Bratislava 1. februára (TK KBS) Katolícky kňaz, redeptorista Metod Marcel Lukačik na ceste za rehoľným povolaním prežíval chvíle svetla, kedy mal v povolaní jasno a tešil sa, že si ho Boh vyvolil, môže byť úplne jeho a slúžiť mu. Ako povedal v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska, bol to čas milosti a útechy. „Potom však boli aj obdobia, kedy prišli pochybnosti a nejasnosti, nové otázky... a nanovo hľadanie, pýtanie sa, premýšľanie a vrúcnejšia modlitba. Bol aj čas kedy som išiel za tým istejšie, keď som sa zúčastňoval na duchovných cvičeniach alebo som chodil na stretnutia, kde sa o povolaní veľa rozprávalo,” uviedol člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa.Odpoveď na Božie pozvanie je podľa Metoda Lukačika na jednej stranejednoduchá. „Veď stačí vyjadriť súhlas s tým, čo mi Pán Boh ponúka a k čomu ma volá. Vybrať si to smerovanie v živote a začať tým smerom aj kráčať. Samozrejme, ak mám dostatočnú slobodu to vykonať,” povedal s tým, že na druhej strane odpoveď na Božie volanie angažuje vieru, rozum, city, celého človeka. „Udržať to moje „áno“, nielen jeden týždeň, mesiac, rok, ale celý život, tak to niečo stojí a nie je to ani jednoduché, ani ľahké. Je to však určite krásne a naplňujúce. Povolanie dáva zmysel životu človeka a príchuť Božieho kráľovstva,” zdôraznil.
Božie volanie k nasledovaniu v reholi je podľa Metoda Lukačika pekné prirovnanie. „Áno, povolanie má niečo zo zamilovanosti, keď to zasiahne človeka, keď to pohltí človeka, keď ho Ježiš zaujme na toľko, že mu chce obetovať všetko a všetko chce robiť pre neho a chce byť s ním. Ale aj táto fáza milosti a zamilovanosti pominie (ako všetko citové) a potom nasleduje snaha o vernosť, vytrvalosť, každodenné skutky potvrdzujúce moju voľbu,” upozornil redemptorista Lukačik. Zo zamilovanosti by sa podľa neho malo prejsť k láske, k trvalému postoju hľadania Milovaného. „To čo považujem v povolaní za veľmi dôležité, nie je len nejaký pocit, nie je len prvotné nadšenie pre určitý evanjeliový ideál, ale hlavne stabilná túžba po Bohu, patriť mu úplne a všetko robiť pre neho. Túžba, ktorú však treba aj uskutočňovať, premieňať v čin,” konštatoval Lukačik, ktorý je viceprovinciálnym predstaveným Michalovskej viceprovincie.
Nielen od času Ježišovho zmŕtvychvstania Boží spôsob povolania je podľa redemptoristu Lukačika prostredníctvom človeka. Uviedol, že druhý človek má svoje miesto na ceste objavovania povolania, či už ako ten, ktorý je príkladom, alebo ten, ktorý pomáha rozoznávať tie myšlienky, túžby, pocity, obavy a prekážky ohľadom povolania, alebo ako ten, kto povzbudzuje a učí žiť povolanie. „Na ceste povolania stojí veľa ľudí, nielen jeden, cez ktorého možno prišiel prvý impulz. Ale napríklad aj rodičia, ak nebránia povolanému, ak mu požehnajú na jeho cestu. Aj rodičovské požehnanie na cestu povolania je dôležité,” povedal Lukačik.
Biblia nás učí rozumieť povolaniu a odpovedať naň. Poznáme svedectvo svätého apoštola Pavla: „Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal“ (Gal 1, 15). „Čiže vnímame povolanie už od narodenia, hoci človek ho spoznáva neskôr. Vieme, že Boží plán s človekom je večný a preto človeka predchádza, Boh počíta aj s jeho rodinou, s jeho charakterom, minulosťou, talentami, ktoré má od narodenia.
Pán Ježiš, keď videl rybárov: Petra, Andreja, Jakuba a Jána pri Genezaretskom jazere, videl všetko, čo je v nich, kým sú, aká je ich minulosť, ich slabé i silné stránky. Ale povolanie sa objavuje a realizuje postupne, ide sa do hĺbky... ako kvas chce prekvasiť celé cesto našej existencie,” upozornil Metod Lukačik.
Človek podľa neho potrebuje zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie. Zdôraznil, že človek potrebuje vnímavé, citlivé a otvorené veriace srdce, ak chce správne komunikovať s Bohom. „Na druhej strane Boh sa nenecháva obmedzovať našou slepotou a hluchotou, stále sa obracia na človeka a oslovuje ho svojím slovom, ale výsledok nemusí byť ani 30 násobný, len skala a tŕne. Keď človek Boha ignoruje, tak to má tiež svoje dôsledky. Iba skutočne veriaci človek sa zaujíma a rieši s Bohom ako mu má v živote slúžiť alebo ako správne žiť,” povedal s tým, že človek bez viery rieši len to čo má v živote robiť, čo čo ho baví, čo sa oplatí, kde viac získa.
Povolanie má podľa neho inú perspektívu a iný kontext prístupu k životu. „Zdá sa to veľmi podobné, ale dá sa vysvetliť rozdiel medzi zamestnaním a povolaním,” dodal. Takmer päť rokov trvalo Lukačikovi, kým povedal Bohu svoje áno. „U mňa sa to pokrýva s koncom základnej školy a potom časom štúdia na gymnáziu. Hovoriť Bohu „áno“ sa však učím stále a stále je to pre mňa výzva. Chcem mu hovoriť „áno, buď tvoja vôľa“ v rôznych životných situáciách, v každom veku a na každom mieste, v ťažkostiach i v úspechoch,” zdôraznil. Záujemca o rehoľný život si podľa neho najprv musí ujasniť, či ho volá Boh a k čomu ho konkrétne volá. Potom nasleduje napĺňanie povolania, oslovenie nejakej rehole, spoločenstva, nejakého kňaza či rehoľnej sestry a oni mu predstavia potrebné praktické kroky, ktoré sú spojené so vstupom do seminára, rehole, spoločenstva, čas kandidatúry, postulátu, noviciátu. Po čase určitého obdobia prípravy a noviciátu sa prichádza k momentu zasvätenia sa, spečatenia svojho povolania. Zasvätený život sa začína zložením rehoľných sľubov, ktorým vstupujeme do hlbšieho vzťahu s Bohom. „Začiatok povolania je akoby len malé semienko, ktoré musí potom rásť a odumierať a o ktoré sa aj treba starať, aby prinášalo požadované plody,” povedal.
Aby rehoľník vydržal verný v povolaní, musí sa podľa Metoda Lukačika nechať neustále formovať, bojovať o svoje povolanie a vernosť, budovať svoj život na pravde povolania, snažiť sa byť dôsledný a autentický, byť voči Bohu štedrý, veľkorysý, a hlavne stále chcieť ísť k Bohu a za Ježišom Kristom, aj keď aktuálne prežívanie človeka môže byť všelijaké. „Svoju túžbu po Bohu premieňať na konkrétne skutky sebadarovania sa,” dodal redemptorista.
V utorok cirkev slávi sviatok Obetovania Pána, ktorý je spojený s Dňom zasväteného života. Pri tejto príležitosti TK KBS urobila viacero rozhovorov s rehoľníkmi.
