[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 16. 04. 2021   Meniny má Dana, Danica       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

„Premeniť svet“ – esej pápeža Františka z ekumenickej edície
P:3, 23. 02. 2021 15:01, ZAH



Vatikán 23. februára (RV) „Nebo na zemi. Milovať a slúžiť na premieňanie sveta“. To je názov esejistickej zbierky z pera pápeža Františka, ktorá vyšla v novembri 2020 vo Vatikánskom knižnom vydavateľstve. Spolu so zozbieranými už známymi textami tvorí knihu aj celkom nový, predtým nepublikovaný príspevok s názvom „Premeniť svet“.

Kniha „Nebo na zemi. Milovať a slúžiť na premieňanie sveta“ ju súčasťou ekumenickej edície„Výmena darov“ a predhovor k nej napísal generálny tajomník Svetového luteránskeho zväzu Rev. Martin Junge. Prinášame v slovenskom preklade spomenutý celkom nový text pápeža Františka:

Premeniť svet

Je ešte možno veriť v možnosť nového, spravodlivejšieho a bratského sveta? Je vskutku možné dúfať v premenu spoločnosti, v ktorej žijeme, aby  v nej nedominoval zákon mocnejšieho a arogancia bôžika peňazí, ale úcta k človeku a logika nezištnosti? Viem si predstaviť výraz tváre mnohých pri týchto slovách, týchto „naivných“ otázkach. Jemné pokrčenie pier, ohnutých do skeptického úsmevu, či prinajmenšom do poľutovania, ktoré nás vedie žiť v spoločnosti bez ilúzií.

Mali by sme teda uznať, že svet je nezmeniteľný so svojimi nespravodlivosťami, ktoré „volajú k Bohu o pomstu“? A nám, 

ľuďom Cirkvi zostáva len úloha kazateľov pasívnej rezignácie alebo dôsledne sa opakujúc vyslovovať princípy, ktoré sú rovnako pravdivé, ako abstraktné?

Žiadna poctivá myseľ nemôže popierať transformačnú silu kresťanstva vo vývoji dejín. Zakaždým, keď sa kresťanský život autenticky a slobodne rozšíril v spoločnosti, zanechal vo svete vždy novú stopu ľudskosti. Už od prvých storočí. Tou najväčšou novinkou na sociálnej úrovni bolo uznanie hodnoty každej jednotlivej osoby, citlivosť, ktorá viedla k nezavrhovaniu nedokonalých jednotlivcov ako neužitočných, k úctivému zaobchádzaniu s otrokmi a časom až k vnímaniu netolerovateľnosti samotného zriadenia otrokárstva, zmysel pre odmietnutie krutostí gladiátorských hier a „krvavých predstavení“, húževnatosť vynaložená benediktínskou rehoľou v dobe barbarov tvárou v tvár zanechávaniu obrábania polí a strate pamäti grécko-latinskej kultúry, triezva krása románskych kostolov a modlitbový „nápor na nebo“ u gotických katedrál, prísne odmietnutie úžery a  morálny predpis „spravodlivej mzdy“ pre robotníka ako súčasť katechizmu. Nový svet, ktorý sa rodil a pozvoľna dostával svoju podobu uprostred starého rozkladajúceho sa sveta.  

Ako sa to udialo, v čom spočíva tajomstvo tejto impozantnej premeny? A aké ponaučenie si z toho môžeme vziať dnes, my, kresťania 21. storočia?

Francúzsky mysliteľ 30-tych rokov Emmanuel Mounier sa vyjadril, že ten významný vplyv kresťanstva na európsku civilizáciu bol skôr „vedľajším účinkom“ svedectva prvých kresťanov, než vopred pripraveným plánom; skôr to bol nezištný dôsledok viery prežívanej v jej prostote, než výsledok kultúrno-politického programu vypracovaného za stolom:  «Vždy je medzi počiatkom a účinkami istý druh nepriamej cesty, vždy sa zdá, že kresťanstvo zanecháva účinok na časných skutočnostiach akoby prídavne, takmer akoby z roztržitosti» (Feu la Chrétienté, 1950, 252). Keď je kresťanstvo zakorenené v Evanjeliu, práve vtedy dáva zo seba to najlepšie pre civilizáciu: «v skutočnosti dáva kresťanstvo viac vonkajšiemu konaniu ľudí vtedy, keď rastie v duchovnej intenzite, než keď sa stráca v taktike a riadení» (tamtiež, 253). Prirodzene, tento postreh platí historicky aj v zápornom zmysle; videli sme to žiaľ mnohokrát:  kresťanstvo stráca to najlepšie zo seba, ak skĺzne do skorumpovanosti a stotožní sa so svetskými logikami a štruktúrami.

Zanechajme povrchnosť, aby sme išli hlbšie; je to ako spustiť sa do útrob studne, aby sme objavili pôvod tej tajomnej sily, ktorá nepredvídateľným spôsobom dáva vytrysknúť prúdy vody všade naokolo, premieňajúc okolitú krajinu a územie. Tento pôvod premieňajúcej kresťanskej dynamiky môžeme nájsť dobre znázornený v skúsenosti apoštola národov, Pavla z Tarzu, ktorého Pán svojím mocným a milosrdným pohľadom vyhodil zo sedla na ceste do Damasku. «V tej chvíli Šavol pochopil, že jeho spása nezávisí na dobrých skutkoch vykonaných podľa zákona, ale od skutočnosti, že Ježiš zomrel aj za neho – prenasledovateľa – a bol, a je vzkriesený» (Benedikt XVI., Anjel Pána, 25. jan. 2009). Pavol neurobil nič, aby sa stretol s Ježišom, nebola to jeho iniciatíva. Nič, čím by si zaslúžil tento rázny pohľad lásky, ktorým sa Boh nečakane obrátil na svojho „politického nepriateľa“. Ani «dobré skutky vykonané podľa zákona» – hovorí pápež Benedikt – mu nemohli zadovážiť spásu. Absolútna nezištnosť, voči ktorej dávny prenasledovateľ nekladie odpor, naopak slobodne ju prijíma, až tak, že vníma túto udalosť ako dominantný tón jeho života. Dobročinná láska, ktorej nadšeným svedkom sa Pavol stáva, a ktorú dobre poznáme cez jeho listy, nie je ničím iným ako tajomným odrazom milosrdenstva zakúseného v jeho živote.

Kresťanské slová v našom čase často vyprchajú, stratia svoj význam. Láska, dobročinnosť... slovné výrazy, ktoré dnes evokujú vágny sentimentalizmus alebo melancholickú filantropiu. Aby sme pochopili ich kresťanský zmysel, musíme myslieť práve na prežitú Pavlovu skúsenosť, na premenu, ktorá sa v ňom udiala z Božej iniciatívy; nemení silné črty jeho osobnosti, nerobí z neho slabocha a rozmarného rojka, ale človeka s veľkým srdcom, pretože je premožený väčšou Láskou. Jeho Hymnus na lásku v Prvom liste Korinťanom, zostáva najpôsobivejším „manifestom“  tej revolúcie, ktorú Kristus prináša na svet.

Skutočne jedným z najdávnejších a vždy sa opakujúcich omylov v dejinách Cirkvi je pelagianizmus, v konečnom dôsledku ide o kresťanstvo bez milosti, o vieru zúženú na moralizmus, na titanské a na neúspech odkázané úsilie vôle. Augustín – tak veľmi si uvedomujúc to štrukturálne zranenie, ktoré si v sebe nesie každá duša – sa oprávnene všetkými silami postavil proti Pelagiovmu omylu. Kresťanstvo v skutočnosti nepremenilo starodávny svet svetskými taktikami alebo etickým voluntarizmom, ale jedine mocou Ducha zmŕtvychvstalého Ježiša.

Celá tá rieka malých či veľkých dobročinných skutkov, prúd solidarity, ktorý po dve tisícročia prechádza dejinami, má tento jediný prameň. Dobročinná láska sa rodí z dojemného pohnutia, zo žasnutia, z Milosti.

Od samých počiatkov sa historicky dobročinná láska kresťanov stáva pozornosťou voči potrebám slabších, vdov, chudobných, otrokov, chorých, vylúčených... Súcitom, znášaním utrpenia s tým, kto trpí, zdieľaním. Stáva sa aj verejným odsúdením nespravodlivostí a angažovanosťou za ich zamedzenie. Pretože ujať sa starostlivosti o nejakého človeka znamená objať celý jeho stav a pomôcť mu oslobodiť sa od toho, čo ho najviac utláča a popiera jeho práva. Prvenstvo Milosti nevedie k pasivite, naopak stokrát znásobuje energie a zväčšuje vnímavosť voči nespravodlivostiam.

«Nesmieš sa nazdávať, že kradnúť znamená iba obrať blížneho o jeho vlastníctvo; ak vidíš svojho blížneho, že trpí hladom, smädom, núdzou, že nemá dom, šaty a topánky, a nepomôžeš mu, okrádaš ho práve tak isto, ako ten, čo kradne peniaze z kapsy alebo pokladne. Ty máš povinnosť pomôcť mu v núdzi. Tvoje majetky v skutočnosti nie sú tvojimi; ty si iba ich správcom s úlohou rozdať ich tomu, kto ich potrebuje» (Martin Luther, Breviár, 1996, s. 65-66).

Je to nový pohľad, ktorý sa rodí z osobného zakúsenia nezištnosti Božej lásky. Neutlmuje, trebárs, ba naopak vyostruje dramatické pociťovanie našich limitov, našej hriešnosti. Ale práve týmto nám dáva silnejšie cítiť potrebu spravodlivosti sprevádzanej milosrdenstvom. Ako napísal severoamerický teológ Reinhold Niebuhr: «Každá spravodlivosť, ktorá nie je nič iné ako spravodlivosťou, sa rýchlo zvrhne v niečo menej než spravodlivé» (Morálny človek a nemorálna spoločnosť, 1968, s. 181). A Martin Luther poznamenal: «Skutočná spravodlivosť zakusuje zľutovanie; falošná spravodlivosť opovrhnutie» (Breviár, 1996, s. 109).

Odlišný je aj spôsob, ktorým sa kresťan angažuje po boku tých posledných, ktorí dnes majú tvár osamotených starých ľudí, ľudí pracujúcich v neistom zamestnaní alebo na čierno, utečencov, zdravotne postihnutých. Táto angažovanosť nie je zapĺňaním vlastnej prázdnoty, z ktorej sa azda niekto snaží uniknúť „entuziastickým“ aktivizmom, ktorý sa v dlhodobom meradle neukazuje byť hodnoverným a ani udržateľným v čase.

Je priepastný rozdiel medzi profesionálmi entuziazmu a angažovanosťou zrodenou zo skúsenosti prijatého daru. Keď úprimne pristupujeme k zraniteľným osobám, s túžbou pomôcť im, stane sa, že nám to opäť pripomenie naše vlastné zraniteľnosti. Máme ich všetci. A všetci potrebujeme starostlivosť, všetci potrebujeme byť zachránení. To je dôvod, prečo sa úprimná dobročinnosť vždy opiera o modlitbu, o úpenlivé prosenie o Božiu prítomnosť, ktorá jediná môže vyliečiť vnútorné zranenia nás i iných.

Je tu ešte ďalšia rozlišujúca črta činnosti kresťana zameranej na tých najposlednejších. Je to tá štipka radosti, ktorá vždy zostáva, možno niekedy ukrytá, a to i napriek najnegatívnejším a najbolestnejším zážitkom. Je to spoločnosť tej Prítomnosti, ktorá v konečnom dôsledku nezávisí od vonkajších okolností, ale je darovaná, doslova; tá dôvernosť s Ježišom, v ktorej sa napreduje deň čo deň v modlitbe a v čítaní Evanjelia. Koreň tej nádeje na zmenu, ktorú Charles Péguy vnímal ako cnosť v podobe dievčatka, ktoré kráča takmer skryté medzi sukňami dvoch starších sestier (viery a lásky), ale v skutočnosti je to ona, toto dievčatko nádej, čo ich drží za ruky a podopiera.

«Nemilovať blížneho, dievčatko,
na to by bolo potrebné zakryť si oči i uši.
Voči toľkému zúfalému volaniu […].
Ale nádej, hovorí Boh,
to je to, čo ma napĺňa úžasom.
Mňa samého.
Toto je ohromujúce.
Že tie chudobné deti dokážu vidieť ako sa veci majú
a veriť, že zajtra bude lepšie.
Že budú vidieť, ako sa majú veci dnes,
a budú veriť, že zajtra bude lepšie.
Toto je ohromujúce a je to vlastne
tá najväčšia nádhera našej milosti.
A nad tým žasnem ja sám.
A treba, aby moja milosť bola vskutku
neuveriteľnej sily.
A aby vyvierala z prameňa
a bola ako nevyčerpateľná rieka.
Od tej prvej chvíle, keď vyvrela
a navždy aby vyvierala»
(Charles Péguy, Nádvorie tajomstva druhej cnosti, 1978, s. 14).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)



( TK KBS, RV, mh, jb; rp ) 20210223040   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]