Bratislava 25. marca (TK KBS) Sviatok Zvestovania sa začal vo Východnej cirkvi sláviť koncom 4. storočia alebo začiatkom 5. storočia. Byzantský cisár Maurikios (582 – 602) zaviedol tento sviatok ako prikázaný v celej svojej ríši. V prvých storočiach sa tento sviatok považoval za Pánov sviatok (Hospodsky), ako na Východe, tak aj na Západe. Svedčia o tom názvy sviatku: Kristovo počatie, Zvestovanie Krista, Začiatok spásy, atď. V 7. storočí sa ustálil dnešný názov sviatku: Zvestovanie Presvätej Bohorodičke a sviatok bol zaradený medzi sviatky Bohorodičky.
Sviatok sa slávi 25. marca kvôli tomu, že Narodenie Pána sa slávi deväť mesiacov po Zvestovaní. Okrem toho existovala starodávna tradícia, podľa ktorej 25. marca sa udialo stvorenie sveta, vtelenie Božieho Syna aj jeho smrť na kríži. Alexandrijská paschálna kronika z r. 624 a Carihradská paschálna kronika zo začiatku 7. storočia uvádzajú ako dátum sviatku Zvestovania – 25. marec.
Službu (liturgické časti) na tento sviatok zložil sv. Ján Damascenský, sv. Kozma Majumský, Teofán – nicejský biskup a mních Ján. Nasledujúci deň po sviatku slávi Východná cirkev Zhromaždenie k archanjelovi Gabrielovi. Ide o starodávny zvyk Východnej cirkvi, že nasledujúci deň po veľkom sviatku sa uctievajú tie osoby, ktoré sa významne zúčastnili na udalosti sviatku.
Bohoslužby sviatku Zvestovania sú plné slávnostných, oslavných a radostných hymnov. Veľakrát sa opakuje známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Hlavné dôvody pre túto svätú a nadpozemskú radosť sú tieto: vtelenie Božieho Syna, privilégium bohomaterstva a panenstva, spása ľudstva. Na radosti Zvestovania má účasť nebo, zem a celé stvorenie. Anjel hovorí s Presvätou Bohorodičkou s najväčšou úctou a má pre ňu, ako Božiu matku, slová najvyššej pochvaly a obdivu.
Ikona
Ikonografia Zvestovania – je vlastne zobrazenie „dobrej zvesti“ pre ľudstvo, ako o tom hovorí sám názov tejto udalosti. Zároveň je oslavou veľkej radosti, lebo sa naplnil dlho očakávaný príchod Mesiáša. V hornej časti ikony Zvestovanie vidieť nebeský polkruh, odkiaľ sila Svätého Ducha zostupuje v svetelných lúčoch na Bohorodičku, v súlade so slovami archanjela Gabriela (Lk 1, 35). Tu vidíme pôsobenie Najsvätejšej Trojice v najhlbšom význame jej tajomstva: vôľu Všemohúceho Otca oznamuje archanjel Gabriel, Syn Boží sa vteľuje a Svätý Duch uskutočňuje zázračné vtelenie.
Anjel Gabriel, silné a mocné Božie slovo, prichádza so Zvestovaním k Prečistej Bohorodičke, ktorá predstavuje celé ľudstvo. Archanjel Gabriel sa zobrazuje v dynamickom postoji – v pohybe, so žezlom Božieho vyslanca, ktoré je znakom autority. Má slávnostný výraz, lebo ohlasuje Bohorodičke a celému ľudstvu hlboké tajomstvo (Lk 1, 30-33). Prečistá nakláňa hlavu – tento postoj označuje prijatie, súhlas. Niektorí otcovia usudzujú, že je to gesto (znak) panenstva. Neplodnosť je prejavom porážky človeka a panenstvo je znakom toho, že na prvom mieste stojí niekto iný: nie ja si vytváram svoj život, ale Ty, Pane. Na jej tvári sa zračí hlboké zamyslenie a prekvapenie, že Boh si pre veľkolepé dielo Vtelenia predvečného Slova vybral práve ju, skromné dievča.
Anjel – nebeská bytosť, zostúpil na zem, hoci zem – v tomto prípade Bohorodička – je povolaná k tomu, aby sa stala príbytkom neba. Preto aj táto scéna je umiestnená do posvätného priestoru. Starodávny chrám už stratil svoj význam, lebo Mária – zatienená Duchom – stáva sa svätyňou Najvyššieho. Podľa prastarej ikonografickej tradície je vidieť záves, roztiahnutý medzi strechami budov, čím sa ukazuje, že udalosť sa neodohrala na ulici, ale v dome (v príbytku).
V ľavej ruke drží Bohorodička vreteno, čo poukazuje na prácu skromného dievčaťa, gesto pravej ruky predstavuje pokorné prijatie Božej vôle. Mária drží v rukách červenú niť. V tomto sa skrýva veľmi hlboký teologický význam: Mária premieňa (zhmotňuje) do obrazu to, čo počula, a preto tká obraz, teda telo, Slova Božieho. Niť, ktorou Prečistá tká telo Krista je červená, keďže to je farba božskosti. Bohorodička je však zobrazená v zelených modrých farbách, čím sa poukazuje na to, že Mária je stvorenie. Zelená farba je farba zeme a modrá je farba ľudskej prirodzenosti. Mária je zahalená do červeného plášťa, čo ukazuje, že Kristus jej daroval božskosť, lebo Ho prijala, urobila miesto pre Boha. Táto niť preto už nie je len niťou tela Kristovho, ale aj niťou jej vlastného tela: Mária získava spásu tým, že dala miesto Slovu.
