Čile 26. októbra (TK KBS) V Kostole Nanebovzatia Panny Márie v centre hlavného mesta Čile cítiť vo vzduchu zápach ohňa. Všade je popol. Z hlavnej lode vidieť oblaky, jej klenba i krov sú zničené. Chýba aj zvonica, ktorá predtým dotvárala obraz štvrte. Keď sa zrútila, oba zvony spadli – jeden bol zničený, druhý sa podarilo z trosiek zachrániť. Lavice a oltáre boli zničené a spálené ešte počas protestov v minulom roku. Hoci potom dvere i okná obložili mosadzou alebo ochranným plechom, nestačilo to. Plány obnovy kostola už existovali, vedenie mesta ich sprístupnilo spolu s historickými a stavebnými štúdiami.Počas celého roka 2020 sa na stenách zvonku, ale aj vo vnútri kostola objavovali nasprejované hrozby. „S ohľadom na polohu kostola len niekoľko metrov od námestia Plaza Baquedano vládol v komunite veriacich stály pocit neistoty, a to aj počas karantény. Od roku 2019 totiž na kostole i v ňom nachádzala slogany proti Cirkvi a kňazom ako napríklad: Chceme ich vidieť horieť!“ vysvetľuje Mária de los Angeles Covarrubiasová, prezidentka nadácie ACN v Čile.
„Vidieť podpaľačstvom zničený kostol bolí dušu,“ hovorí ďalej. „Ukazuje to, ako hlboko je naša spoločnosť rozorvaná. Malé skupiny majú pocit, že vlastnia pravdu, a preto majú právo ničiť miesta, ktoré stelesňujú vieru inej komunity – a navyše toto ničenie oslavovať. Hlúposť a nenávisť, ktoré sme videli, sú útokmi na základné ľudské právo, akým je sloboda vyznania. Násilie nemá mať žiadne miesto v spoločnosti, čo sa označuje za demokratickú.“
Miestny farár Pedro Narbona uvádza: „Som stále zhrozený až euforickou slávnosťou, ktorá sa konala v tú nedeľu, keď padla zvonica. Spomenul som si na november 2019, keď pred kostolom sťali hlavu sochy Panny Márie. Bolí ma, že sa komunita nemá už kde stretávať. Malá miestnosť, ktorú sme využívali, bola celkom zničená. Cirkev tu má pritom živú tradíciu, siahajúcu za múry kostola – je to vzťah mnohých ľudí s Bohom, ľudí, ktorí sa sem prichádzali modliť, krstili tu deti, sobášili sa a lúčili sa so svojimi mŕtvymi.“
Od prvého násilného útoku 8. novembra 2019 miestny farár Pedro Narbona a ACN spojili sily, aby získali finančné prostriedky na obnovu kostola. Na dokončení projektu sme spolupracovali s tímom odborníkov. Rok po prvom útoku chcel pán farár oznámiť začiatok rekonštrukčných prác, no naše plány boli zmarené.
Súčasťou projektu bola výmena zariadenia kostola (oltára, lavíc, obrazov svätých), ktoré bolo koncom roku 2019 zničené a použité na barikády. „Okrem toho sa malo obnoviť osvetlenie, maľby a obklady stien aj klenba. Pozornosť pri rekonštrukcii sa mala venovať bezpečnostnému zabezpečeniu celej fasády, a to najmä štyroch dverí a okien,“ približuje Magdalena Lirová z ACN v Čile.
Napriek znepokojivej situácii treba Kostol Nanebovzatia Panny Márie zachrániť a prekonať skľúčenosť, ktorá tu teraz panuje. Prinajmenšom hlavné steny stále stoja, hoci o ich stave sa zatiaľ nič presnejšie nevie. „Veriaci potrebujú dôstojné miesto na stretnutie s Bohom, slávenie sviatostí a zhromažďovanie. Nejde len o stavbu, ktorá je pamiatkovo chránená, ide o uchovanie dejín komunity,“ konštatuje Covarrubiasová. Roku 2010 postavila ACN v Čile 45 dočasných kaplniek a obnovila deväť čilských kostolov, ktoré boli poškodené zemetrasením v rokoch 2005 a 2010.
Dekan Fakulty architektúry UDD (Universidad del Desarrollo) v Santiagu Pablo Allard Serrano má k zničenému kostolu osobný vzťah. Jeho matka doň darovala obraz, ktorý namaľovala. „Podľa môjho názoru sú kostoly miestami presahujúcimi vierovyznanie – svedčia o sile tajomstva viery a hľadaní transcendentnosti za hranicami hmoty. Sú to v podstate komunitné miesta. Prinášajú veriacim nielen liturgiu slova, ale sú i centrami pomoci a podpory pre najslabších a zároveň súčasťou nášho hmotného aj nehmotného dedičstva,“ uviedol architekt a projektant.
Fotograf a autor dokumentárnych filmov Pablo Valenzuela Vaillant bol 18. októbra na mieste a fotografoval požiare oboch kostolov. „Po vypuknutí sociálnych nepokojov som sa ako fotograf sústredil na Plaza Baquedano a jeho okolie. Vďaka fotografiám zhotoveným v rôznych okamihoch sa moja práca stala tiež urbanistickým záznamom oblasti,“ vysvetľuje. „Príležitosť vidieť a fotiť dva horiace kostoly ma núti vysloviť výzvu, ktorá presahuje politické i hocijaké iné hranice: mali by sme sa spojiť a zachovať naše kultúrne dedičstvo pre súčasné i budúce generácie.“
