Vatikán 11. januára (RV) Bolo by chybné vidieť v novom motu proprio Spiritus Domini čisto len pozdvihnutie postavenia žien. Ide predovšetkým o chápanie lektorátu a akolytátu ako laických ministérií zakorenených v krste. Takto komentuje význam najnovšej úpravy predpisu kánonického práva Angelo Lameri, profesor sakramentálnej teológie na Pápežskej lateránskej univerzite.Pápež František v Apoštolskom liste motu proprio Spiritus Domini z 10. januára 2021 upravil text Kódexu kánonického práva (v kánone 230 §1) ohľadom ministérií lektorátu a akolytátu, ktoré odteraz môžu prijať aj ženy. Prof. Angelo Lameri, ktorý je aj poradcom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí a poradcom Úradu pápežských liturgických slávení vo svojom komentári okrem iného píše:
„Prostredníctvom motu proprio Spiritus Dominus pápež František privádza k zrelosti proces začatý v roku 1972 sv. Pavlom VI. Bolo by scestné zužovať nové motu proprio Spiritus Domini čisto na nejakú „promóciu“ ženy, ktorej rolu musí Cirkev stále viac uznať, aj na miestach, kde sa robia dôležité rozhodnutia (porov. František, Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 103), alebo na nejaké prvé pootvorenie dverí k jej pripusteniu ku kňazstvu, ohľadne čoho už bolo dané magisteriálne vyjadrenie definitívneho charakteru (porov. Ján Pavol II., Apoštolský list Ordinatio sacerdotalis; porov. František, Evangelii gaudium, 104), prípadne k diakonátu, čo je ešte predmetom štúdia príslušnej komisie.
Ide tu v skutočnosti o uznanie laikátu a jeho úlohy v Cirkvi, v smere odklerikalizovania istých ministérií, ktoré sa mimochodom chápu a vykonávajú nie čisto len v rámci liturgie. Ministérium lektora sa totiž nevykonáva len prednesením perikopy (nie evanjeliovej) pri slávení, ale aj ohlasovaním Božieho slova, aby vzklíčilo a prinieslo plody v ľudských srdciach. Akolyta nie je ustanovený len na službu pri oltári, ale aj aby dosvedčoval úprimnú lásku k mystickému Kristovmu telu a osobitne k slabým a chorým. Ide teda o plnenie cirkevnej misie v tých situáciách otvorených pre evanjelizáciu, na ktoré Pavol VI. ukázal ako na pole činnosti laikov: „manželská láska, rodina, výchova detí a dospievajúcej mládeže, pôsobenie na pracoviskách a ľudské utrpenie“ (Sv. Pavol VI., Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 70).
Navyše sa tu odstraňuje aj možná nejednoznačnosť uplatňovania Ministeria quedam (pozn. Motu proprio pápeža Pavla VI. z roku 1972), keď sa ministeriálnosť zdala byť na dvoch paralelných koľajach; na jednej strane ministériá lektora a akolytu, ustanovených príslušným liturgickým obradom, vyhradeným len pre mužov, platných pre celú latinskú Cirkev, povinných pre toho, kto má byť pripustený k diakonátu resp. presbyterátu – a na druhej strane iné ministériá, otvorené aj pre ženy a späté s určitými potrebami miestnych cirkví, pre ktoré sa nešpecifikuje liturgický obrad na ich udelenie. Teraz sa jasnejším spôsobom ukazuje laický charakter ministeriálnosti založenej na krste a zameranej na cirkevnú službu, v plodnej reciprocite s ministériom vysvätených.“
