[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 15. 04. 2021   Meniny má Fedor       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Tretia pôstna kázeň kardinála Cantalamessu Ježiš Kristus - pravý Boh
P:3, 12. 03. 2021 14:11, ZAH



Tretia pôstna kázeň kardinála Cantalamessu

Foto: ScP-Vatican


Vatikán 12. marca (RV) V piatok 12. marca pokračoval pápežský kazateľ kardinál Raniero Cantalamessa OFM Cap. treťou časťou pôstneho cyklu zameraného na osobnú vieru v Ježiša Krista: „A za koho ma pokladáte vy?“. Tentoraz sa sústredil na Ježiša ako „pravého Boha“. Prinášame stručný výber myšlienok z tretej pôstnej kázne.

Po návrate z apoštolskej cesty do Iraku už bol na pôstnej kázni o 9. hodine v Aule Pavla VI. prítomný aj samotný Svätý Otec. Jemu i členom Rímskej kúrie, vatikánskym zamestnancom a pracovníkom Rímskeho vikariátu sa kardinál Cantalamessa po úvodnej modlitbe prihovoril vyše polhodinovou prednáškou, v ktorej zazneli aj nasledujúce myšlienky.
 

Ježiš Kristus – „pravý Boh“
„Aby sme hovorili o Kristovi, zvolili sme si ten najistejší spôsob, ktorým je dogma: Kristus - pravý človek, Kristus - pravý Boh, Kristus - jedna jediná osoba. Tento dogmatický spôsob vôbec nie je zastaraný a prekonaný. „Dogmatická terminológia prvotnej Cirkvi“ – ako napísal Kierkegaard, jeden z najväčších predstaviteľov moderného existenciálneho myslenia – „je ako rozprávkový hrad, kde v hlbokom spánku odpočívajú princovia a najpôvabnejšie princezné. Stačí ich len prebudiť, aby vyskočili na nohy v celej ich sláve“ (Søren Kierkegaard, Denník, II, A 110, r. 1837).
Takže ide práve o to: prebudiť dogmy, vdýchnuť im život, ako keď Duch v Ezechielovom videní vstúpil do vyprahnutých kostí a oni «ožili, i postavili sa na nohy» (Ez, 37,10). Minule sme sa o to pokúsili ohľadom dogmy o Ježišovi - «pravom človeku»; dnes to chceme urobiť s dogmou o Kristovi - «pravom Bohu». (...)
Dogma o Kristovom božstve bola slávnostne schválená Nicejským koncilom v roku 325 slovami, ktoré opakujeme v Kréde: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista... pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“. Okrem použitých termínov, hlboký význam Nicejskej definície – ako sa vyvodzuje od svätého Atanáza, ktorý bol jej najhodnovernejším svedkom a interpretom – bol ten, že v každom jazyku a v každej dobe musí byť Kristus uznaný za Boha v tom najsilnejšom a najvyššom zmysle, aký má slovo Boh v danom jazyku a kultúre, a nie v nejakom inom zmysle, odvodenom a druhoradom.  (...)
My všetci potrebujeme dať našej viere tento osobný, intímny rozmer, aby nebola mŕtvym opakovaním starobylých či moderných formúl.Táto vec je výzvou pre nás všetkých: rovnako katolíkov, ako pravoslávnych či protestantov.
Svätý Pavol hovorí, že «srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu» (Rim 10, 10). „Práve z koreňov srdca vychádza viera“, poznamenáva sv. Augustín (Komentár k Jánovmu evanjeliu, 26,2 , PL 35, 1607). (...)
Tento prvý akt viery, práve preto, že sa odohráva v srdci, je aktom „jedinečným“, ktorý sa nedá vykonať inak ako jednotlivcom, v úplnej samote s Bohom. V Jánovom evanjeliu počujeme, ako Ježiš opakovane kladie otázku: „Ty veríš?“ (Jn 9,35; Jn 11,26); a zakaždým táto otázka vzbudzuje výkrik viery zo srdca: „Áno, Pane, ja verím!“ Aj vyznanie viery Cirkvi [symbol, krédo] sa začína takto, v jednotnom čísle: „Verím“, nie: „Veríme“. (...)
Je potrebné začať s búraním toho falošného presvedčenia v nás veriacich, i v nás ľuďoch Cirkvi, že pokiaľ ide o vieru sme na poriadku, a že ak na niečom azda treba ešte popracovať, tak nanajvýš na dobročinnej láske. (...)
Zdá sa mi, že by sa malo zaistiť predovšetkým jedno: aby ten, kto učí teológiu budúcich služobníkov Evanjelia, pevne veril v božstvo Krista. Lepšie než prísahou, zaistiť to úprimným a bratským rozlišovaním. Prísahami sa nikdy nič nedosiahlo. Bola tu celá jedna generácia kňazov po koncile (určite nie však príčinou koncilu!), ktorí vyšli zo seminára a predstúpili k vysviacke s veľmi zmätenými a nejasnými predstavami o tom, kto je Ježiš, ktorého mali ohlasovať ľuďom a sprítomňovať na oltári pri svätej omši. Som presvedčený, že veľa kňazských kríz vychádzalo a vychádza práve z tohto.“


(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20210312032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]