[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 20. 04. 2021   Meniny má Marcel       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Príhovor pápeža v irackom Ure: Ako Abrahám hľaďme na nebo a kráčajme po zemi
P:3, 06. 03. 2021 13:34, ZAH



Irak 6. marca (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol na medzináboženskom stretnutí v sobotu 6. marca 2021 v abrahámovskom Ure v Iraku.

Drahí bratia a sestry,

toto požehnané miesto nás privádza k počiatkom, ku zdrojom Božieho diela, k zrodu našich náboženstiev. Tu, kde žil náš otec Abrahám, máme pocit, že sa vraciame domov. Tu pocítil povolanie Bohom, odtiaľto vyrazil na cestu, ktorá zmenila dejiny. My sme ovocím toho povolania a tej cesty. Boh žiadal Abraháma, aby pozdvihol oči k nebu a spočítal hviezdy (porov. Gn 15,5). V tých hviezdach videl prísľub svojho potomstva, videl nás. A dnes my, židia, kresťania a moslimovia, spoločne s bratmi a sestrami iných náboženstiev, si ctíme otca Abraháma robiac tak, ako on: hľadíme na nebo a kráčame po zemi.

1. Hľadíme na nebo. Kontemplujúc po tisícročiach to isté nebo, objavujú sa tie isté hviezdy. Ony osvetľujú tie najtemnejšie noci, pretože žiaria spoločne. Nebo nám takto dáva posolstvo jednoty: Najvyšší nad nami nás pozýva, aby sme sa nikdy neseparovali od brata, ktorý je vedľa nás. Ten Boží presah (oltre) nás odkazuje na inakosť (altro) brata. Ak však chceme chrániť bratstvo, nemôžeme stratiť z pohľadu nebo. My, potomstvo Abraháma a predstavitelia rozličných náboženstiev, cítime, že máme predovšetkým túto úlohu: pomáhať našim bratom a sestrám, aby pozdvihli zrak a modlitbu k nebu.

Všetci to potrebujeme, pretože sami si nevystačíme. Človek nie je všemohúci, nedokáže to sám. A ak vylúči Boha, skončí klaňaním sa pozemským veciam. Avšak svetské dobrá, ktoré mnohým dávajú zabudnúť na Boha a na druhých, nie sú dôvodom našej pozemskej cesty. Pozdvihnime oči k nebu, aby sme sa zdvihli z nízkosti márnej slávy; slúžme Bohu, aby sme vyšli zo otroctva nášho „ja“, pretože Boh nás podnecuje milovať. Tu je skutočná nábožnosť: klaňať sa Bohu a milovať blížneho. V dnešnom svete, ktorý častokrát zabúda na Najvyššieho alebo mu dáva zdeformovaný obraz, sú veriaci povolaní dosvedčovať jeho dobro, ukazovať jeho otcovstvo prostredníctvom ich bratstva.

Z tohto pramenného miesta viery, zo zeme nášho otca Abraháma potvrdzujeme, že Boh je milosrdný a že tou najrúhavejšou urážkou je znesvätiť jeho meno nenávidiac brata. Nevraživosť, extrémizmus a násilie sa nerodia z náboženského ducha: sú zradou voči náboženstvu. A my veriaci nemôžeme mlčať, keď terorizmus zneužíva náboženstvo. Ba je na nás, aby sme s jasnosťou rozptýlili nedorozumenia. Nedovoľme, aby bolo svetlo neba zakryté oblakmi nenávisti!

Nad touto krajinou sa nakopili temné mraky terorizmu, vojny a násilia. Trpeli nimi všetky etnické i náboženské komunity. Chcel by som pripomenúť osobitne komunitu jazídov, ktorá oplakávala smrť mnohých mužov a videla tisíce žien, dievčat a detí unesených, predaných za otrokov a podrobených fyzickému násiliu a núteným konverziám. Dnes sa modlíme za tých, čo znášali tieto utrpenia, za tých, čo sú ešte stále rozohnaní a unesení, aby sa čoskoro vrátili do svojich domov. A modlíme sa, aby bola všade rešpektovaná a uznaná sloboda svedomia a náboženská sloboda: sú to základné práva, pretože robia človeka slobodným kontemplovať nebo, pre ktoré bol stvorený.

Keď terorizmus zasiahol sever krajiny, barbarsky zničil časť jej úžasného náboženského dedičstva, ako kostoly, kláštory a miesta kultu rozličných komunít. Ale aj v tom temnom momente žiarili hviezdy. Myslím na mladých moslimských dobrovoľníkov z Mosulu, ktorí pomohli upratať kostoly a kláštory, budujúc bratské priateľstvá na ruinách nenávisti, i na kresťanov a moslimov, ktorí dnes spoločne reštaurujú mešity a kostoly.

Profesor Ali Thajeel nám tiež rozprával o návrate pútnikov do tohto mesta. Je dôležité putovať k posvätným miestam: je to to najkrajšie znamenie nostalgie za nebom tu na zemi. Preto milovať a chrániť posvätné miesta je existenčnou nevyhnutnosťou, na pamiatku nášho otca Abraháma, ktorý na rozličných miestach pozdvihol k nebu oltáre pre Pána (porov. Gn 12,7.8; 13,18; 22,9).

Veľký patriarcha nech nám pomôže udržiavať posvätné miesta každého oázami pokoja a stretnutia pre všetkých! On sa pre svoju vernosť Bohu stal požehnaním pre všetky národy (porov. Gn 12,3); to, že sme dnes tu v jeho stopách, je znamením požehnania a nádeje pre Irak, pre Blízky východ a pre celý svet. Nebo sa zemou neunavilo: Boh miluje každý ľud, každú jeho dcéru a každého jeho syna! Neunavme sa nikdy hľadieť na nebo, hľadieť na tieto hviezdy, tie isté, na ktoré vo svojom čase hľadel náš otec Abrahám.  

2. Kráčame po zemi. Oči upreté k nebu Abraháma nerozptyľovali, ale povzbudzovali kráčať po zemi, vydať sa na cestu, ktorá sa cez jeho potomstvo mala dotknúť každého storočia a kraja. Ale všetko sa začalo odtiaľto, od Pána, ktorý „ho vyviedol z Uru“ (porov. Gn 15,7). Jeho cesta bola teda vyjdením, čo si vyžadovalo obete: musíte zanechať zem, domov a príbuzenstvo. Ale vzdaním sa svojej rodiny sa stane otcom rodiny národov.

Aj nám sa stáva niečo podobné: na ceste sme povolaní zanechať putá a pripútanosti, ktoré, keď nás uzatvárajú v našich zoskupeniach, zabraňujú nám prijať bezhraničnú Božiu lásku a v ostatných vidieť bratov. Áno, potrebujeme  vyjsť zo seba samých, pretože potrebujeme jeden druhého. Pandémia nám dala pochopiť, že «nikto sa nezachráni sám» (Encyklika Fratelli tutti, 54). A predsa sa vždy vracia pokušenie držať si odstup od ostatných. Ale  «fráza "zachráň sa, kto môžeš" sa rýchlo zmení na "všetci proti všetkým", a to bude horšie, než samotná pandémia» (tamtiež, 36).

V búrkach, ktorými prechádzame nás nezachráni izolovanie sa, nezachráni nás rýchle posilnenie výzbroje a vyvýšenie múrov, ktoré nás dokonca budú ešte viac dištancovať a hnevať. Nezachráni nás modloslužba peniazom, ktorá uzatvára do seba samých a vyvoláva priepasti nerovností, do ktorých sa ľudstvo prepadáva. Nezachráni nás konzumizmus, ktorý znecitlivuje myseľ a ochromuje srdce.

Cesta, ktorú nám Nebo ukazuje pre naše kráčanie, je iná, je to cesta pokoja. Tá vyžaduje, predovšetkým v búrkach, zostať spolu na jednej strane. Je nedôstojné, aby zatiaľ čo sme všetci skúšaní pandemickou krízou, a obzvlášť tu, kde konflikty spôsobili toľko trápenia, niekto myslel hrabivo len na vlastné záležitosti. Nebude mier bez delenia sa a pohostinnosti, bez spravodlivosti, ktorá zaistí rovnosť a podporu pre všetkých, počnúc od tých najslabších. Nebude mier bez národov, ktoré podajú ruku iným národom.

Nebude mier pokým ostatní budú ´oni´ a nie ´my´. Nebude mier pokiaľ spojenectvá budú namierené proti niekomu, pretože spojenectvá proti iným rozmnožujú iba rozdiely. Mier nežiada víťazov, ani porazených, ale bratov a sestry, ktorí napriek nedorozumeniam a zraneniam z minulosti kráčajú od konfliktu k jednote. Poprosme o to v modlitbe pre celý Blízky východ, myslím najmä na neďalekú, trýznenú Sýriu.

Patriarcha Abrahám, ktorý nás dnes zhromažďuje v jednote, bol prorokom Najvyššieho. Jedno staré proroctvo hovorí, že národy si «z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože» (Iz 2,4). Toto proroctvo nebolo naplnené, ba z mečov a kopijí sa stali rakety a bomby. Odkiaľ sa teda môže začať cesta pokoja? Od vzdania sa nepriateľstiev.

Kto má odvahu hľadieť na hviezdy, kto verí v Boha, nemá nepriateľov, s ktorými by bojoval. Má iba jedného nepriateľa, aby mu čelil, ktorý stojí pri dverách srdca a klope, aby vošiel: je to nepriateľstvo. Zatiaľ čo sa niektorí snažia viac o to, aby mali nepriateľov než aby boli priateľmi, zatiaľ čo mnohí hľadajú vlastný zisk na úkor iných, ten, čo hľadí na hviezdy prísľubov, kto nasleduje Božie cesty, nemôže byť proti niekomu, ale je za všetkých. Nemôže si ospravedlňovať žiadnu formu vnucovania, utláčania a zneužívania, nemôže mať postoj agresivity.

Drahí priatelia, je možné všetko toto? Otec Abrahám, ten, ktorý vedel proti každej nádeji v nádeji uveriť (porov. Rim 4,18) nás povzbudzuje. V priebehu dejín sme často sledovali príliš pozemské ciele a kráčali sme každý po svojom, ale s Božou pomocou sa môžeme zmeniť k lepšiemu. Je na nás, ľudstve dneška, a predovšetkým na nás, veriacich každého náboženstva, aby sme prevrátili nástroje nenávisti na nástroje pokoja.

Je na nás naliehať dôrazne na zodpovedných za národy, aby rastúce rozširovanie zbraní ustúpilo distribúcii jedla pre všetkých. Je na nás, aby sme umlčali vzájomné obviňovania a dali hlas kriku utláčaných a vyradených na planéte: príliš mnohí sú bez chleba, liekov, vzdelania, práv a dôstojnosti! Je na nás, aby sme zdôraznili pochybné manévre, ktoré sa točia okolo peňazí, a aby sme dôrazne žiadali, aby peniaze neskončili vždy a jedine na živenie neviazaného blahobytu niekoľkých.

Je na nás, aby sme chránili spoločný domov pred našimi dravými zámermi. Je na nás, aby sme svetu pripomenuli, že ľudský život je hodnotný tým, čím je, a nie tým, čo má, a že životy nenarodených, starých ľudí, migrantov, mužov a žien každej farby a národnosti sú vždy posvätné a zarátavajú sa ako všetci! Je na nás, aby sme mali odvahu pozdvihnúť oči a hľadieť na hviezdy, tie hviezdy, ktoré videl náš otec Abrahám, hviezdy prísľubu.

Abrahámova cesta bola požehnaním pokoja. Ale nebolo to ľahké: musel čeliť bojom a nepredvídateľným udalostiam. Aj my máme pred sebou hrboľatú cestu, ale potrebujeme, ako veľký patriarcha, urobiť konkrétne kroky, putovať k objaveniu tváre toho druhého, deliť sa o spomienky, pohľady a mlčanie, príbehy a skúsenosti.

Zachytilo ma svedectvo Dawooda a Hasana, kresťana a  moslima, ktorí bez toho, že by ich odradili ich rozdiely, spolu študovali a pracovali. Spolu budovali budúcnosť a navzájom v sebe objavili bratov. Aj my, aby sme napredovali, potrebujeme urobiť spolu niečo dobré a konkrétne. Toto je cesta, predovšetkým pre mladých, ktorí nemôžu vidieť svoje sny preťaté konfliktmi minulosti! Je nevyhnutné vychovávať ich k bratstvu, učiť ich hľadieť na hviezdy. Je to skutočná nevyhnutnosť; bude to najúčinnejšia vakcína pre pokojný zajtrajšok. Pretože vy, drahí mladí, ste naša prítomnosť i naša budúcnosť!

Iba spolu s inými sa môžu uzdraviť zranenia z minulosti. Pani Rafah nám vyrozprávala hrdinský príbeh Najyho, zo sabejsko-mandejskej komunity, ktorý stratil život v pokuse zachrániť rodinu svojho suseda moslima. Koľko ľudí tu, v tichu a mimo záujmu sveta, rozbehlo cesty bratstva! Rafah nám vyrozprávala aj o nevýslovnom utrpení vojny, ktorá prinútila mnohých opustiť domovy a rodnú zem, aby hľadali budúcnosť pre svoje deti. 

Ďakujem Rafah, že si sa s nami podelila s pevnou vôľou zostať tu, v zemi tvojich otcov. Kiež tí, čo to nezvládli a museli ujsť, nájdu dobrotivé prijatie, hodné zraniteľných a zranených ľudí.

Bolo to práve vďaka pohostinnosti, charakteristickej črte týchto krajov, že Abrahám prijal návštevu Boha a takmer už neočakávaný dar - syna (porov. Gn 18,1-10). My, bratia a sestry rôznych náboženstiev, sme sa ocitli tu, doma a odtiaľto sa spolu chceme angažovať, aby sa uskutočnil Boží sen: aby sa ľudská rodina stala pohostinnou a ústretovou voči všetkým svojim deťom; aby pri pohľade na to isté nebo kráčala v pokoji po tej istej zemi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Fotogaléria



( TK KBS, RV, zk, mh, jb; rp ) 20210306003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]