Irak 7. marca (RV) Posledným bodom a vyvrcholením celej 33. apoštolskej cesty pápeža Františka v Iraku bola v nedeľu 7. marca svätá omša slávená na štadióne v Erbile za účasti 10 tisíc ľudí. „Dnes môžem vidieť a dotknúť sa rukou toho, že Cirkev v Iraku je živá, že Kristus žije a koná v tomto svojom svätom a vernom ľude“, povedal v homílii Svätý Otec. „Irak zostane vždy so mnou, v mojom srdci,“ dodal na rozlúčku.

Erbil - takmer dvojmiliónové hlavné mesto autonómneho regiónu Iracký Kurdistan na severe krajiny, je považované za jedno z najstarších miest sveta. Mestský charakter malo už 23 storočí pred Kristom a dnes je zapísané do dedičstva UNESCO.

V regióne s početným kurdským obyvateľstvom sa nachádza aj jedna z najväčších kresťanských enkláv Blízkeho východu – prevažne asýrskych kresťanov, ktorí hovoria neo-aramejčinou. V posledných rokoch mesto prijalo okrem utečencov zo Sýrie aj viac než pol milióna irackých vnútorne vysídlených osôb.

Svätý Otec prišiel na tamojší štadión Fransa Haririho krátko pred 14.30 nášho času a zdravil jasajúcich prítomných z papamobilu. Počet veriacich na svätej omši bol kvôli zdravotným opatreniam obmedzený len na menej než polovicu kapacity štadiónu.

Svätú omšu 3. pôstnej nedele, na ktorej sa zúčastnili aj občianske autority autonómneho regiónu, slávil Svätý Otec v taliančine v latinskom ríte, na jednoduchom bielom pódiu. Liturgické čítania zazneli v chaldejčine a kurdčine, evanjelium v arabčine. Modlitby veriacich boli okrem týchto jazykov prednesené aj v angličtine a dvoch chaldejských dialektoch. 120-členný orchester a veľký spevácky zbor animovali svätú omšu v typických orientálnych a arabských tónoch.

Homília: Stať sa živým chrámom Božej lásky, v bratstve, v službe a v milosrdenstve

V homílii Svätý Otec komentoval liturgické čítania, predovšetkým úryvok z Evanjelia podľa Jána (2,13-25), v ktorom Ježiš vyhnal z chrámu obchodníkov. Ako povedal, Ježiš zjavil svoju Božiu múdrosť a moc prostredníctvom milosrdenstva a odpustenia, „tak, že nám ukázal, až do krajnosti, vernosť Otcovej lásky; vernosť Boha Zmluvy“.

„Urobil to tak, že dal svoj život na kríži. Na Kalvárii obetoval Otcovi rany, ktoré nás uzdravili. Tu v Iraku, koľkí z vašich bratov a sestier, priateľov, spoluobčanov, majú na sebe rany z vojny a násilia, viditeľné aj neviditeľné rany! Pokušením je odpovedať na tieto a na ďalšie bolestné skutočnosti ľudskou silou, ľudskou múdrosťou. Avšak Ježiš nám ukazuje Božiu cestu, tú, ktorú on prešiel, a na ktorú nás volá, aby sme ho nasledovali.“

„Tak ako Ježiš netoleroval, aby sa z domu jeho Otca stala tržnica, túži po tom, aby naše srdce nebolo miestom zmätku, neporiadku, chaosu. Srdce má byť číre, usporiadané, očistené. Od čoho? Od faloší, ktoré ho znečisťujú, od dvojakostí, od pokrytectva. Všetci ich máme. Sú to choroby, ktoré škodia srdcu, špinia život, robia ho dvojakým. Potrebujeme byť znovu očistení od našich klamlivých istôt, ktoré kupčia s vierou v Boha za veci, ktoré sa pomíňajú, za okamžité prospechy. Potrebujeme, aby z nášho srdca a z Cirkvi boli vymetené zhubné zvádzania moci a peňazí.“

Boh nás nikdy neponecháva na seba samých, ani v hriechu. Hľadá nás, aby nás povolal k pokániu a očistil nás, aj vtedy, keď sa mu my otočíme chrbtom, povedal pápež a dodal: „Pán chce, aby sme sa zachránili a stali sa živým chrámom jeho lásky, v bratstve, v službe a v milosrdenstve.“

Ako pokračoval Svätý Otec, Ježiš „nás tiež posilňuje, aby sme dokázali odolať pokušeniu hľadať pomstu, ktorá nás len vrhá do špirály odvetných bojov bez konca“. Chce z nás urobiť „misionárskych učeníkov povolaných svedčiť o tom, že evanjelium má silu meniť život“.

„Vzkriesený nás robí nástrojmi Božieho pokoja a jeho milosrdenstva, trpezlivými a odvážnymi tvorcami nového sociálneho poriadku“. „Takto sa skrze moc Krista a jeho Ducha“... „kresťanské spoločenstvá zložené z pokorných a jednoduchých ľudí stávajú znamením Kráľovstva, ktoré prichádza, Kráľovstva lásky, spravodlivosti a pokoja“.

Pápež veriacim odporučil „vkladať sa do Ježišových rán a nachádzať uzdravenie a silu, aby sme mohli slúžiť jeho kráľovstvu“:

„«Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím» (Jn 2,19). [Ježiš] hovoril o chráme svojho tela, teda aj o svojej Cirkvi. Pán nám sľubuje, že silou svojho vzkriesenia môže vzkriesiť nás a naše spoločenstvá z trosiek spôsobených nespravodlivosťou, rozdelením a nenávisťou. To je prísľub, ktorý slávime v tejto Eucharistii.

Očami viery spoznávame prítomnosť ukrižovaného a vzkrieseného Pána uprostred nás, učíme sa prijímať jeho oslobodzujúcu múdrosť, vkladať sa do jeho rán a nachádzať uzdravenie a silu, aby sme mohli slúžiť jeho kráľovstvu, ktoré prichádza na tento svet.

Jeho rany nás uzdravujú (por. 1 Pt 2,24); v jeho ranách, drahí bratia a sestry, nachádzame balzam jeho milosrdnej lásky; pretože On, dobrý Samaritán ľudstva, túži pomazať každú ranu, uzdraviť každú bolestivú spomienku, a inšpirovať budúcnosť mieru a bratstva v tejto zemi.

Pozdrav chaldejského arcibiskupa Erbilu

Chaldejský arcibiskup Erbilu Bashar Warda sa pápežovi poďakoval za jeho modlitby a morálnu podporu pre Irak: „Vieme, že skrze vaše modlitby sme nikdy neboli zabudnutí.“

„Predovšetkým vám ďakujeme za vašu odvahu, za to, že ste sem prišli, do tejto našej skúšanej krajiny, zeme tak plnej násilia, na toto miesto nekonečných sporov, presídľovania a utrpenia pre ľudí; a že ste to urobili v tomto čase pandémie a globálnych kríz; to nám konkrétne sprítomňuje slová Krista: „Nebojte sa“. Pápež František, vieme, že Kristus a Vy ste s nami. Vaša odvaha nás napĺňa.“

„Napokon Vám ďakujeme za posolstvo mieru, ktoré ste priniesli do Erbilu a do celého Iraku.“

Pápež pozdravil aj kresťanov iných konfesií. Irak nosí vo svojom srdci. 

Svätý Otec v závere omše prejavil ekumenické gesto, keď hneď ako prvého pozdravil patriarchou Asýrskej cirkvi Východu katolikosa Mar Gewargisa III., ktorý sa zúčastnil na svätej omši.

„Ďakujem drahý brat! Spoločne s ním objímam kresťanov  rozličných konfesií: mnohí tu vyliali svoju krv na tú istú zem! Naši mučeníci však spoločne žiaria, ako hviezdy na rovnakom nebi! Tam zhora nás žiadajú, aby sme kráčali spoločne, bez zaváhania, smerom k plnosti jednoty.“

Asýrska cirkev udržiava dobré vzťahy s Rímom, ale nie je ešte v plnej jednote s Katolíckou cirkvou. Ide o tzv. predchalcedónsku cirkev (nestoriánsku). V roku 1994 však podpísali spoločnú kristologickú deklaráciu. Kongregácia pre náuku viery tiež schválila ich eucharistickú modlitbu, tzv. „anaforu Addai e Mari“.

Svätý Otec na záver slávenia pozdravil kurdských obyvateľov Iraku a poďakoval aj charitatívnym organizáciám, osobitne členským agentúram ROACO - dielam na pomoc východným cirkvám, vďaka ktorým prebieha rekonštrukcia a sociálna obnova krajiny.

„Irak zostane vždy so mnou, v mojom srdci“, zdôraznil Svätý Otec sprevádzaný vrúcnym potleskom a jasaním veriacich a všetkých vyzval jednotne pracovať pre budúcnosť pokoja a blaha bez akejkoľvek diskriminácie. Poslednými jeho slovami pred záverečným požehnaním, bolo trojnásobné „Salam!“

Fotogaléria