Bratislava 8. marca (TK KBS) Rehoľná sestra Zdenka Štrbová OSF hovorí, že v Cirkvi ako žena môže ponúknuť lásku. „Milovať. Boha… a skrze neho ľudí. Tvoriť vzťahy. Zaujímať sa. Pamätať. (...nie, že by som to vedela dokonale, ale aspoň viem, čo je moja úloha),“ povedala v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu KBS sestra Zdenka, ktorá má 50 rokov a z toho polovicu prežíva ako zasvätená Bohu v Kongregácii Školských sestier svätého Františka z Assisi. Zároveň zdôrazňuje, že keď objavila tento svoj „talent“, našla svoju spokojnosť. „Nepotrebujem súťažiť s inými, nepotrebujem závidieť mužom, že môžu byť kňazmi. Nemusím byť vodca, ale môžem podporovať toho, kto má úlohu viesť. Samozrejme, stále sa učím, ako milovať správne,“ povedala.
Sestra Zdenka pôsobí ako učiteľka a vie, že milovať žiakov neznamená dať im všetko, čo si zažiadajú. „Neznamená to robiť všetko, čo odo mňa iní ľudia očakávajú. Je to skôr snaha byť blízko tým, ktorí sú okolo mňa, snažiť sa pozrieť na svet aj ich očami, vedieť sa od nich učiť. A keď vznikne konflikt, zápasiť v modlitbe o nový začiatok,“ uvádza rehoľná sestra.
Sestra Zdenka má ešte jedno slovo pre úlohu ženy v Cirkvi. Materstvo. Nielen fyzické. „Som rehoľná sestra a fyzicky deti nemám. A sú aj iné ženy, ktoré nedostali milosť mať vlastné deti. Všetky však máme možnosť nosiť „deti“, ktoré nám dáva Boh do cesty, vo svojom srdci. Modliť sa za ne, priniesť obetu, ukázať cestu, povzbudzovať a živiť ich určitý čas a nakoniec pustiť z vlastných rúk, aby mohli žiť vlastný život,” zdôraznila s tým, že materstvo je darom pre druhých, ale aj pre ňu samú. „Učí ma obetavosti, nezištnosti (veď kedy sú deti vďačné za výchovu?) a núti ma primknúť sa bližšie k Bohu, keďže táto úloha je nad moje ľudské sily,“ povedala.
Keď sestra Zdenka však rozmýšľa o svojej identite ženy a svojom mieste v Cirkvi, musí začať vo svojom detstve. „Vyrastala som skôr medzi chlapcami. Starší brat a niekoľko bratrancov, ktorí ma celé prázdniny vláčili so sebou všade, kam išli… to spôsobilo, že som vedela liezť na stromy, stavať bunkre, hrať karty a búchať kapsle – ale nie česať bábiky a parádiť sa,“ spomína. Neľutuje však tie roky. „Mnohokrát sa mi už v živote zišlo to, čo som sa v tejto chlapčenskej partii naučila. No keď som dorástla na „veľké“ dievča, zrazu som sa nevedela zaradiť. Niekoľko rokov počas strednej aj vysokej školy som občas na ten problém narazila, no nevedela som ho odhaliť a pomenovať, len som cítila, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí.
Od malička bola veľmi citlivá. To sa často prejavilo melanchóliou a ľútostivosťou, čo jej okolie považovalo za slabosť. „Tak som to podvedome odmietla. Pamätám si chvíľu, keď som si ako vysokoškoláčka uvedomila, že som už aspoň rok neplakala. S odmietnutím citlivosti súviselo aj to, že som sa snažila vo všetkom si stačiť sama, vybojovať si úspech tvrdou prácou na sebe, neukázať slabosť… a hoci som to všetko robila preto, aby som bola milovaná, nakoniec mi to bránilo vytvárať vzťahy. Nebeský Ocko ma však postupne viedol. Cez modlitbu a cez ľudí, ktorých mi staval do cesty,“ vyvsetľuje sestra Zdenka, podľa ktorej ju najprv viedol k tomu, aby Mu začala dôverovať, potom jej odkryl Jeho lásku k nej a nakoniec uverila, že aj ona dokáže milovať Jeho. „Objav, že môžem svoju citlivosť postaviť do Jeho služby, bol pre mňa oslobodením. Rovnako ako aj vedomie, že môžem byť slabá,“ dodala.
