Vo svojej homílii Svätý Otec sformuloval adventnú výzvu v dvoch rozmeroch: pripomínať si Božiu blízkosť k nám a udržiavať si bdelosť modlitbou a dobročinnou láskou. Odporúčal časté praktizovanie krátkej modlitby z hĺbky srdca: „Príď, Pane Ježišu“. Ako prostriedok proti vlažnosti zvlášť zdôraznil hodnotu adorácie.

- - - - -

Plné znenie homílie Svätého Otca

Dnešná čítania odporúčajú na adventné obdobie dve kľúčové slová – blízkosť a bdelosť. Božiu blízkosť a našu bdelosť. Kým prorok Izaiáš vraví, že Boh je nám nablízku, Ježiš nás v evanjeliu povzbudzuje bdieť a očakávať ho.

Blízkosť. Izaiáš na začiatku oslovuje Boha zámenom ty: „Ty, Pane, si náš otec“ (63,16). A pokračuje: „Od vekov nebolo slýchať, aby bol okrem teba iný Boh, ktorý by pomáhal tým, čo v neho dúfajú“ (64,3). Prichádzajú na um slová Deuteronómia: kto „má Boha tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?” (4,7). Advent je obdobím, kedy si treba pripomenúť blízkosť Boha, ktorý zostúpil k nám. No prorok ide ešte ďalej a prosí Boha, aby sa opäť priblížil: „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil!“ (Iz 63, 19). Aj my sme prosili v žalme: „Vráť sa, navštív nás, príď nás zachrániť“ (porov. Ž 80,3). „Bože, príď ma zachrániť“ – takto často začína naša modlitba. Prvým krokom viery je povedať Pánovi, že ho potrebujeme, že potrebujeme jeho blízkosť.

To je aj prvým odkazom Adventu i celého liturgického roka – spoznať Boha, ktorý je nám nablízku a povedať mu: „Opäť sa priblíž!“ On sa chce k nám priblížiť, ale ponúka sa, nevnucuje sa. Je na nás, aby sme mu neúnavne vraveli: „Príď!“ Je to na nás, táto adventná prosba: „Príď!“ Advent nám pripomína, že Ježiš prišiel medzi nás a zasa príde na konci čias. Ale pýtame sa, čo osožia tieto príchody, ak nepríde dnes do nášho života? Pozvime ho. Osvojme si typické adventné zvolanie: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20). Týmto vzývaním sa končí Apokalypsa: „Príď, Pane Ježišu!“ Môžeme ho povedať na začiatku každého dňa a často ho opakovať, pred stretnutiami, štúdiom, prácou, pred vážnymi rozhodnutiami, ktoré nám treba urobiť, v dôležitých chvíľach i v skúškach: Príď, Pane Ježišu. Kratučká modlitba, ale vychádza zo srdca. Vyslovme ju v tomto čase Adventu, opakujme ju: Príď, Pane Ježišu.

Vzývajúc tak jeho blízkosť sa budeme cvičiť v bdelosti. Markovo evanjelium nám dnes ponúklo záverečnú časť Ježišovej poslednej reči, ktorú možno zhrnúť jedným slovom: „Bdejte!“ Pán ho opakuje štyrikrát v piatich veršoch (porov. Mk 13,33-35.37). Je dôležité zostať bdelými, pretože životnou chybou je strácať sa v tisícoch veciach a nevšímať si Boha. Svätý Augutín vravieval: «Timeo Iesum transeuntem» (Homílie, 88,14,13), „mám strach, že Ježiš prejde a ja si to nevšimnem”. Vábení svojimi záujmami – dennodenne to cítime – a roztržití mnohými zbytočnosťami riskujeme stratu toho podstatného. Preto dnes Ježiš opakuje «všetkým: bdejte!» (Mk 13,37). Bdejte, majte sa na pozore.

Ale ak máme bdieť, znamená to, že sme v noci. Áno, teraz nežijeme vo dne, ale v očakávaní dňa, uprostred temnôt a námah. Ten deň príde, keď budeme s Pánom. Nezúfajme si, on príde. Noc sa pominie, povstane Pán a bude nás súdiť ten, ktorý zomrel za nás na kríži. Bdieť znamená toto očakávať a nedovoliť malomyseľnosti, aby nás premohla. A toto sa nazýva žiť v nádeji. Ako pred narodením nás očakával niekto, kto nás miloval, tak nás teraz očakáva zosobnená Láska. A ak nás čaká v nebi, prečo žijeme z pozemských nárokov? Prečo sa pachtíme kvôli troške peňazí, slávy, úspechu – tomu všetkému, čo sa pominie? Prečo strácať čas sťažovaním sa na noc, keď na nás čaká svetlo dňa? Prečo vyhľadávať „kmotrov“, aby sme mali protekciu a vyšvihli sa nahor, postúpili v kariére? Všetko sa pomíňa. Bdejte, hovorí Pán.  

Zostať bdelými nie je ľahké, naopak, je to niečo veľmi ťažké: v noci sa prirodzene spí. Nezvládli to Ježišovi učeníci, ktorým povedal, aby bdeli „večer, o polnoci, ráno, keď zaspieva kohút“ (porov. v. 35). Práve v tých hodinách neboli bdelí: večer, počas poslednej večere, zradili Ježiša; v noci zadriemali; pri speve kohúta ho zapreli; ráno ho nechali odsúdiť na smrť. Nebdeli. Zadriemali. Ale i na nás môžu zostúpiť rovnaké mrákoty.

Je tu jeden nebezpečný spánok: spánok priemernosti. Prichádza, keď zabudneme na prvú lásku a pokračujeme zo zotrvačnosti, ide nám len o nerušený život. Ale bez oduševnenia lásky k Bohu, bez pozornosti na jeho novosť, sa človek stáva priemerným, vlažným, svetským. A to nahlodáva vieru, pretože viera je protikladom priemernosti: je to horlivá túžba po Bohu, je to neustála odvaha k obráteniu, je to odvaha milovať, stále napredovať. Viera nie je voda, ktorá hasí, ale oheň, ktorý horí; nie je to sedatívum pre tých, ktorí sú v strese, je to príbeh lásky pre zamilovaných! Pre toto Ježiš zavrhuje vlažnosť viac ako čokoľvek iné (porov. Zjv 3,16). Božie opovrhovanie vlažnými je zjavné.

Ako sa teda môžeme prebudiť zo spánku priemernosti? Bdelosťou modlitby. Modliť sa znamená rozsvietiť svetlo v noci. Modlitba znovu prebúdza z vlažnosti horizontálneho života, dvíha náš pohľad smerom hore, naladí nás na Pána. Modlitba umožňuje Bohu byť nám nablízku; preto oslobodzuje od samoty a dáva nádej. Modlitba okysličuje život: tak ako sa nedá žiť bez dýchania, nedá sa byť kresťanom bez modlitby. A sú tak veľmi potrební kresťania, ktorí bdejú nad tými, ktorí spia, je treba adorujúcich, orodovníkov, ktorí dňom i nocou prinášajú temnoty dejín pred Ježiša, svetlo sveta. Potrebujeme adorátorov. Tak trochu sa nám vytratil zmysel adorácie, zotrvávania v tichu pred Pánom, v klaňaní. Toto je tá premernosť, tá vlažnosť.   

Je tu potom ešte druhý vnútorný spánok: spánok ľahostajnosti. Ten, kto je ľahostajný, vidí všetko rovnaké, tak ako v noci, a nezaujíma sa o toho, kto je nablízku. Keď krúžime iba okolo seba a svojich potrieb, ľahostajní k potrebám ostatných, noc nám zostúpi do srdca. Srdce sa stáva temným. Čoskoro sa začneme sťažovať na všetko, potom sa cítime ako obeť všetkých a nakoniec sa zo všetkého robia konšpirácie. Lamentácie, cítenie sa obeťou a komploty. Je to jedna reťaz. Zdá sa, že dnes sa táto noc spustila na mnohých, ktorí sa domáhajú pre seba a o druhých sa nezaujímajú.

Ako sa môžeme prebrať z tohto spánku ľahostajnosti? Bdelosťou dobročinnej lásky. Na vpustenie svetla do onoho spánku priemernosti, vlažnosti, je tu bdelosť modlitby. Na vzchopenie sa z tohto spánku ľahostajnosti, je tu bdelosť lásky. Dobročinná láska je tlčúcim srdcom kresťana: tak ako sa nedá žiť bez tlkotu srdca, tak sa nedá byť kresťanom bez dobročinnej lásky. Niekomu sa zdá, že spolucítiť, pomáhať, slúžiť, je slabošskou prehrou! V skutočnosti je to jediné, čo víťazí, pretože sa už premieta do budúcnosti, do Pánovho dňa, keď všetko pominie a zostane iba láska. Práve skutkami milosrdenstva sa približujeme k Pánovi. Prosili sme o to dnes v modlitbe dňa, kolekte: «Daj nám ochotu konať dobré skutky a pomáhaj nám kráčať v ústrety Kristovi», ktorý prichádza. Ochotu ísť dobrými skutkami v ústrety Kristovi. Ježiš prichádza a cesta ako mu ísť v ústrety je vyznačená: sú to skutky dobročinnej lásky.

Drahí bratia a sestry, modliť sa a milovať, hľa to je bdelosť. Keď Cirkev adoruje Boha a slúži blížnemu, nežije v noci. Aj keď je unavená a skúšaná, kráča k Pánovi. Vzývajme ho: Príď, Pane Ježišu, potrebujeme ťa. Prblíž sa k nám. Ty si svetlo: zobuď nás zo spánku priemernosti, preber nás z temnôt ľahostajnosti. Príď, Pane Ježišu, urob bdelými naše srdcia, ktoré sú teraz roztržité: daj nám pocítiť túžbu modliť sa a potrebu milovať.

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV ak, mh, jb; ml ) 20201129002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]