Už štyridsať rokov sú spolupatrónmi Európy

Pre väčšinu ľudí bol 31. december 1980 dňom, keď sa lúčili so starým rokom a chystali sa privítať nový. Možno si vtedy len málokto v Európe uvedomil, nehovoriac o východnej, ktorá bola uzatvorená takzvanou železnou oponou, aký to je v skutočnosti významný deň.

Pápež Ján Pavol II. apoštolským listom Egregiae virtutis viri - muži vynikajúcich čností povýšil našich slovanských vierozvestov sv. Cyrila a sv. Metoda na spolupatrónov Európy. Okrem iného sa v liste uvádza: „Pretože práve v tomto roku si Cirkev pripomína 1500 rokov od narodenia sv. Benedikta, ktorého môj ctihodný predchodca Pavol VI. ustanovil v roku 1964 za patróna Európy, uznal som za vhodné ešte viac zdôrazniť ochranu Európy spojením zvláštnych zásluh bratov Cyrila a Metoda s dielom tohto patriarchu Západu.“ Pápež Ján Pavol II. často pripomínal, že Európa má dvoje pľúca – Východ i Západ. Cirkev musí dýchať oboma časťami pľúc. Povýšenie východoeurópskych svätcov – solúnskych bratov sv. Cyrila a sv. Metoda na spolupatrónov Európy má nesmierne veľký význam. Európa bude naozaj kompaktná len vtedy, keď sa Východ so Západom budú neustále spoznávať čo do kultúry i duchovnosti a budú sa navzájom rešpektovať. Ako je veľkou postavou západnej Európy sv. Benedikt z Nursie, tak východná Európa dala svetu dvoch svätých solúnskych bratov, ktorí aj napriek stupňujúcemu sa napätiu a blížiacemu sa rozkolu priniesli do strednej i západnej Európy posolstvo pokoja a bratstva medzi národmi. Prechovávali veľkú úctu k Byzancii i k Petrovmu stolcu.


Úspechom misie bola úprimná viera a nezištná láska


„Sláva na výsostiach Pánu Bohu! Nad Betlemom znel spev anjelov a ten spev sa podnes nad oblohou povznáša od Pána ctiteľov. Ó, nechže sa večné veky vzdáva Kráľu kráľov celým svetom sláva, ktorú otcom našim hlásali apoštoli, hodní pochvaly“ - tak sa spieva vo velehradskej piesni. Pri hodnotení solúnskych bratov vyzdvihujeme predovšetkým duchovný, potom kultúrny, hodnotový i humanitný význam ich apoštolskej misie na Veľkú Moravu. Na základe moderných poznatkov najmä z oblasti archeológie už jednoznačne vieme povedať, že s posolstvom evanjelia na Veľkej Morave neboli prví. Odborníci sa dohadujú, aké mala misia v skutočnosti pozadie. Či Rastislavovi išlo naozaj len o to, aby sa Božie slovo zvestovalo v reči zrozumiteľnej ľudu, alebo to bol čisto politický ťah na oslabenie vplyvu Franskej ríše a posilnenie byzantského vplyvu. Avšak ani tieto skutočnosti nedokážu zatieniť ich veľkosť a dôležitosť. Vo velehradskej piesni spievame ďalej: „Bez viery sa neľúbime Pánu, ruža čnosti z viery vykvitá, viera otvára nám rajskú bránu, do srdca Boh vierou zavíta. A ten poklad tisíc liet už máme, ten si my aj verne zachováme, snahou Cyrila a Metoda známe Krista, spásu národa.“

Viera je veľmi dôležitá. Dnes už nevieme dobre posúdiť, nakoľko sa vieru našim predkom podarilo vštepovať anglosaským misionárom, ktorí v čase ich príchodu na Veľkej Morave už pôsobili. S istotou však vieme, že dielo sv. Cyrila a sv. Metoda malo veľký úspech. Svedčia o tom nielen mnohé písomnosti, zaznamenávajúce ich čnostný život a horlivú apoštolskú činnosť, ale aj historicky hodnoverne doložené intrigy voči ich činnosti najmä z Vichingovej strany, vďaka ktorým bol arcibiskup Metod väznený v Regensburgu a ich žiaci boli nakoniec z Veľkej Moravy vyhnaní. Viera nielen ako súbor hodnôt, ale viera ako vzťah vynikala v živote týchto mužov. Z tejto viery potom vykvitala už spomenutá „ruža čností“. K tomu sa pridružili ešte ďalšie potrebné čnosti a hodnoty, ako láska, nádej, húževnatosť, obeta, vytrvalosť a potrebné nadšenie. Bez toho všetkého by aj solúnski bratia boli len zvoniacimi zvoncami a zuniacimi cimbalmi (porov. 1 Kor 13, 1).


Solúnski bratia boli a sú veľkým Božím darom pre Európu 


Hovorí sa, že pápež František je darom Latinskej Ameriky Európe za vieru, ktorú jej priniesli jezuitskí misionári v 17. a 18. storočí. Z určitého hľadiska sa dá vidieť paralela medzi ich pôsobením a veľkomoravskou misiou. Takisto ako solúnski bratia aj oni išli získavať srdcia a duše pre Krista a nie zaujať a podmaniť si nové teritóriá. Poctivo sa po každej stránke na svoje misijné pôsobenie pripravovali. Takzvané redukcie, ktoré potom zakladali, boli až neuveriteľne verným obrazom evanjeliových zásad. Žili tu ľudia, ktorých viera spájala. Nebolo bohatých ani chudobných, všetci si boli rovní a navzájom si pomáhali. Niektoré skutočnosti sú až fascinujúce, ako napríklad podpora mladých rodín. Každý pár, ktorý sa zobral, dostal od vedenia redukcie dom a kus poľa. Takéto niečo by bez viery a lásky nebolo možné. Podarilo sa im vytvoriť spoločenstvá, ktoré boli - tak ako sa píše v Skutkoch apoštolov - jedno srdce a jedna duša (porov. Sk 4, 32). Solúnski bratia mali inú východiskovú situáciu. Prišli do sveta, v ktorom už bola vybudovaná náboženská, politická i sociálna štruktúra. Do týchto štruktúr však priniesli vanutie Božieho Ducha. Prišli ako tí, ktorí už vopred milovali ľudí, ku ktorým boli poslaní. Boli Božím darom pre našich predkov a aj pre nás. Európa si od tých čias prešla už viac ako tisícročným vývojom. Bolo by na mieste zhodnotiť, rekapitulovať a pozrieť aj do budúcnosti, ako chceme naďalej splácať tento veľký dar, ktorým pre našich predkov, ale i pre nás boli a sú solúnski bratia. 


Hodnota diela svätcov je nevyčísliteľná, stále sme dlžníkmi


Odpoveďou vďačnosti za dar viery bolo a ešte chvalabohu aj je veľké množstvo misionárov a misijných dobrovoľníkov, ktorí pochádzajú z Európy, a to aj zo strednej či východnej. Pravú vieru si totiž človek nesmie nechať len pre seba, pre svoju rodinu, komunitu či národ. Skutočná viera sa potrebuje deliť, odovzdávať. Pokiaľ hovoríme, že sa Európa stala opäť misijným územím, tak je to práve v tomto zmysle. Až priveľmi sme sa upäli na to, aby sme zachraňovali tradície, v ktorých vidíme svoju identitu, a zabudli sme svoju identitu hľadať a nachádzať v Kristovi. Kardinál Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., hovorí, že základným úkonom kresťanskej existencie je viera. „Viera je usilovať sa o sebapresahovanie a stretnutie sa s niekým úplne iným. Viera pobáda človeka vyjsť zo svojho ja, aby som sa mohol stretnúť s Bohom, ktorý sa ku mne prihovára alebo ma vyzýva byť láskavým.“ Fundamentalistické hnutia v Cirkvi, pred ktorými varuje pápež František, vidia záchranu v uzavretí sa do seba, a to teritoriálne i duchovne. Iné hnutia zase smerujú k predkladaniu duchovnosti bez Boha. „Z jednej strany je to výsledok ľudskej reakcie na materialistickú, konzumnú spoločnosť plnú individualizmu, na druhej strane zneužitie núdze obyvateľov, ktorí žijú na periférii a v chudobných oblastiach, teda ľudí, ktorí prežívajú uprostred veľkých bolestí a hľadajú okamžité riešenia“ (Evangelii gaudium 63). Nostalgickým smútením za „starými dobrými časmi“ usporiadaných rodín a plných kostolov len strácame čas. Je potrebné pozerať dopredu. Pápež František prišiel ako nadšený misionár z Latinskej Ameriky, aby poukázal na to podstatné, čo nesmie chýbať Kristovým učeníkom - radosť a nádej. Radosť, ktorá pramení z evanjelia, prináša ustavičnú novosť vanutia Ducha Svätého: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5). V Starom zákone nájdeme tiež slová: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine“ (Iz 43, 19). Nastal čas prestať zachraňovať potápajúcu sa loď. Kristovi učeníci a apoštoli evanjelia sa musia dať Pánovi úplne k dispozícii, aby mohol cez nich a v nich vykonať veľké veci (porov. Lk 1, 49).

Kresťanský humanizmus musí mať korene v Božej láske


Je množstvo problémov, ktorým musíme v súčasnom svete čeliť. Lamentovanie nad tým, čo všetko v jednotlivcoch i v spoločenstvách spôsobuje úpadok morálky, konzumizmus, liberalizmus či relativizmus, nám nepomôže. Všetky „izmy“ majú jeden spoločný menovateľ – ego. Súčasná doba predkladá mnohé výzvy. Následkom globalizácie je aj nové „sťahovanie národov“. Obyvatelia chudobných krajín sa húfne hrnú do Európy, pretože veľmi dobre vedia, že je materiálne bohatá. Čo týmto ľuďom môžeme ponúknuť? Stačí obyčajný humanizmus? Ateistický humanizmus nedokáže dať odpoveď na všetky otázky človeka. Utečencom vieme dať jesť, zakryť ich dekou, pohladiť. Čo im však odpovieme, ak sa nás spýtajú: Čo je zmyslom tvojho života? Prečo žiješ? Čomu veríš? Humanizmus sv. Cyrila a sv. Metoda bol hlboko kresťanský. Verili a hlásali neodňateľnú ľudskú dôstojnosť každého jedinca vo všetkých fázach života, spoločenskom postavení a v každej situácii. Pre nich boli všetci ľudia Adamove deti, bratia a sestry, milované Božie stvorenia.

Cirkev čelí mnohým výzvam a musí na ne dokázať odpovedať

Odpoveďou na to, aká je úloha Cirkvi v dnešnom svete, je hneď prvá veta z pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ Ten istý dokument uvádza i nasledovné: „A tak Cirkev, v tom istom čase ,viditeľné spoločenstvo a duchovná pospolitosť, kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu.“ Svätý Otec často prirovnáva Cirkev k poľnej nemocnici. Nie sme tu preto, aby sme umelo vytvárali priestor, ktorý je sterilný, a tým, ktorí splnia potrebné kritériá, doň dovolili vstúpiť, ale preto, aby sme boli v blízkosti všetkých, ktorí sa zranili, bolo im ublížené, a ošetrili ich olejom evanjelia bez hodnotenia, či sú alebo nie sú toho hodní. Úlohou nemocnice však nie je len ošetrovať chorých a ranených. Nemocnica musí byť aj „sama zdravá“, aby mohla uzdravovať a vytvárať akúsi imunitu. Na to sa potrebujeme zriecť nároku na nedotknuteľnosť. Svoje zlyhania - osobné alebo cirkevné - si musíme s pokorou uvedomovať a priznávať. Očisťovať sa úprimnou ľútosťou a pokáním, ktoré vedú k pokore ľudí, ktorí nevystupujú ako tí, ktorí jediní majú „patent na pravdu“, ale ako tí, ktorí počúvajú, modlia sa a pracujú. Bez pozorného vnímania života našich predkov, empatie s nimi, bez toho, že by z nich nemohli vycítiť, že ich naozaj milujú, by solúnski bratia nedosiahli veľa. Mali by sme prestať dávať ľuďom odpovede na otázky, ktoré nikdy nepoložili, ale pozorne ich počúvať a našimi odpoveďami, vlastnou aktivitou ich uzdravovať. Tak budeme dobrými Kristovými učeníkmi a naozaj verní slovanským apoštolom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi.

-

Zdroj: Katolícke noviny

( TK KBS, svi; ml ) 20201230019   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]