[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je nedeľa 20. 06. 2021   Meniny má Valéria       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
282930    

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília na slávnosť Zjavenia Pána: Staňme sa adorátormi Boha, nie diabla
P:3, 06. 01. 2021 16:51, ZAH

Vatikán 6. januára (RV) „Kto sa neklania Bohu, klania sa diablovi“. To sú slová Svätého Otca z homílie na slávnosť Zjavenia Pána 6. januára, v ktorej sa sústredil na klaňanie sa Bohu, čiže adoráciu, ako ústredný rozmer kresťanskej viery. Upozornil na veľkú hĺbku opravdivého postoja poklony, čo predstavuje pre kresťana výzvu k duchovnému dozrievaniu a učeniu sa opravdivej múdrosti.

Na slávnosť Zjavenia Pána celebroval pápež František svätú omšu o 10. hodine v zadnej lodi Vatikánskej baziliky. Bolo to jeho prvé verejné slávenie v tomto roku, keďže predsedanie pri novoročnej omši musel odrieknuť pre bolestivé zdravotné problémy.

V bazilike vyzdobenej kvetmi, v slávnostnej atmosfére Vianočného obdobia s dymom kadidla a spevom zboru, slávil Svätý Otec Eucharistiu pri Oltári katedry spolu s dvoma desiatkami kardinálov a neveľkým zhromaždením Božieho ľudu. Vo Vatikáne stále platia prísne protipandemické opatrenia s fyzickými rozostupmi a používaním tvárového rúška s výnimkou hlavného celebranta a lektorov či spevákov počas prednesu.

V homílii pápež František vychádzal z rozprávania Matúšovho evanjelia o mudrcoch z Orientu, ktorí keď po dlhom putovaní dorazili do Betlehema, «uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu» (Mt 2,11). Svätý Otec v troch bodoch pozval uvažovať nad výzvami ukrytými v tejto biblickej udalosti. Postupne rozobral kľúčové výrazy „pozdvihnúť oči“, „vydať sa na cestu“ a „vidieť“ a predložil ich ako podnety, ktoré môžu pomôcť „lepšie pochopiť, čo to znamená byť adorátormi Pána“.

Vo svojom príhovore Svätý Otec okrem iného uviedol:

„Klaňať sa Pánovi nie je ľahké, nie je to okamžitý čin: vyžaduje si istú duchovnú zrelosť, keďže je cieľom vnútornej cesty, ktorá je niekedy dlhá. Postoj adorovania Boha nie je v nás niečím spontánnym. Áno, človek sa potrebuje klaňať, avšak riskuje, že si pomýli predmet adorácie; veď ak sa neklania Bohu, bude sa klaňať modlám – niet tu čohosi medzi tým: buď Boh, alebo modly; či povedané slovami jedného francúzskeho spisovateľa: „Kto sa neklania Bohu, klania sa diablovi“ – a namiesto toho, aby bol veriacim, stane sa modlárom. Takto je to: buď, alebo.

V našej dobe je osobitne potrebné, aby sme, či už jednotlivo alebo komunitne, venovali viac času adorácii, učiac sa čoraz lepšie kontemplovať Pána. Tak trochu sa stratil zmysel pre modlitbu adorácie, musíme si ho obnoviť, jednak komunitne, ako aj v osobnom duchovnom živote. Dnes sa teda dajme do školy mudrcov, aby sme od nich získali zopár užitočných ponaučení: tak, ako oni, chceme padnúť na zem a klaňať sa Pánovi.“

„Vyprosujme si milosť pre každého z nás a pre celú Cirkev, aby sme sa naučili adorovať, aby sme naďalej adorovali, praktizovali túto modlitbu adorácie, pretože jedine Bohu sa treba klaňať,“ zakončil svoj príhovor Svätý Otec.

Plné znenie homílie

Evanjelista Matúš zdôrazňuje, že keď mudrci dorazili do Betlehema, «uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu» (Mt 2,11). Klaňať sa Pánovi nie je ľahké, nie je to okamžitý čin: vyžaduje si istú duchovnú zrelosť, keďže je cieľom vnútornej cesty, ktorá je niekedy dlhá. Postoj adorovania Boha nie je v nás niečím spontánnym. Áno, človek sa potrebuje klaňať, avšak riskuje, že si pomýli predmet adorácie; veď ak sa neklania Bohu, bude sa klaňať modlám – niet tu čohosi medzi tým: buď Boh, alebo modly; či povedané slovami jedného francúzskeho spisovateľa: „Kto sa neklania Bohu, klania sa diablovi“ – a namiesto toho, aby bol veriacim, stane sa modlárom. Takto je to: buď, alebo.

V našej dobe je osobitne potrebné, aby sme, či už jednotlivo alebo komunitne, venovali viac času adorácii, učiac sa čoraz lepšie kontemplovať Pána. Tak trochu sa stratil zmysel pre modlitbu adorácie, musíme si ho obnoviť, jednak komunitne, ako aj v osobnom duchovnom živote. Dnes sa teda dajme do školy mudrcov, aby sme od nich získali zopár užitočných ponaučení: tak, ako oni, chceme padnúť na zem a klaňať sa Pánovi. Pokloniť sa mu vážne, nie ako vravel Herodes: „Dajte mi vedieť, kde je to miesto, a ja sa mu pôjdem pokloniť.“ Nie, toto nie je poklona. Vážne!

Z dnešnej liturgie slova využijeme tri výrazy, ktoré nám môžu pomôcť lepšie pochopiť, čo to znamená byť adorátormi Pána. Týmito výrazmi sú: „pozdvihnúť oči“, „vydať sa na cestu“ a „vidieť“. Tieto tri výrazy nám pomôžu porozumieť, čo to znamená byť ľuďmi, ktorí sa klaňajú Pánovi.

Prvý výraz, pozdvihnúť oči, nám ponúka prorok Izaiáš. Jeruzalemskej komunite, ktorá sa len nedávno vrátila z vyhnanstva a ktorá bola zrazená na zem malomyseľnosťou v dôsledku toľkých ťažkostí, prorok adresuje toto silné pozvanie: «Pozdvihni oči a dívaj sa navôkol» (60,4). Je to pozvanie odložiť bokom únavu a ponosovanie, vyjsť z úžin obmedzenej vízie, oslobodiť sa od diktatúry vlastného ja, ktoré vždy inklinuje uzatvárať sa do seba a do vlastných obáv. Aby sme sa klaňali Pánovi, treba predovšetkým „pozdvihnúť oči“: čiže nenechať sa zotročiť vnútornými prízrakmi, ktoré uhášajú nádej a nerobiť z problémov a ťažkostí centrum svojej existencie. To neznamená negovať skutočnosť, predstierať či byť v ilúzii, že všetko ide dobre. Nie. Je to naopak nový spôsob ako sa pozrieť na problémy a úzkosti, vediac, že Pán pozná naše ťažké situácie, pozorne počúva naše prosby a nie je ľahostajný voči slzám, ktoré roníme.

Tento pohľad, ktorý aj napriek životným udalostiam zostáva plný dôvery v Pána, plodí synovskú vďačnosť. Keď sa tak stane, srdce sa otvára pre poklonu. Naopak, keď pozornosť sústredíme výlučne na problémy, odmietajúc pozdvihnúť oči k Bohu, strach napáda srdce a dezorientuje ho, dávajúc priestor hnevu, zmätku, úzkosti, depresii. V týchto podmienkach je ťažké klaňať sa Pánovi. Ak sa deje niečo takéto, treba mať odvahu prelomiť kruh našich automatických uzáverov, vediac, že realita je väčšia než naše myšlienky. Pozdvihni oči navôkol a pozri: Pán nás na prvom mieste pozýva mať v neho dôveru, pretože on sa skutočne ujíma všetkých. Ak teda Boh tak dobre zaodieva poľnú trávu, ktorá dnes je a zajtra bude odhodená do pece, o koľko viac urobí pre nás? (porov. Lk 12,28). Ak pozdvihneme zrak k Pánovi a v jeho svetle zvažujeme skutočnosť, odhalíme, že on nás nikdy neopúšťa: Slovo sa stalo telom (porov. Jn 1,14) a zostáva navždy s nami, po všetky dni (porov. Mt 28,20). Stále.

Keď pozdvihneme oči k Bohu, problémy života nezmiznú, nie, no cítime, že Pán nám dáva silu potrebnú na ich prekonanie. „Pozdvihnúť oči“ je teda prvým krokom, ktorý nás uschopňuje adorovať. Ide o adoráciu učeníka, ktorý objavil v Bohu novú, odlišnú radosť. Radosť sveta je založená na vlastnení dobier, na úspechu alebo iných podobných veciach, vždy v sústredenosti na „ja“. Naopak radosť Kristovho učeníka nachádza svoj základ vo vernosti Boha, ktorého prísľuby nikdy nezlyhajú, a to aj napriek krízovým situáciám, v ktorých sa môžeme ocitnúť. Synovská vďačnosť a radosť teda vzbudzujú túžbu klaňať sa Pánovi, ktorý je verný a nikdy nás nenecháva samých.

Druhý výraz, ktorý nám môže pomôcť, je vydať sa na cestu. [Prvým bolo] pozdvihnúť oči, druhým je: vydať sa na cestu. Pred tým, než sa mohli pokloniť Dieťaťu narodenému v Betleheme, museli mudrci podstúpiť dlhú cestu. Matúš píše: «Do Jeruzalema prišli mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“» (Mt 2,1-2). Cesta znamená vždy istú transformáciu, zmenu. Po ceste nie sme takí, ako predtým. Vždy je čosi nového v tom, kto vykonal cestu: jeho poznatky sa rozšírili, videl nové osoby a veci, zakúsil ako sa mu posilnila vôľa pri čelení ťažkostiam a rizikám na ceste. Ku klaňaniu sa Pánovi nedospejeme bez toho, aby sme najprv prešli vnútorným dozrievaním, ktoré nám dá vydanie sa na cestu.

Adorátormi Pána sa stávame prostredníctvom postupnej cesty. Skúsenosť nás napríklad učí, že osoba vo svojich päťdesiatich rokoch prežíva adoráciu s odlišným duchom, než keď mala tridsať. Kto sa nechá stvárňovať milosťou, sa spravidla postupom času zlepšuje: vonkajší človek starne – hovorí sv. Pavol –, kým náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje (porov. 2 Kor 4,16), lepšie sa disponujúc k tomu, aby sa klaňal Pánovi. Z tohto uhľa pohľadu sa zlyhania, krízy či chyby môžu stať skúsenosťami, ktoré nás učia: nezriedka slúžia na to, aby nám pomohli uvedomiť si, že jedine Pán je hodný poklony, pretože jedine on uspokojí túžbu po živote a po večnosti, prítomnú v hĺbke každej osoby. Okrem toho, behom času skúšky a námahy života – prežívané vo viere – prispievajú k očisťovaniu srdca, k tomu, že ho robia pokornejším a teda pripravenejším otvoriť sa Bohu.

Aj hriechy, aj vedomie, že sme hriešnici, že u seba nachádzame veci veľmi nepekné. „Veď ja som vykonal toto... spáchal som...“: ak to berieš s vierou a s pokáním, s ľútosťou, pomôže ti to rásť. Všetko, všetko pomáha – hovorí Pavol – k duchovnému rastu, k stretnutiu s Ježišom, aj hriechy, aj hriechy. A sv. Tomáš dodáva: „aj smrteľné“, aj škaredé hriechy, tie najhoršie. No ak to berieš s pokáním, pomôže ti to na tejto ceste k stretnutiu sa s Pánom a k tomu, aby si sa mu lepšie klaňal.

Tak ako mudrci, aj my sa musíme nechať vyučovať životnou púťou, poznačenou nevyhnutnými ťažkosťami cesty. Nedovoľme, aby nás únavy, pády a zlyhania uvrhli do malomyseľnosti. Naopak, uznajúc ich s pokorou, musíme z nich urobiť príležitosť pokročiť smerom k Pánu Ježišovi. Život nie je demonštrovaním schopností, ale cestou smerom k Tomu, ktorý nás miluje. My nemáme na každom kroku života ukazovať potvrdenku cností, ktoré máme; s pokorou máme ísť smerom k Pánovi. Hľadiac na Pána nájdeme silu pokračovať s obnovenou radosťou.

A prichádzame k tretiemu výrazu: vidieť. Pozdvihnúť oči, vydať sa na cestu, vidieť. Evanjelista píše: «Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu» (Mt 2,10-11). Klaňanie sa bolo úkonom úcty vyhradeným vo vzťahu k panovníkom, voči veľkým hodnostárom. Mudrci vskutku adorovali toho, o ktorom vedeli, že je kráľ Židov (porov. Mt 2,2). Čo však v skutočnosti videli? Videli chudobné dieťa s jeho matkou. A predsa títo mudrci, ktorí prišli z ďalekých krajín, sa dokázali povzniesť nad túto tak pokornú a prostú scénu, rozpoznávajúc v tom dieťati prítomnosť panovníka. Boli teda schopní „vidieť“ aj ponad vonkajšie zdanie. Klaňajúc sa pred Dieťaťom narodeným v Betleheme prejavili poklonu, ktorá bola predovšetkým vnútornou: otvorenie pokladníc prinesených ako dar bolo znakom obety ich sŕdc.

Na adorovanie Pána je potrebné „vidieť“ ponad závoj toho viditeľného, ktoré sa častokrát ukáže byť klamlivým. Herodes a poprední ľudia Jeruzalema predstavujú svetáctvo, ktoré je večným otrokom zovňajška. Hľadia a nedokážu vidieť – nehovorím, že neveria, to je príliš – nedokážu vidieť, pretože ich schopnosť je zotročená zovňajškom a hľadaním toho, čo je lákavé: pripisuje hodnotu čisto len veciam zmyslovým, tým, ktoré priťahujú pozornosť čo najviac. Na druhej strane, u mudrcov vidíme odlišný postoj, ktorý by sme mohli definovať teologálnym realizmom – je to slovo príliš „vysoké“, ale môžeme to tak povedať: teologálny realizmus –, ten s objektívnosťou vníma skutočnosť vecí, dospievajúc nakoniec k chápaniu, že Boh sa vyhýba všetkým okázalostiam. Pán je v poníženosti, Pán je ako to ponížené dieťa, stráni sa vystatovania, ktoré je práve výsledkom svetáctva. Tento spôsob „vidieť“, presahujúci veci viditeľné, nám umožňuje adorovať Pána častokrát ukrytého v situáciách jednoduchosti, v osobách ponížených a okrajových. Ide teda o pohľad, ktorý sa nenecháva oslepiť ohňostrojmi exhibicionizmu a hľadá v každej príležitosti to, čo sa nepomíňa, hľadá Pána. My preto, ako píše apoštol Pavol, «nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky» (2 Kor 4,18).

Nech nás Pán Ježiš urobí svojimi opravdivými adorátormi, schopnými svojím životom zjavovať jeho plán lásky objímajúci celé ľudstvo. Vyprosujme si milosť pre každého z nás a pre celú Cirkev, aby sme sa naučili adorovať, aby sme naďalej adorovali, praktizovali túto modlitbu adorácie, pretože jedine Bohu sa treba klaňať.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová)

( TK KBS, RV jb; pz ) 20210106002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]