Trnava 22. februára (TK KBS) Základným ideovým prvkom, ktorý univerzitu odlišuje, je autonómnosť, samostatnosť a samosprávnosť korporácie, hovorí v rozhovore Zuzana Danišková, z Katedry školskej pedagogiky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Najnovšie jej vyšla monografia Vývoj univerzitnej idey, v ktorej odhaľuje korene a ideové pozadie univerzitného vzdelávania. Publikáciu si môžu záujemcovia zakúpiť v e-shope TYPI. „Ducha univerzity musia držať a pestovať učitelia a profesori, oni vedú študentov, na nich je zodpovednosť,“ pripomína.
Univerzity vyrastali už v predsokratovskom Grécku: Usilovali sa povzniesť nad každodenné starosti
- Odkedy môžeme hovoriť o vzniku univerzít? Bola prvou univerzitou už Platónova Akadémia?
Pojem univerzity sa objavuje až oveľa neskôr, ako bola Platónova Akadémia. Ak sa ale zaoberáme vznikom organizovanej vzdelávacej inštitúcie, tak koncepcia univerzity vyrastá už v pred-sokratovskom Grécku. Objavuje sa tu úsilie rozšíriť poznanie a povzniesť sa nad každodennú starosť – hoci nie je systematické ani univerzálne, kladenie otázok špekulatívnym spôsobom ústi do nepraktických a abstraktných otázok.
Tento prvotný impulz bezúčelnej filozofickej otázky nevyhnutne stojí za neskoršími vedeckými a technickými riešeniami. Po Sokratovej smrti odchádza Platón z námestia, čím problémové „vypytovanie sa“ dostáva vyššiu legitimitu, pretože sa dialóg inštitucionalizuje do podoby filozofickej školy.
- Ako to bolo s Akadémiou?
V Platónovej Akadémii učenci rôznych zameraní (pytagorejci, matematici, znalci geografie, astronómie, medicíny) diskutujú o hviezdach a ideách nie pre rétorickú obratnosť alebo kvôli prehlbovaniu svojej špecializácie, ale v duchu Sokratovho životného postoja filozofujú o bytí a samotnom správnom živote. Antické filozofické školy tak zosobňujú základ neskoršej stredovekej univerzity.
Akadémia, Lykeion (lyceum), Stoa poikile, Epikurova záhrada, alexandrijské múzeum alebo rímske atheneum sú archetypmi univerzity, pretože sa v nich, rovnako ako neskôr na univerzite, obec učiteľov a „študentov“ upisuje teoretickému životu na rozdiel od mnohých iných, ktorí boli politikmi (výkon praxis) alebo remeselníkmi a obchodníkmi (výkon poiesis). Nápis, ktorý visel nad bránou Akadémie (Nikto negeometrický nech nevstupuje!), by mohol pokojne lemovať aj vchod prvých univerzít. Tieto však nemali antický komorný charakter.
Poznanie je hodnotou per se
- Začína sa so vznikom univerzity (napríklad v Bologni) hovoriť aj o univerzitnej idey?
Na jednej strane máme univerzitu ako organizáciu, ktorá sa etabluje formálne ako korporácia, ťažiac z nutnosti dobovej situácie. Jednoznačne základným ideovým prvkom, ktorý univerzitu odlišuje od dovtedy existujúcich škôl, je autonómnosť, samostatnosť a samosprávnosť korporácie. Legitimita, o ktorú vie univerzita oprieť svoju moc a nezávislosť popri svetskej a cirkevnej moci, pramení z predpokladu, že vedenie/poznanie je hodnotou per se a že existuje možnosť poznávania pravdy cez rozumový náhľad. Na univerzite sa pravda hľadá, učí a raduje sa z nej. Toto sú tie prvky ideového dedičstva antiky a Ríma.
- Čo vôbec znamená pojem idea univerzity?
Až my ju spätne pomenúvame ako ideu, istý ideáltyp. Zdôraznila by som najmä ten aspekt, ktorý sa nám z dnešných univerzít vytratil: spojenie vied a miesto filozofie.
- Čo je to teda spojenie vied?
Univerzita nie je svojskou inštitúciou vtedy, ak sa na nej pestuje množstvo disciplín, ale vtedy, ak tieto smerujú k celistvosti vedy, k zjednocovaniu a zbližovaniu sa rôznych odborov. Univerzita podnecuje súbeh rôznych exaktných aj neexaktných odborov, kde vedy nestoja proti humanitným disciplínam. Vedy pestované na univerzitách v stredoveku majú iný charakter ako experimentálne vedy, ktoré poznáme dnes.
- Treba na univerzite aj filozofiu?
Existencia súžitia špeciálnych vied na univerzite nie je dostatočnou zárukou idey universitas – celok skutočnosti a otvorenosť, ku ktorým sa univerzita zaviazala svojím menom, predsa nemôže napĺňať ona sama. Toto je v moci individuálneho ducha: osôb a členov univerzity, ktorí hoc sledujú svoj tematický parciálny záujem, musia cítiť potrebu, ako vraví Joseph Pieper, obracať pohľad na celok sveta. Kvalita odborníka nie je daná len jeho fundovanosťou v disciplíne, ktorej sa venuje, ale aj schopnosťou o nej uvažovať ako o časti celku, ktorý nad ňou stojí. Jeho disciplína tvorí časť kultúry – takto uvažujúci vedec, či odborník, povedané metaforou Radima Palouša, v ktorej cítiť Patočkov odkaz, uvoľňuje svojho ducha pre pohyb smerom nad, do strán aj do hĺbky; vedie ho k nadhľadu.
A práve tento pohyb, rozhľadenosť, schopnosť položiť základnú, problematizujúcu, sokratovskú otázku, toto filozofovanie nás učí filozofia, pôvodne vyučovaná na fakulte slobodných umení, neskôr na artistickej fakulte. Takto vnímaná filozofia nie je však odbornou disciplínou akú poznáme dnes – táto už nie je tou, ktorá sa stará o poznanie, vedenie ako také sceľujúc rôzne pohľady.
Bologna má mimoriadny význam, vzniká tu jednak prostredie, kde sa štúdium práva a filozofie, neskôr ďalších oborov, prepojí rovnako, ako sa prepojí komunita vzdelancov-prednášajúcich a študentov, ktorá si získa autonómiu. A to je zlom a príklad pre iných.
Universitas zachytáva aj rozmer komunity
- Universitas sa aj dnes chápe ako spoločenstvo učiteľov a žiakov. Čo to však v praxi znamená? V stredovekých archetypoch univerzít definujete Bolognu ako universitas scholarium a neskorší Paríž ako universitas magistrorum. Sme dnes universitas scholarium et magistrorum?
Okrem jednoty vied, ktorú som sa snažila popísať vyššie, je v pojme universitas zachytený aj rozmer komunity, ktorú tvoria učitelia a učiaci sa. Títo tvoria slobodné spoločenstvo, ktoré sa stáva duchom tela univerzity zdieľajúc spoločný étos: túžba poznávať a preniknúť k príčinám vecí. Do tohto bodu by sme stále dnešnú univerzitu videli ako malé spoločenstvo učiteľov a študentov, ktorí cítia príslušnosť k svojej alma mater, nosiac farebné tričká fakúlt, pýšiac sa diplomami práve z nich.
Túžba po poznaní často predpokladá život v ústraní, v nezaneprázdnenosti, v sústredenosti.
Avšak kultúru univerzitného spoločenstva definuje ešte niečo iné, čo už v dnešnej realite tak celkom nepestujeme: túžba po poznaní často predpokladá život v ústraní, v nezaneprázdnenosti, v sústredenosti, voľnosti a v pokoji. Mnohí, ktorí čítajú tieto riadky, veľmi dobre vedia, že mierime k pôvodnému gréckemu pojmu scholé.
Ak dnes akademici bažia po aplikovanom či akčnom výskume, mnohí exaktní vedci spochybňujú základný výskum, alebo naopak študenti častot frflú nad množstvom „zbytočností“ a hľadajú pragmatické využitie učených poznatkov či samotného uplatnenia, spochybňujú jedinečnosť univerzity a redukujú ju na jednu z možných odborných škôl.
Humboldt: Jednota vedy, pravdy a vyučovania
- Vo vašej monografii spomínate ako dvoch najvýznamnejších autorov idey univerzity Wilhelma von Humboldta a kardinála Johna Henryho Newmana. Poďme si ich v krátkosti rozobrať: Ako videl univerzitnú ideu Humboldt?
V našom prostredí bol dlho s ideou univerzity spájaný najmä Humboldt. Vedela som, že ak niečo raz napíšem, musím zdôrazniť aj Newmana. Dnes sú už obe mená dobre známe, preto som sa snažila v knihe ponúknuť aj postrehy iných, vrátane československého prostredia, preto rekapitulujem aj príspevky od autorov akými boli Nietzsche, Gadamer či Příhoda.
Myslím, že základné princípy, o ktorých písal Humboldt, nie sú čitateľovi neznáme, opakujú sa pomerne často, pričom sme sa dočkali aj výraznej kritiky a spochybnenia možnosti fungovania týchto princípov, viď napríklad česká monografia Stracený Humboldtov ráj. Vlajkovým princípom je jednota vedy a pravdy a vyučovania („Einheit von Forschung und Lehre“) a už spomínaná samota, pokoj a sloboda („Einsamkeit und Freiheit“). Rola štátu je vytvoriť vyšším vedeckým ústavom - Humboldt používal tento pojem – priestor a dať im prostriedky, ktoré podporujú čokoľvek, čo má širšiu pôsobnosť, nesmie vstupovať do ich činností, a ak by musel zasiahnuť, tak potom s najvyššou pokorou.
Humboldt, hoci je stáročia vzdialený od pôvodnej Bologne či Paríža, nezdôrazňuje praktickú užitočnosť univerzity. Cieľom vzdelávania má byť univerzálny, intelektuálny a morálny rozvoj osobnosti v duchu nemeckého konceptu Bildung, pričom prostriedkom má byť univerzalita samotnej vedy s disciplinovaným hľadaním pravdy v slobodnom a nepredpojatom výskume.
Aspekt masovej dostupnosti univerzitného vzdelania dnes kriví pôvodnú ideu a poslanie univerzity
- Ako chápal Humboldt rovnosť šancí na vzdelanie? Môže mať ku vzdelaniu každý rovnaký či rovnocenný prístup?
Rovnosť šancí je pre neho samozrejmosťou, avšak študent musí v priebehu štúdia preukázať určitý výkon, ktorý sa ukáže pri absolvovaní skúšok.
Mimochodom, práve tento aspekt rovnosti, nároku a masovej dostupnosti univerzitného vzdelania je dnes niečo, čo kriví pôvodnú ideu a poslanie univerzity.
Newman: Hľadanie pravdy si vyžaduje odstup, samotu a ticho
- John Henry Newman je, samozrejme, všeobecne známy svojimi prednáškami, ktoré vyšli pod názvom Idea univerzity. Bez Newmana skutočne nemožno hovoriť o univerzitných ideách. Nadviazal Newman na Humboldta? V čom je Newman prínosný pre uvažovanie o poslaní univerzít?
Newman nám zanechal na rozdiel od Humboldta oveľa objemnejšie dielo v téme univerzity. Newman jednoznačne odmieta Humboldtovo osvietenské naladenie o žiakoch a učiteľoch-vedcoch. Na podporu filozofických skúmaní a rozširovania hraníc poznania existujú iné inštitúcie, ako napríklad literárne a vedecké akadémie, ktoré môžu byť s univerzitou spojené, ale zameriavajú sa predovšetkým na vedu, nie na študentov.
Intelektuálna práca má byť diferencovaná na akadémie a univerzity. Odlišné role a aj odlišné talenty sa nie vždy spájajú v jednej osobe. Ten, kto prednáša, nemá čas a ani silu získavať nové poznatky, pričom hľadanie pravdy, čo je úlohou vedca, si vyžaduje odstup, samotu a ticho.
Humboldt favorizuje vedu pre jej potenciál hľadať pravdu a tým pestovať intelektuála, Newman uvádza na scénu staronový koncept slobodného vzdelania (liberal education).
Práve tento koncept považujem za veľmi príťažlivý aj žiaduci: Ak si raz niekto zostrí vnútorné videnie, nemusí sa stať okamžite právnikom alebo lekárom, ale jeho intelektuálny stav mu umožní venovať sa ktorejkoľvek profesii so silou, eleganciou a mnohostrannosťou.
Newman si nemyslel, že právo alebo medicína nepatria na univerzitu, ale veril, že štúdium obohatené o slobodné vzdelanie umožní medikovi či právnikovi uchopiť jeho profesiu z nadhľadu, kedy bude stáť nad svojimi vedomosťami, nie ležať pod ich ťarchou. Tento typ vzdelávania nás chráni pred tým, čo dnes pomerne vulgárne označujeme za „fachidiotizmus“, ale je ochranou aj pred predpojatosťou voči ostatným odborom. Obe situácie sú dnes pomerne časté.
Exaktné vedy často podceňujú význam humanitného vzdelávania
- Je zaujímavé, že na stredovekých univerzitách sa ako prvé študovala filozofia, čomu sme sa už venovali. Buď ako podmienka pre ďalšie štúdium alebo ako súčasť všeobecného vzdelania. Dostáva sa súčasným študentom na univerzitách širšie vzdelanie alebo je dnes úzko diferencované?
Vzdelanie je nielen úzko diferencované, ale exaktné vedy často podceňujú význam humanitného vzdelania, ba dokonca spochybňujú jeho opodstatnenie. Docent Jiří Fiala preto zdôrazňoval nutnosť humanizácie exaktných vied. Prečo by fyzik alebo programátor mal mať možnosť dotknúť sa počas univerzitného štúdia filozofie alebo umenia? Za brilantný argument považujem postreh českého avantgardistu Bohuslava Brouka – ich vnútorne bohaté životy zamedzia nude, ktorá je často prítomná v čase voľna. Nepraktické prednášky pre našich študentov zamedzia ich duchovnej prázdnote a zároveň z nich môžu urobiť aj príjemných spoločníkov. Len v krátkosti dodám, že tento aspekt vnímam ako kľúčový v príprave budúcich pedagógov.
Samozrejme, je potrebné pamätať na spôsob, akým sa tento typ poznania prezentuje – historické prístupy alebo, ako ich pomenoval Nietzsche – filologické, nie sú produktívne, majú sa otvárať kľúčové otázky danej oblasti.
Sloboda akademikov: Neprepadajú trendovým témam
- Dôležitým aspektom, ktorý vyjadruje ducha univerzity, je sloboda skúmania, bádania, sloboda myslenia. Ako sa to dá prakticky napĺňať? Je táto sloboda neobmedzená?
Okrem grantovej závislosti na akčnom a aplikovanom výskume, je pre mňa výraz slobody akademikov aj v tom, že neprepadajú ideologicky trendovým témam, bez ohľadu na to, či im ide o zvýšenie impaktu alebo ich vábi novota. Ak sú učitelia na univerzite tými, ktorí sa dotýkajú výšin poznania, oni musia byť prvými, ktorí upozorňujú na krivdy alebo omyly, a nie tými, ktorí sa nechajú vláčiť dobovými ideami alebo podliehajú mámeniu štátnych objednávok.
Cancel culture je obrovský problém
- V súčasnosti sa hovorí o cancel culture – v podstate o mazaní nepohodlných osôb, myšlienok, kultúrnych diel. Na západných univerzitách, resp. v médiách a spoločnosti čelili cancel culture aj také osobnosti ako John Finnis, Roger Scruton alebo Jordan Peterson. Budú čoskoro patriť západné univerzity, kam sa radia aj slovenské, už len „jednému správnemu“ myšlienkovému prúdu?
Našťastie, máme na univerzitách zatiaľ len tie „naše“ problémy ako udeľovanie titulov, kvalita pedagógov, plagiátorstvo a pod. Z univerzity zatiaľ neodchádzate z ideologických dôvodov, skôr sme svedkami táborov, sympatií a bojmi o miesta.
Takzvaná cancel culture, kultúra negovania a vymazávania politicky neprijateľných či údajne kontroverzných osobností je, samozrejme, obrovský problém, ide o druhú fázu politickej korektnosti, ktorá tiež systematicky poškodzuje slobodného ducha univerzity.
Obrovským ohrozením je tzv. identity-politics, to znamená partikulácia vedy a poznania cez filtre sexuálnych a iných identít. Ide o popretie racionálnosti, popretie filozofickej diskusie, ktorú obmedzuje politická a ideologická požiadavka. Absolútne absurdná vec, skvelú esej na túto tému napísal napríklad americký liberál Mark Lilla, tvrdí, že takýto prístup ničí vedu, ničí univerzitu, aj spoločnosť. A nie je náhoda, že obeťami sú často práve dediči tradične poňatého vzdelávania a filozofi ako Finnis či Scruton, ktorých spomínate.
Trnavská univerzita by mala vystupovať oveľa sebavedomejšie. Má na to všetky predpoklady
- Trnavská univerzita má už viac ako 385-ročnú históriu, v podstate ako jediná vysoká škola na Slovensku. Vnímate aj vy dôležitosť týchto koreňov, z ktorých vyrastáme? Aká je jej idea?
Myslím, že naša univerzita by mala vystupovať oveľa sebavedomejšie, má na to všetky predpoklady, aj keď nesídli v hlavnom meste a nemá desať fakúlt. Nie sme síce priamo pokračovateľmi historickej Trnavskej univerzity, ale hlásime sa k nej, preto máme povinnosť pestovať jej tradíciu. Veľmi by som uvítala, keby naši študenti spoznali dielo a odkaz napríklad Martina Svätojánskeho, jedného z najväčších vzdelancov v našich dejinách, ktorý napríklad písal polemiku s Giordanom Brunom alebo Tomášom Akvinským, ale napísal aj dojímavú poklonu univerzite v Trnave. Historická Trnavská univerzita mala podobných vzdelancov viacero.
Veľmi by som uvítala, keby naši študenti spoznali dielo a odkaz napríklad Martina Svätojánskeho, jedného z najväčších vzdelancov v našich dejinách, ktorý napríklad písal polemiku s Giordanom Brunom alebo Tomášom Akvinským.
Nuž a v neposlednom rade mali by sme flexibilnejšie a hlasnejšie reagovať na politické útoky, ktoré v poslednej dobe spochybňujú význam vzdelania a univerzity. Ak máme byť verní významu historickej predchodkyne, mali by sme ísť príkladom iným, nie čakať.
Pri vzniku univerzít zohrala významnú rolu aj Cirkev, napokon sami jezuiti založili Trnavskú univerzitu, dnes tu pôsobia naďalej. Aký je váš názor na rolu nielen Cirkvi, ale aj vôbec duchovných osôb v univerzitnom prostredí? Je to pozostatok minulosti alebo integrálna a dôležitá súčasť vysokých škôl aj dnes?
Univerzita a Katolícka cirkev sú od vzniku univerzít úzko prepojené, nie je náhoda, že univerzita vznikla práve v kresťanskej Európe a vďaka vplyvu cirkvi a reholí. Myslím si, že ak chceme udržať pôvodný význam univerzít, je potrebnú udržať aj vzťah univerzity a kresťanstva, osobitným príkladom je práve teológia. Teologická fakulta má, samozrejme, svoje miesto medzi fakultami univerzity aj v súčasnosti, pretože aj ona nahliada realitu zo špecifickej perspektívy, ktorá nám dotvára celistvosť ľudského poznania.
O Cirkvi si dokonca myslím, že má veľký potenciál prevádzkovať a financovať špičkovú univerzitu s kvalitnými akademikmi. Len si musí uvedomiť význam vzdelania, čo sa dnes veľmi nedeje.
Mám rada vôňu univerzity skrývajúcu najkrajšiu tradíciu Západu
- Čo vás osobne viedlo k záujmu o vývoj univerzitnej idey? Prečo ste si vybrali práve túto tému?
Mám rada svoju prácu, mám rada vôňu univerzity, univerzita skrýva azda tú najkrajšiu tradíciu Západu. Zaujíma ma zmysel a význam vzdelávania v celej jeho šírke, najmä už takmer floskulovité tvrdenia o jeho neadekvátnosti pre súčasný svet. Univerzita je týmito tvrdeniami zasiahnutá rovnako, preto ma zaujímalo ako obhájiť jej pôvodné idey. Je zaujímavé, že vždy, keď sa univerzitné vzdelávanie ocitlo v kríze, vznikla iniciatíva, ako sa vrátiť k významu alebo idey univerzity. Myslím, že to potrebujeme aj dnes.
Organizujme celouniverzitné prednášky
- Ak by sme chceli ponúknuť ideu univerzity práve pre Trnavskú univerzitu, čo by ste navrhli?
V závere mojej publikácie uvádzam niekoľko návrhov, ktoré sa dajú na univerzite bez väčších ťažkostí uskutočniť a ktoré jej môžu prinavrátiť aspoň do istej miery jej pôvodné, autentické poslanie.
To, čo si viem predstaviť na našej univerzite, práve vďaka tomu, že nie je takým obrovským kolosom a má len fakulty, ktoré korešpondujú s fakultami stredovekej univerzity (mimo pedagogickej), je organizovanie pravidelných celouniverzitných prednášok, ktorým by mal byť v rozvrhu študentov vytvorený priestor. Zmysel týchto prednášok je ukotvený v pôvodnom význame pojmu univerzita, teda ich úlohou je zjednocovať, ale zároveň zabezpečiť študentom väčší rozhľad.
Predstavte si, že by pán rektor každý semester otvoril prednáškou, na ktorú by pozval a zároveň by uviedol nejakého významného akademika z blízkeho alebo vzdialeného okolia, Konrada Liessmanna, Annu Hogenovú, Ryszarda Legutka, Rémi Braguea, Martina Hilského či čínskeho disidenta žijúceho v Berlíne, spisovateľa Liao I-wu, viete ako by vzrástol význam našej univerzity? Ako by to podnietilo ducha univerzity dovnútra a prestíž navonok?
Nemali by sme zabúdať, že sme školou, za ktorú sa v 90. rokoch postavili akademici ako Karl Popper, Kenneth Minogue či Roger Scruton, myslím, že by sme tento nadnárodný presah našej univerzity mali pestovať.
Ale samozrejme, pozývať treba aj významných slovenských intelektuálov, viem si predstaviť, aký záujem by vyvolala prednáška Ladislava Kováča, Stanislava Rakúsa, Valéra Mikulu či profesorov z Ríma Ľubomíra Žáka alebo Petra Dubovského.
Nároky ale treba klásť aj na prednášajúcich na našich katedrách. V závere knihy uvádzam, aký význam kladú na slávnych univerzitách základným úvodným prednáškam a vstupným predmetom, neučia ich doktorandi, ale seniori a profesori. Tých príkladov a návrhov ponúkam v knihe viacero. Podstata je jednoduchá: ducha univerzity musia držať a pestovať učitelia a profesori, oni vedú študentov, na nich je zodpovednosť.
-
Zdroj: Trnavská univerzita
