Bratislava 3. februára (TK KBS) Tento mesiac uplynie 70 rokov od popravy troch „neznámych" slovenských hrdinov. „Blíži sa 20. február, deň významného, 70. výročia popravy troch mladých ľudí, obesených na nádvorí Justičného paláca v Bratislave. Veľa bežných ľudí, zvlášť mladých, nepozná mená slovenských martýrov za našu slobodu. (...) Je to bolestivý deficit pamäti národa a tým aj nedostatok úcty voči obetiam nedávnej totalitnej minulosti," napísal bývalý eurokomisár, dnes predseda Správnej rady Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ. Proces proti skupine Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára možno podľa Figeľa zaradiť k najväčším monster procesom, vykonštruovaným komunistickou mocou na potlačenie a odstrašenie akéhokoľvek občianskeho odporu voči režimu, ktorý nastúpil v Československu po II. svetovej vojne.
Pred Štátny súd v Bratislave bolo v máji 1949 za účasť v hnutí Bielej légie postavených 60 obžalovaných. Súd odsúdil 48 osôb , z toho troch spomínaných na doživotie, ostatných na súhrnný trest 246 rokov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla sa okamžite odvolal. Najvyšší súd v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri absolútne rozsudky (tresty smrti), jedno doživotie (Ľ. Gálik) tak, ako to v júli 1950 stanovila tzv. bezpečnostná komisia ÚV KSČ. Súd tiež zvýšil celkovú výšku trestov pre ostatných členov skupiny spolu na 363 rokov.
Prezident Klement Gottwald dňa 10. februára 1951 odmietol všetky tri žiadosti o milosť. Odsúdení väzni boli deň pred popravou eskortovaní z Leopoldova do Bratislavy. Na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave boli Tesár, Tunega a Púčik skoro ráno 20. februára 1951 postupne popravení obesením.
Skúmaním činnosti, štúdií a rodinného prostredia troch popravených historická veda potvrdzuje ich zapojenie do antikomunistického odporu už po vojne. Tunega, Púčik a Tesár neboli podľa Figeľa dogmaticky spätí s obdobím vojnového Slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov. V podmienkach slobody začali usilovať o demokratický systém a samostatnosť Slovenska v nových stredoeurópskych pomeroch. Od jesene 1947 sa snažili vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a odhaľovala zámery, praktiky a ciele komunistickej strany. Išlo o spravodajstvo na báze presvedčenia a idealizmu, nie pre peniaze či iné výhody. Biela légia ako protikomunistická kresťanská organizácia okrem iných aktivít pomáhala ľuďom pri úteku cez hranice a šírila slobodné informácie cez vysielač z Rakúska. Tento bol predchodcom neskoršieho Rádia Slobodná Európa.
Hnutie Bielej légie bolo súčasťou nášho tretieho odboja. Rozvíjalo svoju činnosť od roku 1947 v duchu hodnôt demokracie. Aj vďaka najvyšším obetiam vyústilo do formy nenásilného odporu v mene základných ľudských práv a občianskych slobôd. Represálie voči Bielej légii pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Hnutie pôsobilo do roku 1955 s ideovým dosahom až do 60-tych rokov 20. storočia. Pamiatka troch popravených sa nesmela verejne pripomínať dlhé desaťročia.
„Na rozdiel od procesu s pražskou skupinou Milady Horákovej proces proti Bielej légii nebol režimom rozsiahle medializovaný. Rovnako však bol vyvrcholením tvrdého vyšetrovania v kombinácii s mučením, bol riadený a rozhodovaný mocensky z úzadia. Justícia v tom čase bola len poslušným vykonávateľom nespravodlivých politických direktív. Režimu nešlo o spravodlivosť, ale o exemplárne potrestanie svojich odporcov s cieľom zastrašiť šíriace sa protikomunistické hnutie a šíriť nenávisť.
Podlžnosť v pamäti a vo svedomí národa voči doteraz málo známym obetiam prenasledovania ma podnietila k návrhu prezidentke republiky na najvyššej úrovni oceniť Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára štátnym vyznamenaním in memoriam. Ani 30 rokov slobody nám doteraz nestačilo na ich dôstojné, symbolické ocenenie... Je preto našou aktuálnou úlohou s úctou pripomenúť a pravdivo predstaviť slovenskej verejnosti mladých martýrov v zápase o slobodu a demokraciu.
Slovensko malo veľa hrdinov, mnohí z nich sú však dodnes buď málo známi alebo skôr neznámi, hlavne pre mladšie generácie. Rád by som týmto pozval kompetentných ľudí z oblasti histórie, verejného života, politiky, médií, aby sme sa snažili túto podlžnosť voči pravde a spravodlivosti vo väčšej miere napraviť. Pamäť národa nepotrebuje napomínanie, ale pripomínanie. Lebo kto pamätá, ten má v sebe aj úctu a vďaku. A kde sú aktívne úcta a vďaka za dar slobody a za právo pre všetkých, tam je prítomná aj zrelosť pre zodpovednú, spravodlivú a demokratickú správu vlastnej krajiny," dodal Figeľ.
