[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 20. 04. 2021   Meniny má Marcel       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Audiencia o prosebnej modlitbe: Modliť sa znamená byť v očakávaní
P:3, 09. 12. 2020 13:54, ZAH



Vatikán 9. decembra (RV) Prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu. Modliť sa znamená byť v očakávaní. Práve na prosebný aspekt modlitby sa zameral pápež František v 18. pokračovaní cyklu biblických katechéz o modlitbe v stredu 9. decembra. Pripomenul aj práve začatý osobitný Rok sv. Jozefa.

Pri generálnej audiencii prenášanej médiami z pápežskej bibliotéky sa  Svätý Otec v katechéze zameral na vzťah modliaceho sa človeka k Bohu vyjadrený prosením. Vysvetlil, ako je prosebný postoj voči Bohu prítomný v celom stvorení a virtuálnym účastníkom audiencie adresoval slová povzbudenia:

„Netreba sa hanbiť poprosiť a povedať: „Pane, potrebujem toto“, „Pane, som v tejto ťažkosti“, „Pomôž mi!“ – Je to výkrik srdca k Bohu, ktorý je Otcom. A musíme sa naučiť robiť to aj vo chvíľach šťastných; ďakovať Bohu za každú vec, ktorú dostávame, a nepokladať nič za samozrejmé alebo zaslúžené: všetko je milosť.“

„Biblia to nespočetne krát opakuje: Boh vypočuje volanie toho, kto ho vzýva. Aj naše zajakavé prosby, tie, čo zostali v hĺbke srdca, čo sa aj hanbíme vyjadriť, Otec ich počuje a chce nám darovať Svätého Ducha, ktorý oživuje každú modlitbu a všetko premieňa.“ „Dokonca aj smrť sa chveje, keď sa kresťan modlí, pretože vie, že každý modliaci sa má silnejšieho spojenca než je ona: zmŕtvychvstalého Pána.“

Rok sv. Jozefa

V pozdravoch, ktoré nasledovali po katechéze, Svätý Otec pripomenul včera začatý mimoriadny rok sv. Jozefa:

„Včera bol publikovaný Apoštolský list venovaný svätému Jozefovi, ktorý bol pred 150 rokmi vyhlásený za patróna univerzálnej Cirkvi. Dal som mu názov „S otcovským srdcom“. Boh mu zveril najvzácnejšie poklady – Ježiša a Máriu –, a on odpovedal plne s vierou, odvahou, nežnosťou, „s otcovským srdcom“. Vzývajme jeho ochranu nad Cirkvou v tomto našom čase a učme sa od neho vždy konať, s pokorou, Božiu vôľu.“

Úvodom ku katechéze boli slová úpenlivej modlitby z 28. žalmu:

„Pane, k tebe volám; Bože môj, nebuď voči mne mlčanlivý, aby som sa pre tvoje mlčanie nestal podobným tým, čo zostupujú do priepasti. Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu. […] Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu; Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc; zaplesalo moje srdce a za to mu spevom ďakujem“. (Ž 28,1-2.6-7)

Prosebná modlitba

18. pokračovanie cyklu katechéz o modlitbe

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Budeme pokračovať s našimi reflexiami o modlitbe. Kresťanská modlitba je plne ľudská – modlíme sa ako ľudské osoby, ako to, čím sme –, zahŕňa chválu i prosenie. V skutočnosti, keď Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa, urobil to cez „Otčenáš“, aby sme sa postavili pred Boha vo vzťahu synovskej dôvery a predložili mu všetky naše prosby. Prosíme Boha o tie najvyššie dary: posvätenie jeho mena medzi ľuďmi, príchod jeho panovania, naplnenie jeho vôle dobra voči svetu.

Katechizmus pripomína: «V prosbách je istá hierarchia. Predovšetkým sa prosí o kráľovstvo a potom o to, čo je potrebné, aby sme ho mohli prijať a spolupracovať na jeho príchode» (č. 2632). Avšak v „Otčenáši“ sa modlíme aj za dary jednoduchšie a všednejšie, ako napríklad „chlieb každodenný“ – čo znamená aj zdravie, domov, prácu, každodenné záležitosti; a znamená to aj Eucharistiu ako nevyhnutnú pre život v Kristovi –; a takto sa modlíme aj za odpustenie hriechov – čo je každodenná vec; vždy potrebujeme odpustenie – a teda pokoj v našich vzťahoch; a nakoniec, aby nám pomáhal v pokušeniach a oslobodil nás od zla.

Žiadať, prosiť. Toto je veľmi ľudské. Vypočujem si znovu Katechizmus: «Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu: ako tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom, ale keďže sme aj hriešnici, ako kresťania vieme, že sa odvraciame od nášho Otca. Prosba je už návratom k nemu» (č. 2629).

Ak sa niekto cíti zle, pretože porobil nepekné veci – je hriešnik –, keď sa modlí „Otčenáš“, už sa približuje k Pánovi. Niekedy sa môžeme nazdávať, že nič nepotrebujeme, že si vystačíme sami a že žijeme v plnej sebestačnosti. Niekedy sa nám to stáva! Ale skôr či neskôr táto ilúzia vymizne. Ľudské bytie je prosbou, ktorá sa neraz stáva výkrikom, často zadržiavaným. Duša sa podobá vyprahnutej, smädiacej zemi, ako hovorí žalm (porov. Ž 63,2).

Všetci zakusujeme v tej či onej chvíli našej existencie čas melanchólie či osamelosti. Biblia sa nehanbí ukázať ľudský stav poznačený chorobou, nespravodlivosťami, zradou priateľov alebo hrozbami nepriateľov. Niekedy sa zdá, že sa všetko zrúti, že doterajší život bol márny. A v týchto zdanlivo bezvýchodiskových situáciách existuje jediná cesta von: výkrik, modlitba: «Pane, pomôž mi!». Modlitba otvára priezory svetla v najhustejších tmách. «Pane, pomôž mi!». Toto otvára cestu, umožňuje vykročiť.

My, ľudské bytosti, zdieľame toto vzývanie pomoci s celým stvorenstvom. Nie sme sami, kto sa modlí v tomto nedohľadnom vesmíre: každá čiastočka stvorenstva nesie v sebe vpísanú túžbu po Bohu. A sv. Pavol to týmto spôsobom vyjadril. Hovorí takto:  «Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme...» (Rim 8,22-23) V nás zaznieva mnohotvárny vzdych stvorení: stromov, skál, zvierat... Každá vec baží po plnosti.

Tertulián napísal: «Modlí sa každá stvorená bytosť, modlia sa zvieratá i šelmy a pokľakajú; keď vychádzajú zo stajní či brlohov, zodvihnú hlavu k nebu a nezostanú so zatvorenými ústami, a dajú zaznieť svojmu hlasu tak ako zvyknú. A tiež vtáky, hneď ako sa odrazia k letu, vystupujú smerom k nebu a roztiahnu svoje krídla akoby to boli ruky v tvare kríža, a štebotajú niečo, čo sa zdá modlitbou» (De oratione, XXIX). Toto je poetické vyjadrenie ako komentár k tomu, čo hovorí sv. Pavol, „že všetko stvorenie vzdychá, modlí sa“. Ale my sme jediní, čo sa modlíme vedome, s poznaním, že sa obraciame k Otcovi a vstupujeme do dialógu s Otcom.

Takže, nemáme sa pohoršovať, ak cítime potrebu sa modliť, nehanbime sa. A predovšetkým ak sme v núdzi, žiadajme. Ježiš, keď hovoril o nepoctivom mužovi, ktorý musí vyúčtovať svojmu pánovi, hovorí takto: „Žobrať sa hanbím“. A mnohí z nás máme tento pocit: hanbíme sa prosiť; požiadať o pomoc, poprosiť  niekoho o niečo, aby nám niečo pomohol urobiť, aby sme dosiahli ten cieľ, a hanbíme sa aj prosiť Boha.

Netreba sa hanbiť poprosiť a povedať: „Pane, potrebujem toto“, „Pane, som v tejto ťažkosti“, „Pomôž mi!“ – Je to výkrik srdca k Bohu, ktorý je Otcom. A musíme sa naučiť robiť to aj vo chvíľach šťastných; ďakovať Bohu za každú vec, ktorú dostávame, a nepokladať nič za samozrejmé alebo zaslúžené: všetko je milosť. Pán nám vždy dá, vždy, a všetko je milosť, všetko. Milosť od Boha.

Akokoľvek, nepotláčajme tú naliehavú prosbu, ktorá v nás spontánne vyvstáva. Prosebná modlitba ide ruka v ruke s prijatím našich obmedzení a toho, že sme stvoreniami. Možno niekto nedospeje k viere v Boha, ale je ťažké neveriť v modlitbu: ona jednoducho existuje; predstavuje sa nám ako volanie; a všetci máme dočinenia s týmto vnútorným hlasom, ktorý môže azda dlhú dobu mlčať, ale jedného dňa sa prebudí a kričí.

Bratia a sestry, vieme, že Boh odpovie. Niet takého modliaceho sa v Knihe žalmov, ktorý by predniesol svoju žalosť a zostal nevyslyšaný. Boh vždy odpovie: dnes, zajtra, ale odpovie vždy, takým či iným spôsobom. Biblia to nespočetne krát opakuje: Boh vypočuje volanie toho, kto ho vzýva. Aj naše zajakavé prosby, tie, čo zostali v hĺbke srdca, čo sa aj hanbíme vyjadriť, Otec ich počuje a chce nám darovať Svätého Ducha, ktorý oživuje každú modlitbu a všetko premieňa.

Je to otázka trpezlivosti, vždy dokázať čakať. Teraz sme v adventnom čase, typickom čase očakávania Vianoc. Čakáme. Toto je dobre vidieť. Avšak aj celý náš život je v očakávaní. A modlitba je očakávaním vždy, pretože vieme, že Pán odpovie. Dokonca aj smrť sa chveje, keď sa kresťan modlí, pretože vie, že každý modliaci sa má silnejšieho spojenca než je ona: zmŕtvychvstalého Pána.

Smrť už bola porazená v Kristovi, a príde v deň, v ktorom bude všetko definitívne, a ona sa viac nebude vysmievať nášmu životu a nášmu šťastiu.

Naučme sa byť v očakávaní Pána. Pán nás prichádza navštíviť, nie iba v týchto veľkých sviatkoch – na Vianoce, na Veľkú noc –, ale Pán nás navštevuje každý deň v intimite nášho srdca, ak sme v očakávaní.

A koľkokrát si nepovšimneme, že Pán je blízko, že klope na naše dvere, a nechávame ho odísť. „Mám strach, keď prechádza Boh. Mám strach, že pôjde okolo, a ja si to nevšimnem,“ hovorieval sv. Augustín, a Pán prechádza, Pán prichádza, Pán klope. Ale ak máš uši plné iných hlukov, nezačuješ Pánovo volanie.

Bratia a sestry, byť v očakávaní: toto je modlitba!

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV mh, jb, ml; pz ) 20201209036   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]