Bratislava 8. februára (TK KBS) Slovenská verejnosť si 13. februára 1921 pripomenie významnú historickú udalosť – vysviacku troch slovenských katolíckych biskupov Mariána Blaha, Karola Kmeťku a Jána Vojtaššáka. Pri tejto príležitosti prinášame text prof. Róberta Letza, ktorý sa venuje politickým, cirkevným a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí. - - - - -
Táto udalosť bola bodkou za starými cirkevnými pomermi v Uhorsku, keď si na menovanie biskupov udržiavala rozhodujúci vplyv uhorská vláda a toto postavenie využívala na podporu maďarizácie. Cirkevné pomery na Slovensku bolo potrebné po vzniku Československej republiky v roku 1918 konsolidovať. Preto sa začali rokovania o menovaní nových biskupov. Cestu k nim otvorili dve udalosti z roku 1920 – podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorá stanovila štátne hranice tohto štátu s Československom a nadviazanie oficiálnych diplomatických stykov so Svätou stolicou. Kandidáti na biskupské stolce na Slovensku boli rôzni, no napokon sa ako kompromis po zložitých rokovaniach vybrali spomenuté tri osobnosti. K slávnostnému oznámeniu (prekonizácii) troch slovenských biskupov pápežom Benediktom XV. došlo na zasadnutí tajného konzistŕia 16. decembra 1920. Marián Blaha bol vymenovaný pre Banskobystrickú diecézu, Karol Kmeťko pre Nitriansku diecézu a Ján Vojtaššák pre Spišskú diecézu.
Pre obrad slávnostnej vysviacky bolo určené mesto Nitra, symbol slovenskej kresťanskej tradície. Obrad biskupskej vysviacky sa začal 13. 2. 1921 ráno o 8.00 hod. v piaristickom Kostole sv. Ladislava. Výber miesta nebol náhodný. Kostol sv. Ladislava stojí na vŕšku sv. Ondreja (na Andrášku) je najväčším kostolom Nitry a v tom čase plnil funkciu farského kostola. Hlavný svätiteľ, arcibiskup Clemente Micara apoštolský nuncius v Prahe spolu s dvomi spolusvätiteľmi – Karlom Kašparom, královehradeckým svätiacim biskupom a Antonínom Podlahom, pražským svätiacim biskupom. Na vysviacke sa zúčastnili zástupcovia katolíckeho kňazstva a laikov. Za evanjelickú cirkev a. v. bol prítomný Samuel Zoch a za reformovanú cirkev Ladislav Šedivý. Účasť predstaviteľov iných cirkví dávala slávnosti širší celonárodný a ekumenický rozmer. Vládu zastupovali slovenskí ministri Martin Mičura, Vavro Šrobár, Fedor Houdek.
Vysviacalo sa v poradí podľa veku. Najprv bol vysvätený M. Blaha, potom K. Kmeťko a nakoniec J. Vojtaššák. Po vysviacke traja novovysvätení biskupi kráčali na čele veľkého sprievodu k nitrianskej katedrále, kde sa konala slávnostná intronizácia nitrianskeho biskupa K. Kmeťka. M. Blaha, K. Kmeťko a J. Vojtaššák boli biskupi vysvätení v podmienkach nového štátneho útvaru, ktorí už mohli pôsobiť nehatene ako slovenskí biskupi. Bol to dôležitý krok na ceste k zásadnej premene správy slovenských diecéz. Vznikom ČSR a vymenovaním nových biskupov sa začali vytvárať podmienky na vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie. Vysviackou troch biskupov Svätá stolica potvrdila existenciu slovenského národa. Traja noví slovenskí biskupi boli známi v národnom živote pred rokom 1918 a dvaja z nich – Vojtaššák a Kmeťko sa dokonca zúčastnili prijatia Deklarácie slovenského národa, ktorou sa Slováci prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechmi.
Vysviacku troch slovenských biskupov treba chápať aj ako dôležitý konsolidačný krok vo vzťahu štátu a cirkvi. V predchádzajúcich dvoch rokoch sa napriek silným proticirkevným náladám najmä v českej časti štátu nepodarilo presadiť odluku cirkvi od štátu. Ukázalo sa, že cesta konfrontácie a neporozumenia neprospieva ani štátu, ani cirkvi.
Typickou črtou troch novovysvätených biskupov bolo vedomé nadviazanie na cyrilometodskú tradíciu. Už 5. júla 1921 putovali traja novovysvätení slovenskí biskupi spolu na moravský Velehrad – stredisko cyrilometodského kultu. V septembri a októbri 1921 sa zúčastnili ďakovnej púte do Ríma.
Vysviacka slovenských biskupov mala popri náboženskom a národnom aj hlboký sociálny význam. Od začiatku sa zdôrazňoval ich nízky sociálny pôvod, pretože bol protikladom k predchádzajúcim uhorským i rakúskym biskupom, ktorí patrili prevažne k aristokracii. Biskupi viac zľudoveli. Lepšie rozumeli mentalite a potrebám svojich veriacich, ktorých každodenný život a problémy dôverne poznali. Traja slovenskí biskupi sa spoločne usilovali o konsolidáciu cirkevných pomerov po prvej svetovej vojne v podmienkach nového štátu, ktoré charakterizoval mravný rozvrat, sociálne napätie a proticirkevné nálady. Nový štátny útvar síce ústavne zaručil práva katolíckej cirkvi, no najmä socialistické strany sa usilovali o tvrdšiu politiku proti cirkvi. Preto bolo potrebné obhájiť právo na cirkevné školy, vlastné inštitúcie, ale aj cirkevné majetky. Traja slovenskí biskupi spoločne vystupovali ako tvorcovia, rozvíjatelia a strážcovia kresťanských hodnôt, ale aj ako úprimní slovenskí vlastenci. Ich spojovacím článkom bola okrem cirkevnej pôdy aj spolková pôda Spoloku sv. Vojtecha. Mali čestný titul ochranca Spolku sv. Vojtecha a súčasne boli jeho zakladajúcimi členmi.
Marián Blaha bol skôr ústupčivý, vážny, trpezlivý, mäkký a konciliantný typ človeka. Aj najcitlivejšie problémy svojho biskupstva alebo vzťahu s vládou riešil bez konfrontácie a zmierlivo. Aj keď nepracoval nápadne, dokázal popri svojich kultúrnych a spoločenských aktivitách povzniesť svoju diecézu. Podarilo sa mu obnoviť diecézny seminár s vysokou bohosloveckou školou v Banskej Bystrici, doplniť početné stavy duchovenstva, reštaurovať chrámy a založiť diecézny týždenník Náš priateľ, ktorý bol vôbec prvým úradným orgánom Katolíckej akcie na Slovensku. Predsedal Matici slovenskej a Spolku slovenských umelcov.
Karol Kmeťko bol typom rozvážneho, no otvoreného srdečného človeka, altruistu so zmyslom pre humor. Investoval do obnovenia diecézneho veľkého a malého seminára a biskupského internátu. Predsedal Katolíckej školskej rade a úspešne viedol zápas za uchovanie slovenského cirkevného školstva. Usiloval sa rozvinúť cyrilometodskú myšlienku, presnejšie jej misijný obsah. Preto podporil misijnú Spoločnosť Božieho Slova (verbistov) a saleziánov. Slováci sa tak prepracovali na popredné miesto medzi národy, ktoré vysielali misionárov do celého sveta. Misijnej problematike venoval dvojzväzkové dielo Svetové misie, ktoré vyšlo v rokoch 1941 – 1942 a dalo podnet vzniku edície Misijná knižnica.
Ján Vojtaššák bol typ askétu, húževnatého a priameho bojovníka, ktorý sa usiloval s vypätím všetkých síl obnoviť náboženský život diecézy a celého Slovenska čeliť sekularizačnému tlaku. Vynikol aktivitami v oblasti vzdelania a charity. Obnovil diecézny seminár, kde bohoslovcov formovali vynikajúci pedagógovia. Založil malý seminár v Levoči. Postavil chlapčenský učiteľský ústav v Spišskej Kapitule s internátom a v Levoči založil ženský učiteľský ústav s internátom. Obidva ústavy vychovali množstvo kvalitných katolíckych učiteľov a učiteliek. Založil aj Ústav pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk v Levoči. Mimoriadne sa zaslúžil o vyhlásenie Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska a slovenského národa. Ako vedúci Ústrednej charity postavil domov Charitas v Bratislave a ozdravovňu v Dolnom Smokovci, podporoval sirotince a detské domovy.
U troch biskupov nachádzame výrazné spoločné črty v týchto oblastiach: zvýšená starostlivosť o diecézne kňazstvo a kňazský dorast, podpora cirkevného školstva, reholí, charitatívnych podujatí, náboženskej tlače a organizovania mládeže. Všetkým biskupom sa podarilo vybudovať jednotu medzi nimi a diecéznym kňazstvom, konsolidovať náboženské pomery a rozvíjať náboženský život.
Traja slovenskí biskupi odchádzali z tohto sveta za pohnutých okolností. Biskup Blaha zomrel v roku 1943, v čase vrcholiacej vojny. Biskup Kmeťko zomrel v roku 1948, v čase, keď už neobmedzene vládla komunistická strana. Biskup Vojtaššák dával otvorene najavo, že nesúhlasí s prenasledovaním Cirkvi. V septembri 1950 ho zaistili, podrobili fyzickému a psychickému týraniu. V politickom procese v Bratislave ho 15. januára 1951 odsúdili spolu s biskupmi Pavlom Gojdičom a Michalom Buzalkom za vykonštruované zločiny vojenskej zrady, velezrady, vyzvedačstva a úkladov proti republike. Stal sa symbolom trpiacej Cirkvi na Slovensku.
Zatiaľ čo vysviacka troch biskupov v roku 1921 bola prejavom elánu, nádejí a odhodlania slovenského katolicizmu a troch biskupov možno pokladať za zakladateľov, proces s tromi biskupmi (J. Vojtaššák, M. Buzalka, P. Gojdič), ktorý sa konal o 30 rokov neskôr, bol symbolickým vrcholom poníženia a prenasledovania episkopátu a katolíckej cirkvi. Trojicu biskupov – zakladateľov vystriedala trojica biskupov – trpiteľov. J. Vojtaššák, ktorý patril do prvej i druhej trojice, sa stal svedkom toho, ako sa to, čo sa ťažko budovalo, násilne ničí a odstraňuje. Biskup Vojtaššák zomrel v nútenej izolácii v nemocnici v českých Říčanoch v roku 1965.
Traja slovenskí biskupi, vysvätení v roku 1921, boli vhodne vybratými kandidátmi, ktorí dokázali zabezpečiť konsolidáciu náboženských a spoločenských pomerov. Položili slovenský katolicizmus na pevnejšie základy a s úspechom ho vyviedli z povojnovej krízy. Každý z nich mal rôzne povahové vlastnosti, odlišný štýl práce, rôzne názory, no v praxi sa ich činnosť v zásadných veciach harmonizovala. Ukázali, že majú zmysel nielen pre úzke cirkevno-pastoračné a náboženské problémy, ale aj pre celospoločenské dianie a kultúrny život. Stali sa tak priamo i sprostredkovane tvorcami, rozvíjateľmi a sprostredkovateľmi hodnôt, vlastných slovenskému národu a vôbec pôvodnej európskej kultúre.
-
Prof. Róbert Letz
