[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 20. 04. 2021   Meniny má Marcel       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Kardinál Cantalamessa: Môže Cirkev žiť tak, akoby Kristus neexistoval? (doplnené)
P:3, 06. 03. 2021 09:58, ZAH



Vatikán 6. marca (RV) „Existuje smrteľné nebezpečenstvo pre Cirkev, a tým je žiť akoby Kristus neexistoval.“ Z uvedomenia si tejto skutočnosti vychádza v druhej pôstnej kázni kardinál Raniero Cantalamessa OFM Cap.

V tohtoročnom pôstnom cykle, určenom Svätému Otcovi, členom Rímskej kúrie a zamestnancom Vatikánu i Rímskeho vikariátu, sa pápežský kazateľ zameral na osobu Ježiša Krista. Naznačil to ústredným názvom: «„A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15) – Kristologická dogma, zdroj svetla a inšpirácie».

Svojej úvodnej kázni z 26. februára dal páter Cantalamessa názov: Obráťte sa a verte Evanjeliu. Druhú kázeňpomenoval nasledovne: «„Kto z vás ma môže usvedčiť z hriechu?“ Ježiš Kristus, „pravý človek“». Prinášame vybrané časti tejto druhej kázne, prednesenej v Aule Pavla VI. dnes, v piatok 5. marca. (Text bude postupne doplnený o ďalšie vybrané časti.)

„Kto z vás ma môže usvedčiť z hriechu?“

Ježiš Kristus, „pravý človek“ - 2. pôstna kázeň

„Moderné osvietenecké myslenie sa rodí z učenia zásady žiť „etsi Deus non daretur“, čiže akoby Boh neexistoval. Pastor Dietrich Bonhoeffer nanovo uchopil túto zásadu, snažiac sa dať jej pozitívny kresťanský obsah. V jeho zámeroch to nebol ústupok voči ateizmu, ale program duchovného života: konať si svoju povinnosť aj vtedy, keď sa zdá, že Boh je neprítomný; inými slovami, nerobiť z Boha akéhosi plátača dier, vždy pripraveného zasiahnuť tam, kde človek zlyhal.

Tá zásada je aj v tejto verzii diskutabilná a bola oprávnene odmietnutá (napríklad Benediktom XVI.). Ale nás v tejto chvíli zaujíma z celkom iného dôvodu. Existuje smrteľné nebezpečenstvo pre Cirkev, a tým je žiť „etsi Christus non daretur“, čiže akoby Kristus neexistoval. Práve s takýmto predpokladom neustále hovorí o Cirkvi svet a jeho komunikačné prostriedky. Zaujíma ho na nej jej história (predovšetkým tá negatívna, nie tá, čo sa týka svätosti), organizačná stránka, pohľad na problémy danej chvíle, fakty a klebety z nej vnútra. Horko-ťažko sa spomenie čo i len raz osoba Ježiša.

Pred pár rokmi padol návrh – a v niektorých krajinách sa to drží dodnes – myšlienka možného spojenectva medzi veriacimi a neveriacimi, založeného na spoločných občianskych a etických hodnotách, na kresťanských koreňoch našej kultúry a podobne. Inými slovami, takej dohody, ktorá by sa nezakladala na tom, čo sa udialo vo svete príchodom Krista, ale na tom, čo sa stalo následne, po ňom.

K tomu sa žiaľ nevyhnutne pridáva jedna objektívna skutočnosť. Kristus nevstupuje do záležitostí v žiadnom z troch najživších dialógov dneška medzi Cirkvou a svetom. Nevstupuje do dialógu medzi vierou a filozofiou, pretože filozofia sa zaoberá metafyzickými konceptmi, nie historickými skutočnosťami akou je osoba Ježiša z Nazareta; nevstupuje ani do dialógu s vedou, s ktorou možno diskutovať čisto len o existencii či neexistencii nejakého Boha stvoriteľa a o nejakom inteligentnom pláne, skrytým za evolúciou; nevstupuje napokon ani do medzináboženského dialógu, kde sa zaoberáme tým, čo náboženstvá môžu urobiť pospolu, v mene Boha, pre dobro ľudstva.

V snahe – hoci aj oprávnenej – dať odpoveď na požiadavky a provokácie dejín a kultúry, vystavujeme sa smrteľnému nebezpečenstvu, že sa budeme správať i my veriaci „etsi Christus non daretur“, akoby Kristus neexistoval. Ako keby sa mohlo hovoriť o Cirkvi odhliadajúc od Krista a jeho Evanjelia. Veľmi mocne ma zachytili slová Svätého Otca pri generálnej audiencii 25. novembra minulého roku. Hovoril takto – a z tónu hlasu sa dalo pochopiť, že vec sa ho hlboko dotýka:

„Nájdeme tu [v Skutkoch apoštolov 2,42] štyri základné charakteristiky cirkevného života: načúvanie učeniu apoštolov, po prvé; po druhé uchovávanie vzájomného spoločenstva; po tretie lámanie chleba; a po štvrté modlitba. Tieto nám pripomínajú, že existencia Cirkvi má zmysel, ak zostáva pevne spojená s Kristom, čiže v spoločenstve, v jeho Slove, v Eucharistii a v modlitbe. Je to spôsob ako sa my zjednocujeme s Kristom […].

Kázanie a katechéza svedčia o slovách a gestách Učiteľa; neustále úsilie o bratské spoločenstvo chráni pred egoizmom a partikularizmami; lámanie chleba uskutočňuje sviatosť Ježišovej prítomnosti medzi nami: On nebude nikdy neprítomný, v Eucharistii je práve On. On žije a kráča s nami. A napokon modlitba, ktorá je priestorom dialógu s Otcom, prostredníctvom Krista v Duchu Svätom. Všetko to, čo v Cirkvi rastie mimo týchto ´súradníc´, je bez základu.“

Tie štyri súradnice Cirkvi, ako vidíme, sa v pápežových slovách redukujú do jednej jedinej: zostať ukotvenou v Kristovi. Z tohto všetkého skrsla vo mne túžba venovať tieto pôstne meditácie osobe Ježiša Krista. […]

Náš zámer nie je apologetický, ale duchovný. Inými slovami, nehovoríme s cieľom, aby sme presvedčili ostatných, neveriacich, že Ježiš Kristus je Pán, ale aby sa on stal stále skutočnejšie Pánom nášho života, naším všetkým, až do tej miery, že aj my, tak ako apoštol, budeme cítiť, že sa nás „zmocnil Kristus“ (Flp 3,12) a mohli spolu s ním povedať – aspoň ako túžbu – „Veď pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21).

Otázka, ktorá nás bude sprevádzať, teda nebude: „Aké miesto dnes zaujíma Ježiš vo svete alebo v Cirkvi“, ale: „Aké miesto zaujíma Ježiš v mojom živote“? Toto bude, okrem toho všetkého, aj najlepší spôsob ako podnietiť ostatných, aby sa zaujímali o Krista, čiže najúčinnejší spôsob ako evanjelizovať. […]

Ježiš, pravý človek

(...) „Nový Zákon, ako som hovoril – sa nezameriava natoľko na tvrdenie, že Ježiš je „pravý“ človek, ako na to, že je „nový“ človek. Svätým Pavlom je definovaný ako «posledný Adam» (eschatos), čiže «definitívny človek» (porov 1 Kor 15,45.; Rim 5,14). Kristus zjavil nového človeka, toho, «ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätost.» (Ef 4,24; porov. Kol 3,10). Ježiš Kristus je „Svätý Boží“: takto slávnostne bol vyhlásený v dvoch momentoch svojho pozemského života (Lk 4,34; Jn 6,69). Ježiš nie je až tak človekom, ktorý sa podobá na všetkých ostatných ľudí, ako skôr človekom, na ktorého sa majú podobať všetci ostatní ľudia. Iba o ňom možno ovedať to, čo grécki filozofi hovorili o človeku všeobecne, a teda, že on je „mierou všetkých vecí“!

Po tom, ako bol dogmatický a ontologický údaj o dokonalej ľudskosti Krista už bezpečne stanovený, dnes sa môžeme vrátiť k valorizácii tohto prvotného biblického údaja. Musíme tak urobiť aj z iného dôvodu. Dnes nikto nepopiera, že Kristus bol človekom, tak ako to robili doketisti a iní popierači plného človečenstva Krista. Naopak sme svedkami zvláštneho a znepokojujúceho fenoménu: o „pravej“ ľudskosti Krista sa hovorí ako o mlčky myslenej alternatíve k jeho božskosti, ako o istom druh protiváhy.

Je to istý druh všeobecného trendu tých, ktorí potom nekôr tlačia na potvrdzovanie „plnej“ ľudskosti Ježiša z Nazareta až do tej miery, že mu pripisujú nielen utrpenie, úzkosť, pokušenie, ale aj pochybnosti a dokonca aj možnosť dopustenia sa chýb. Takto sa dogma o Ježišovi ako „pravom človeku“ stala buď samozrejmou pravdou, ktorá nikoho nevyrušuje ani neznepokojuje; alebo v horšom prípade nebezpečnou pravdou, ktorá pomáha skôr ospravedlniť, než kritizovať sekulárne myslenie. Potvrdiť plnú ľudskosť Krista je dnes ako preraziť otvorené dvere.

Kristova svätosť

(...) Ježiš učí to, čo koná; preto môže povedať: «Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29). Hovorí o odpúšťaní nepriateľom, avšak sám zachádza až tak ďaleko, že odpúšťa tým, ktorí ho pribíjali na kríž, hovoriac: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Navyše na ilustráciu Ježišovej svätosti nám slúži nie ten či onen príbeh, ale každé jeho konanie, každé slovo, ktoré vyšlo z jeho úst.

Popri tomto pozitívnom prvku, ktorý spočíva v neustálom a absolútnom priľnutí k Otcovej vôli, predstavuje Kristova svätosť aj prvok negatívny, ktorým je absolútna absencia akéhokoľvek hriechu: «Kto z vás ma usvedčí z hriechu?» - hovorí Ježiš svojim protivníkom (Jn 8,46). V tomto bode máme jednomyseľný zbor apoštolských svedectiev: «ten, ktorý nepoznal hriech» (2 Kor 5,21); «on sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach» (1 Pt 2,22); «veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu» (Hebr 4,15); «veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov»  (Hebr 7,26). Ján sa v prvom liste nikdy neunaví ohlasovať: «Je čistý...; niet v ňom hriechu...; je spravodlivý» (1 Jn 3,3-7).

Svedomie Ježiša je krištáľovo priezračné. Nikdy ani čo i len najmenšie priznanie viny alebo žiadanie prepáčenia a odpustenia, ani voči Bohu, ani voči ľuďom. Vždy pokojná istota, že je v pravde a spravodlivosti, že konal dobre; čo je niečo celkom odlišné od ľudskej domýšľavosti o vlastnej spravodlivosti. Žiadna iná osobnosť v dejinách sa neodvážila povedať o sebe to isté. (...)

„Posvätení v Kristovi Ježišovi“

Teraz prejdime k tomu, že si všimneme, čo Kristova svätosť znamená pre nás. A hneď nám tu prichádza v ústrety dobrá správa. Je tu skutočne dobrá správa, radostná zvesť, aj ohľadom Kristovej svätosti. Nie je to len to, že Ježiš je Božím Svätým, či skutočnosť, že aj my musíme byť svätými a bez úhony. Nie, tým radostným prekvapením je, že Ježiš nám sprostredkuje, dáva, darúva svoju svätosť. Že jeho svätosť je tiež našou. Ba ešte viac: že on sám je našou svätosťou.

Každý ľudský rodič môže preniesť na deti to, čo má, ale nie to, čím je. Ak je umelec, vedec, alebo aj svätec, nie je povedané, že sa deti tiež narodia umelcami, vedcami alebo svätcami. Môže ich tomu nanajvýš ak učiť, dať im príklad, ale nie odovzdať im to akoby na spôsob dedičnosti. Ježiš však v krste nielenže na nás prenáša to, čo má, ale aj to, čím je. On je svätý a činí nás svätými; je Synom Božím a činí nás Božími deťmi.

Potvrdzuje to aj Druhý vatikánsky koncil: „Kristovi nasledovníci Bohom povolaní a v Pánu Ježišovi ospravedlnení nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti stali sa krstom viery naozaj Božími deťmi a spoluúčastnými na Božej prirodzenosti, čím sa stali skutočne svätými.“ (Lumen gentium, 40). Kresťanská svätosť, skôr než povinnosťou je darom.

Čo robiť, aby sme prijali tento dar a urobili z neho takpovediac skúsenosť, ktorá sa prežíva a nielen verí? Prvou a základnou odpoveďou je viera. Nie akákoľvek viera, ale viera, prostredníctvom ktorej si osvojujeme to, čo Kristus pre nás získal. Viera, ktorá je rozmachom v smelosti a dáva rozlet nášmu kresťanskému životu. Pavol napísal: Kristus Ježiš «sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané: „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“» (1 Kor 1,30-31). To, čím sa Kristus stal «pre nás» – spravodlivosťou, svätosťou a vykúpením – patrí nám; a je to viac naším než keby sme to boli vykonali my! Ako píše veľký byzantský učiteľ Cabasilas: „Pretože my nepatríme viac sami sebe, ale Kristovi, ktorý nás vykúpil za drahú cenu, vyplýva z toho, že to, čo je Kristovo, patrí nám, a je to viac naše než to, čo pochádza z nás“ (N. Cabasilas, Život Krista, IV, 6, PG 150, 613). A neunaví ma zopakovať v tejto súvislosti to, čo napísal sv. Bernard:

„Ja si popravde beriem („uzurpujem“) s dôverou pre seba to, čo mi chýba, z Pánových útrob, pretože tie prekypujú milosrdenstvom. […] Moja zásluha je preto milosrdenstvom Pána. Bezpečne nebudem bez zásluh, pokým Pán nebude bez milosrdenstva. Ak sú prejavy Pánovho milosrdenstvo mnohé, aj ja som veľmi veľký čo sa týka zásluh. […] Ospievam snáď i moju spravodlivosť? «Pane, budem spomínať len tvoju spravodlivosť» (Ž 71,16). Tá je popravde aj mojou; pretože ty si sa stal pre mňa spravodlivosťou, ktorá pochádza od Boha (porov. 1 Kor 1,30 ). (Bernard z Clairvaux, Kázne na Pieseň piesní, 61, 4-5, PL 183, 1072).

(...) Niektorí cirkevní otcovia sformulovali toto veľkolepé tajomstvo kresťanského života formou obrazu. Hovoria: predstav si, že sa na štadióne odohral impozantný zápas. Chrabrý muž sa postavil proti krutému tyranovi, ktorý držal mesto v otroctve, a s obrovským úsilím a utrpením nad ním zvíťazil. Ty si bol na tribúne, nebojoval si, nenamáhal si sa, ani si neutŕžil zranenia. Avšak ak obdivuješ toho chrabrého, ak sa s ním raduješ z jeho víťazstva, ak mu viješ víťazné vence, ak povzbudzuješ a burcuješ za neho zhromaždených v hľadisku, ak sa víťazovi s radosťou pokloníš, pobozkáš jeho hlavu a stisneš mu pravicu; skrátka, ak si tak pre neho zbláznený, že považuješ jeho víťazstvo za svoje, hovorím ti, že budeš mať určite podiel na ocenení víťaza.

Ale je tu ešte viac: predstav si, že ten víťaz si získané ocenenie nijako nepotrebuje ponechať pre seba, ale po ničom inom tak netúži, ako vidieť pocteného svojho priaznivca, a  za ocenenie svojho boja považuje to, že víťazným vencom bude korunovaný ten priateľ. Nezíska azda v takom prípade víťazný veniec ten priaznivec, hoci sa nenamáhal a neutŕžil zranenia? Isteže ho získa! Takto, ako hovoria títo otcovia, sa to deje medzi Kristom a nami. On je ten chrabrý, ktorý na kríži zvíťazil nad veľkým tyranom sveta a prinavrátil nám život (porov. N. Cabasilas, Život v Kristovi, 5, PG 150, 516 n.). Od nás sa žiada, aby sme neboli roztržitými „divákmi“, nepozornými voči toľkej bolesti a toľkej láske. (...)

Prirodzene, tu sa to všetko nekončí. Od privlastnenia si (appropriazione) musíme prejsť k pripodobneniu sa (imitazione). Koncilový text, ktorý nám predstavil svätosť ako dar (Lumen gentium, 40), pokračuje slovami:

„Podľa tejto svätosti, ktorej sa im dostalo, majú s Božou pomocou aj žiť a zdokonaľovať ju. Apoštol ich napomína, aby žili, „ako sa patrí na svätých“ (Ef 5, 3), obliekli si „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3, 12) a tak prinášali ovocie Ducha vo svätosti (porov. Gal 5, 22; Rim 6, 22)“.

(...) Pokúsme sa spytovať sami seba, tak často ako sa nám dá, pred každým rozhodnutím, ktoré máme urobiť a pred každou odpoveďou, ktorú máme dať, touto otázkou: „Čo je v tomto prípade tým, čo by sa Ježišovi páčilo, aby som urobil?“ - a urobiť to bez váhania. (...)

(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20210306001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]