ako robiť viac dobra, byť k sebe láskavejší, počkať predtým než niečo nepekné povedia v hneve, zastať sa spolužiakov v škole, podeliť sa atď. Spoločne sme sa rozhodli vzdať sa počas pôstu mäsitých pokrmov. V škole majú iniciatívu zberať drobné peniaze ktoré by inak minuli na sladkosti, na charitu,“ vysvetľuje Gabriela.
Na Kvetnú nedeľu sa v ich farnosti namiesto bahniatok prinášali palmové listy. „Ja som veľmi natešená utekala k miestnej vŕbe, kde som videla pri prechádzke krásne bahniatka a tešila sa, že ich budem môsť tradične priniesť na svätú omšu. Boli nádherné, no už úplne rozkvitnuté. Domov sme si teda priniesli palmové listy a uplietli z nich malé kríže, jeden pre každého člena rodiny. Deti vymaľovali obrázky s motívmi veľkého týždňa, ktoré si potom nalepili do okien,“ hovorí Gabriela, ktorá sa teší na nasledujúce dni. Na stretnutia v kostole. Na ticho. Na modlitbu. „Na čas pre seba a na čas, ktorý budem môcť stráviť nerušene s rodinou a spievať Aleluja,“ dodala.
