[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 12. 04. 2021   Meniny má Estera       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Katechéza Svätého Otca na generálnej audiencii: Modliť sa v liturgii
P:3, 03. 02. 2021 17:16, ZAH



Vatikán 3. februára (RV) V katechéze pri generálnej audiencii v stredu 3. februára pokračoval Svätý Otec František v cykle o modlitbe, pričom sa zameral na jej bohoslužobný rozmer. Zdôraznil neoddeliteľnú spätosť kresťanskej spirituality s liturgiou a vysvetlil životný dosah toho, že slávenie liturgie je udalosťou stretnutia sa s Kristom. Prinášame plné znenie katechézy, ktorá je už 23. pokračovaním tohto cyklu.

Generálna audiencia sa aj tentoraz konala v Sále bibliotéky Apoštolského paláca. Prítomní boli len pápežovi asistenti, ktorí tlmočili jeho pozdravy veriacim jednotlivých jazykových oblastí sveta. Pred udelením požehnania predniesol pápež František osobitnú výzvu ohľadom Medzinárodného dňa ľudského bratstva, ktorý sa bude sláviť 4. februára, vôbec po prvý raz od jeho vyhlásenia zo strany OSN.

Ako biblický úvod ku katechéze zaznel úryvok z Listu Hebrejom: «No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť, k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.» (Hebr 12,22-24)

Modliť sa v liturgii

23. katechéza z cyklu o modlitbe

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Viackrát sa v dejinách Cirkvi vyskytlo pokušenie praktizovať „intimistické“ kresťanstvo, ktoré neuznáva duchovnú dôležitosť verejných liturgických obradov. Často sa táto tendencia odvolávala na údajnú väčšiu čistotu nábožnosti, ktorá by nezávisela od vonkajších slávení, pokladaných za nepotrebnú či škodlivú záťaž. V centre kritík sa ocitala nie konkrétna obradná forma, alebo určitý spôsob slávenia, ale samotná liturgia, liturgická forma modlitby.

Vskutku, v Cirkvi možno nájsť určité formy duchovnosti, ktoré nevedeli primerane integrovať liturgický moment. Mnohí veriaci, hoci sa vytrvalo zúčastňovali na obradoch, predovšetkým nedeľnej svätej omši, čerpali pokrm pre svoju vieru a svoj duchovný život skôr z iných zdrojov, devocionálneho charakteru.

V posledných desaťročiach sa prešiel veľký kus cesty. Konštitúcia Sacrosanctum concilium Druhého vatikánskeho koncilu predstavuje dôležitý článok tohto dlhého putovania. Komplexným a organickým spôsobom pripomína dôležitosť Božej liturgie pre život kresťanov, ktorí v nej nachádzajú to objektívne sprostredkovanie, aké si vyžaduje skutočnosť, že Ježiš Kristus nie je idea alebo sentiment, ale živá Osoba, a jeho mystérium je historickou udalosťou. Modlitba kresťanov prechádza cez konkrétne sprostredkovania: Sväté písmo, sviatosti, liturgické obrady, komunita. V kresťanskom živote sa nenecháva bokom telesná a materiálna sféra, pretože v Ježišovi Kristovi sa práve ona stala cestou spásy. Mohli by sme povedať, že sa musíme modliť aj telom: telo je súčasťou modlitby.

Neexistuje teda kresťanská duchovnosť, ktorá by nebola zakorenená v slávení svätých tajomstiev. Katechizmus píše: «Poslanie Krista a Ducha Svätého, ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí» (č. 2655). Liturgia sama o sebe nie je len spontánnou modlitbou, ale čímsi viac, čímsi originálnejším: je aktom, ktorý zakladá kompletne celú kresťanskú skúsenosť, a preto aj modlitba je udalosťou, je dianím, je prítomnosťou, je stretnutím. Je to stretnutie s Kristom. Kristus sa sprítomňuje v Duchu Svätom prostredníctvom sviatostných znakov: odtiaľ pre kresťanov vyplýva nevyhnutnosť zúčastňovať sa na božských tajomstvách. Kresťanstvo bez liturgie, odvážil by som sa povedať, je azda akýmsi kresťanstvom bez Krista. Bez Krista v úplnosti. Dokonca i v obrade pri tej najväčšej jednoduchosti, ako ho niektorí kresťania slávili a slávia vo väzeniach alebo v skrytosti domu počas prenasledovaní, sa Kristus reálne sprítomňuje a darúva svojim veriacim.

Liturgia si práve kvôli svojej objektívnej dimenzii vyžaduje, aby sa slávila so zanietením, aby sa milosť, vyliata v obrade, nerozptýlila, ale prenikla do životného prežívania každého. Katechizmus to vysvetľuje veľmi dobre, keď hovorí: «Modlitba zvnútorňuje a osvojuje si liturgiu počas jej slávenia i po ňom» (tamtiež). Mnohé kresťanské modlitby nepochádzajú z liturgie, ale všetky, ak sú kresťanské, predpokladajú liturgiu, čiže sviatostné sprostredkovanie Ježiša Krista. Vždy, keď slávime krst alebo konsekrujeme chlieb a víno v Eucharistii, alebo mažeme svätým olejom telo chorého, Kristus je tu! To on koná a je prítomný, ako keď hojil slabé údy chorého alebo odovzdával pri Poslednej večeri svoj testament pre spásu sveta.

Modlitba kresťana si osvojuje sviatostnú prítomnosť Ježiša. To, čo je mimo nás, stáva sa našou súčasťou: liturgia to dokonca vyjadruje gestom tak prirodzeným, akým je jedenie. Svätá omša nemôže byť len "počúvaná", a výraz „idem si vypočuť omšu“ je aj nesprávny. Svätú omšu si nemôžeme len vypočuť, akoby sme boli len divákmi niečoho, čo sa kĺže preč bez toho, že by nás to zaangažovalo. Svätá omša je vždy slávená, a nielen kňazom, ktorý jej predsedá, ale všetkými kresťanmi, ktorí ju prežívajú. A centrom je Kristus! My všetci, v rôznosti darov a služieb, všetci sa zjednocujeme s jeho konaním, pretože On, Kristus, je protagonistom liturgie.

Keď prví kresťania začínali žiť svoj kult, robili to aktualizovaním Ježišových gest a slov, so svetlom a silou Ducha Svätého, aby sa ich život, zasiahnutý tou milosťou, stal duchovnou obetou prinesenou Bohu. Tento prístup bol skutočnou "revolúciou". Svätý Pavol v liste Rimanom píše: «Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu» (12,1). Život je povolaný stať sa kultom Boha (bohoslužbou), ale to sa nemôže uskutočniť bez modlitby, predovšetkým liturgickej modlitby. Nech nám všetkým táto myšlienka pomôže, keď ideme v nedeľu na svätú omšu: idem sa modliť v spoločenstve, idem sa modliť s Kristom, ktorý je prítomný. Keď napríklad ideme na slávenie krstu, je tam prítomný Kristus, ktorý krstí. „Ale otče, toto je len myslené, len sa to tak povie...“ – Nie, nie je to len rečový zvrat. Kristus je prítomný a v liturgii sa modlíš s Kristom, ktorý je po tvojom boku.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martin Kramara)

( TK KBS, RV, zk, jb ;rp ) 20210203032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]