Libanon4. decembra (TK KBS) Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi svoju pomoc adresuje okrem iných aj kresťanom v Libanone. Vedeli ste, že Libanon je krajinou s najvyšším podielom kresťanov na Blízkom východe? Alebo, že tmavý znak na libanonskej vlajke je libanonský céder, o ktorom sa píše v Biblii? Libanonské cédre, to sú tie cédre, z ktorých kráľ Šalamún postavil Boží chrám. Céder vonia ako kadidlo a môže rásť až 2 000 rokov. Preto je symbolom večnosti a Libanon si ho vybral za symbol svojej dlhovekej existencie.Často sa predpokladá, že obyvateľstvo na Blízkom východe je výlučne moslimské. No po druhej svetovej vojne väčšinu obyvateľov Libanonu tvorili kresťania. Ich počet klesol, ale kresťanstvo je v krajine stále prítomné.
V Libanone je zem svätá, pretože po nej kráčal Ježiš. Názov Libanon je v Biblii spomenutý až 72-krát. Má teda korene v Ježišovi Kristovi.
Hizballáh v súčasnosti politicky presadzuje myšlienku, že Libanon je moslimskou krajinou, dokonca sa objavili informácie, že tu chce založiť islamskú republiku, podobnú ako v Pakistane. No demografické zmeny by nemali znižovať dôležitosť existencie kresťanských spoločenstiev, a to nielen v Libanone, ale aj v Iraku či ďalších krajinách. Veľké aj malé spoločenstvá sú pokračovaním Kristovej éry do tej dnešnej.
Význam prítomnosti kresťanov v Libanone však nesúvisí iba s ich počtom – ide o symbolické jadro Cirkvi. Tamojšie náboženské spoločenstvá majú korene už v čase apoštolov. Neskôr sa rozdelili na pravoslávnych a katolíckych kresťanov, existujú napríklad sýrski katolíci a sýrski pravoslávni kresťania. Niektoré spoločenstvá sú zjednotené s Rímom, iné nie. Najväčšou z nich je dnes Maronitská cirkev. Z celosvetového hľadiska je malá, ale v Libanone predstavuje náboženskú komunitu s najväčším počtom veriacich. Na jej počiatku ju formoval svätý Maron v 4. až 5. storočí. Komunita najskôr žila v Sýrii, teda v blízkosti Libanonu. V 8. a 9. storočí hľadala pokoj a útočisko v tejto krajine, pretože unikala prenasledovaniu zo strany odporcov Chalcedónskeho koncilu. Odvtedy v Libanone existuje maronitské spoločenstvo, ktoré sa vyznačuje veľmi silnou oddanosťou pápežovi. Ide o jedinú cirkev, ktorá sa nikdy nerozštiepila.
Maronitský znamená to isté čo rímskokatolícky, hoci sa cirkev plným názvom volá Sýrsko-maronitská východná cirkev (hovorí sa v nej sýrskym jazykom). Utrpela veľké prenasledovania predovšetkým v 7. – 9. storočí, keď musela byť skrytá, izolovaná v horách. Až v 11. storočí mohla znovu začať normálne fungovať.
Libanon má šesť miliónov obyvateľov, z toho štyri milióny sú Libanončania, no odhaduje sa, že mimo krajiny žije až 12 miliónov Libanončanov. Napríklad v Brazílii žije takmer šesť miliónov Libanončanov; ide o najväčšiu komunitu libanonského pôvodu. Veľké libanonské komunity sú v Argentíne, Mexiku, Čile, ako aj vo všetkých krajinách Latinskej Ameriky. V USA žije viac ako dva milióny Libanončanov.
Maronitská cirkev má vlastnú štruktúru a právne normy (sui iuris); má svojho patriarchu, biskupov i farnosti. Po celom svete sú stovky maronitských farností – len v USA ich je takmer 90. Mnohí Libanončania však opustili svoju krajinu. A je pravdou, že vysťahovalectvo nemá iba ekonomické, ale aj náboženské dôvody.
Okrem prenasledovania v prvých storočiach došlo v regióne k viacerým genocídam kresťanov. Najväčšie sa datujú do rokov 1840 a 1860, vykonali ich drúzovia za tureckej vlády. Chudobní ľudia odchádzali z krajiny bez toho, aby vedeli, kam idú. Zostali tam, kde loď zastavila.
Spočiatku sa väčšina z nich takto dostala do Argentíny, potom do Brazílie a USA. Po prvej a druhej svetovej vojne mnoho ľudí emigrovalo práve do týchto krajín. Okrem krajín, o ktorých sme už hovorili, žijú v Európe a Austrálii. Libanončania videli, ako ich krajina trpela v dôsledku vysťahovalectva. Zároveň však prijala mnoho ľudí, ktorí unikali pred vojnami či náboženským prenasledovaním, napríklad Arménov v roku 1915. O tejto strašnej genocíde nechce nikto hovoriť. Mnohí Arméni prišli do Libanonu a už sú z nich Libanončania. Stali sa neoddeliteľnou súčasťou krajiny. To je i dôvodom, prečo teraz niektorí ťažko znášajú, keď vidia, čo sa deje v Arménsku. Pripomína im to osmanské časy.
Po Arménoch prišli Palestínčania. Po vojne v Izraeli utiekli alebo boli vyhnaní z krajiny. Dodnes je v Libanone najmenej 10 palestínskych utečeneckých táborov. Potom prišli Iračania a Sýrčania, a to z dôvodu invázie Islamského štátu do Iraku a občianskej vojny v Sýrii. Situácia v Libanone sa tak znova destabilizovala. V súčasnosti má na stave krajiny veľký podiel veľmi kritická hospodárska situácia.
Napríklad nemôžu mať elektrinu počas celého dňa. Infraštruktúra je obmedzená a neumožňuje zabezpečiť všetko potrebné pre toľkých ľudí. Hospodárska kríza podnecuje sociálne problémy a politické napätie. Nevieme, kam to bude viesť, keďže sa situácia ešte komplikuje v dôsledku zdravotnej krízy spôsobenej ochorením COVID-19. Z Libanonu sa teda vytratil pocit bezpečia.
