Text encykliky Fratelli tutti - o bratstve a sociálnom priateľstve, ktorá sa svojím charakterom radí medzi sociálne encykliky, je pomerne rozsiahly. Jeho 287 číslovaných odsekov sa delí do ôsmich kapitol:

1. Tiene uzavretého sveta

2. Cudzinec na ceste

3. Premyslieť a vytvárať otvorený svet

4. Srdce otvorené celému svetu

5. Lepšia politika

6. Dialóg a sociálne priateľstvo

7. Cesty nového stretnutia

8. Náboženstvá v službe bratstva vo svete

Ako ukážku prinášame pracovný preklad úvodných odstavcov encykliky:

1. «Fratelli tutti» (Ammonizioni, 6, 1: FF 155), písal svätý František z Assisi, aby oslovil všetkých bratov a sestry a predostrel im formu života s chuťou evanjelia. Spomedzi jeho rád chcem zvýrazniť jednu, v ktorej pozýva k takej láske, ktorá ide ponad hranice geografické a priestorové. Vyhlasuje tu za blaženého toho, kto miluje druhého „i keď by bol od neho vzdialený, tak veľmi, ako keby bol býval pri ňom“ (Tamtiež, 25: FF 175). Týmito nemnohými a jednoduchými slovami vysvetlil to základné o otvorenom priateľstve, ktoré umožňuje uznať, oceniť a milovať každého človeka bez ohľadu na fyzickú blízkosť, bez ohľadu na miesto vo svete, kde sa narodil alebo kde býva.

2. Tento svätec bratskej lásky, jednoduchosti a radosti, ktorý ma inšpiroval napísať encykliku Laudato si´, ma znova motivuje venovať túto novú encykliku bratstvu a sociálnemu priateľstvu. Totiž sv. František, ktorý sa cítil byť bratom slnka, mora a vetra, vedel byť ešte viac spojený s tými, s ktorými bol jedného mäsa a kostí. Všade rozsieval pokoj a kráčal po boku chudobných, opustených, chorých, vyraďovaných, tých najposlednejších.

(FT, 1-2)         

Krátka syntéza encykliky pápeža Františka „Fratelli tutti“

Bratstvo a sociálne priateľstvo sú cesty na vytvorenie lepšieho, spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta spoločným úsilím všetkých, ktoré načrtáva pápež František vo svojej novej encyklike. Dôrazné „nie“ hovorí vojne a globalizácii ľahostajnosti.

Ktoré sú to tie veľké ideály, ale aj konkrétne uskutočniteľné cesty pre toho, kto chce vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet vo svojich každodenných vzťahoch v spoločnosti, politike, v inštitúciách? Hlavne na túto otázku odpovedá encyklika Fratelli tutti. Svätý Otec ju definuje ako „sociálnu encykliku“ (6), ktorá si zapožičala názov z „Napomenutí“ (Admonitiones) sv. Františka z Assisi, ktorý používal tieto slová, „aby oslovil všetkých bratov a sestry a predostrel im formu života s chuťou evanjelia.“  (1). Encyklika má zámer podporiť túžbu celého sveta po bratstve a priateľstve uprostred spoločnosti – tzv. „sociálnom priateľstve“. V pozadí je pandémia COVID-19, ktorá – ako prezrádza pápež František – „vtrhla nečakane, práve keď som písal tento list“. Avšak globálna zdravotná krízová situácia ukázala, že „nikto sa nezachráni sám“, a že skutočne nastal čas „snívať ako jedno ľudstvo“, v ktorom sme „všetci bratmi“ (7-8).

V prvej z ôsmich kapitol, ktorá má názov „Tiene uzavretého sveta“, sa dokument pozastavuje nad mnohými pokrivenosťami súčasnej doby: manipulácia a deformácia pojmov ako demokracia, sloboda, spravodlivosť; egoizmus a nezáujem o spoločné dobro; prevaha trhovej logiky založenej na zisku a kultúra skartovania; nezamestnanosť, rasizmus, chudoba; nerovnosť v právach a ich aberácie ako otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, ženy zneuctené a potom nútené na potrat, či obchodovanie s orgánmi (10-24). Ide o globálne problémy, ktoré vyžadujú globálne reagovať, zdôrazňuje pápež a dvíha varovný prst proti „kultúre múrov“, ktorá napomáha mafiám profitujúcim zo strachu a osamelosti (27-28).

Na mnohé tieto tiene však Encyklika odpovedá žiarivým príkladom dobrého Samaritána, ktorému je venovaná druhá kapitola „Cudzinec na ceste“. V nej Svätý Otec zdôrazňuje, že v chorej spoločnosti, ktorá sa otáča chrbtom k bolesti, a ktorá je „negramotná“ v starostlivosti o slabých a zraniteľných (64-65), sme všetci povolaní stať sa blížnymi tomu druhému (81), prekonajúc predsudky a osobné záujmy.

V skutočnosti sme všetci spoluzodpovední za budovanie spoločnosti, ktorá by vedela začleniť, integrovať a pozdvihnúť toho, kto trpí (77). Láska buduje mosty a my „sme stvorení pre lásku“ (88), dodáva pápež a vyzýva obzvlášť kresťanov, aby rozpoznávali Krista v tvári každého vylúčeného človeka (85).

Princíp schopnosti milovať podľa „univerzálneho rozmeru“ (83) sa preberá aj v tretej kapitole „Premyslieť a vytvárať otvorený svet“: v nej pápež František vyzýva „vyjsť zo seba samých“, aby sme nachádzali v druhých bytostný rast (88) tým, že sa otvoríme blížnemu v dynamike lásky (caritas), ktorá nás nasmerúva k „univerzálnemu spoločenstvu“ (95). V konečnom dôsledku – ako pripomína encyklika – duchovná výška  ľudského života je určovaná láskou, ktorá nás vedie hľadať to, čo je lepšie pre život druhého (92-93). Zmysel pre solidaritu a bratstvo sa rodí v rodinách, ktoré treba chrániť a mať ich v úcte v ich „primárnej a nezastupiteľnej výchovnej misii“ (114).

Právo na dôstojný život nemôže byť nikomu upieraný, potvrdzuje ďalej Svätý Otec, a keďže práva presahujú hranice krajín, nikto nemôže zostať vylúčený, bez ohľadu na to, kde sa narodil (121). V tejto optike pápež žiada tiež myslieť na „etiku medzinárodných vzťahov“ (126), pretože každá krajina patrí aj cudzincovi a zdroje určitého územia sa nemôžu upierať tomu, kto je v núdzi a pochádza z iného miesta. Prirodzené právo na súkromné vlastníctvo bude teda podľa princípu všeobecného určenia stvorených dobier až druhoradé (120). Špecifický dôraz kladie Encyklika aj na otázku zahraničného dlhu: pri rešpektovaní princípu, že dlh treba splatiť, je však žiadúce, aby tým nebol ohrozený vývoj a obživa najchudobnejších krajín (126).

Téme migrácie je venovaná časť druhej a celá štvrtá kapitola „Srdce otvorené celému svetu“: migrantov s ich „doráňanými životmi“ (37), na úteku pred vojnami a prenasledovaniami, prírodnými pohromami,  bezohľadnými obchodníkmi s ľuďmi, odtrhnutí od svojich pôvodných komunít, treba prijímať, chrániť, podporovať a integrovať. V prijímajúcich krajinách bude správnou rovnováhou vyváženie medzi ochranou práv občanov a zaručením prijatia a pomoci migrantom (38-40).

Konkrétnejšie pápež uvádza niektoré „nevyhnutné odpovede“, predovšetkým pre tých, ktorí utekajú pred „vážnymi humanitárnymi krízami“: zvýšenie a zjednodušenie udeľovania víz; otvorenie humanitárnych koridorov; zabezpečenie bývania, bezpečnosti a základných služieb; ponúknutie možností práce a vzdelávania; podporovanie sceľovania rodín; ochrana maloletých; zaručenie náboženskej slobody. To, čo sa žiada predovšetkým – ako čítame v dokumente –  je globálne spravovanie (governance) migrácie, ktoré v mene solidárneho rozvoja všetkých národov rozbehne dlhodobé projekty idúce nad rámec jednotlivých krízových situácií (129-132).

Téma piatej kapitoly je „Lepšia politika“, teda tá, ktorá predstavuje jednu z najcennejších foriem dobročinnej lásky, pretože sa kladie do služby spoločnému dobru (180) a pozná dôležitosť ľudu chápaného ako otvorená kategória, s ochotou k stretnutiu a dialógu (160). Toto je ten „popularizmus“, aký naznačuje pápež František, a ktorý je v kontraste s „populizmom“, ktorý ignoruje legitimitu pojmu „ľud“, keď sa snaží získať jeho súhlas účelovo pre vlastné záujmy (159). Tou lepšou politikou je však tiež tá, ktorá chráni prácu, „neodňateľný rozmer spoločenského života“ a snaží sa zabezpečiť všetkým možnosť rozvíjať svoje schopnosti (162).

Opravdivá stratégia boja proti chudobe sa podľa slov encykliky nezameriava iba na znižovanie počtu ľudí v biede, ale skôr na ich podporu v duchu solidarity a subsidiarity (187). Úlohou politiky je okrem toho nájsť riešenie na všetko to, čo útočí na základné ľudské práva, ako je sociálne vylúčenie; obchodovanie s orgánmi, zbraňami a drogami; sexuálne vykorisťovanie; otrocká práca; terorizmus a organizovaný zločin. Pápež František dôrazne vyzýva k definitívnemu skoncovaniu s obchodovaním s ľuďmi, ktoré je „hanbou ľudstva“ a k odstráneniu hladu v jeho „zločinnosti“, nakoľko výživa je „neodňateľné právo“ (188-189).

Politika akú potrebujeme, zdôrazňuje pápež František, sa sústreďuje na ľudskú dôstojnosť a nie je podriadená finančníctvu, pretože „samotný trh všetko nevyrieši“: ukázali to „krvipreliatia“ spôsobené finančnými špekuláciami (168). Osobitný význam teda zaujímajú ľudové hnutia: skutočné „prúdy morálnej energie“, tieto musia byť koordinovane zapojené do spoločnosti. Takto – píše Svätý Otec – sa môže prejsť od politiky „smerom“ k chudobných k politike „s“ chudobnými a vlastnej chudobným (169). Ďalšie očakávanie predstavené v encyklike sa týka reformy OSN: naproti prevahe ekonomického rozmeru bude v skutočnosti úlohou OSN dať realizáciu pojmu „rodiny národov“ prácou pre spoločné dobro vykoreňovaním chudoby a ochranou ľudských práv. Neúnavne sa opierajúc o „vyjednávanie, dobré úradovanie a arbitráž“ musí OSN podporovať silu práva nad právom sily (173-175).

V šiestej kapitole „Dialóg a sociálne priateľstvo“ vystupuje okrem iného ponímanie života ako „umenia stretnutia“ so všetkými, aj s perifériami sveta a s pôvodnými národmi, pretože „od všetkých sa niečo dá naučiť a nikto nie je neužitočný“ (215). Osobitne potom pápež poukazuje na „zázrak vľúdnosti“, postoja, ktorý treba nanovo uviesť do života, pretože je „hviezdou v temnote“ a „vymanením sa z krutosti, úzkosti a roztržitej naliehavosti“ prevládajúcej v súčasnej dobe (222-224).

Kapitola siedma s názvom „Cesty nového stretnutia“ sa zamýšľa nad hodnotou a podporou mieru. Pápež zdôrazňuje, že mier je „proaktívny“ a zameriava sa na formovanie spoločnosti založenej na službe druhým a na presadzovaní zmierenia a vzájomného rozvoja. Mier je „remeslo“, v ktorom každý musí konať svoju časť, a ktorého úloha nikdy nekončí (227-232). Ako čítame v encyklike, s pokojom je spojené odpustenie: musíme milovať všetkých bez výnimky, ale milovať utláčateľa znamená pomáhať mu sa zmeniť a nedovoliť mu, aby naďalej utláčal svojho blížneho (241-242). Odpustenie neznamená beztrestnosť, ale spravodlivosť a pamäť, pretože odpustiť neznamená zabudnúť, ale zrieknuť sa deštruktívnej sily zla a pomsty. Nikdy nezabudnite na hrôzy, ako holokaust (šoa), atómové bombardovania Hirošimy a Nagasaki, perzekúcie a etnické masakre – vyzýva ďalej pápež František. Je potrebné si ich vždy a nanovo pripomínať, aby sme neznecitliveli a udržiavali si plameň kolektívneho svedomia. A je tiež dôležité pamätať na dobro. (246-252)

Časť siedmej kapitoly sa potom pozastavuje nad vojnou: vojna ako „neustála hrozba“ predstavuje „popretie všetkých práv“, „zlyhanie politiky a ľudskosti“, „hanebné podvolenie sa silám zla“. Okrem toho kvôli jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam, ktoré zasahujú mnohých nevinných civilistov, už dnes nemožno uvažovať, tak ako v minulosti, o možnej „spravodlivej vojne“, ale musíme dôrazne vysloviť: „Už žiadna vojna!“. Úplné odstránenie jadrových zbraní je „morálnym a humanitárnym imperatívom“; nech sa radšej – ako navrhuje Svätý Otec – založí z peňazí na zbrojenie svetový fond na odstránenie hladu (255-262). Rovnako jasný postoj vyjadruje pápež František ohľadom trestu smrti: je neprípustný a musí sa zrušiť na celom svete. Ako píše, ani „vrah nestráca svoju dôstojnosť ľudskej osoby, Boh je toho zárukou“ (263-269). Svätý Otec zároveň zdôrazňuje potrebu rešpektovať „posvätnosť života“ (283) tam, kde sa dnes „určité časti ľudstva zdajú ako obetovateľné“, ako sú nenarodení, chudobní, zdravotne postihnutí, starí ľudia (18).

V ôsmej a poslednej kapitole sa pápež venuje téme „Náboženstvá v službách bratstva vo svete“ a pripomína, že terorizmus nemožno pripisovať náboženstvu, ale chybným interpretáciám náboženských textov, ako aj politikám hladu, chudoby, nespravodlivosti a útlaku (282-283). Cesta pokoja medzi náboženstvami je teda možná; preto je potrebné zaručiť náboženskú slobodu, základné ľudské právo pre všetkých veriacich (279). Osobitné zamyslenie prináša encyklika nad úlohou Cirkvi: tá neobmedzuje svoje poslanie na oblasť súkromia, a hoci sa neangažuje politicky, nevzdáva sa politického rozmeru existencie, pozornosti ohľadom spoločného dobra a starostlivosti o integrálny ľudský rozvoj, podľa evanjeliových zásad (276-278).

Na záver pápež František cituje Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie, ktorý sám podpísal 4. februára 2019 v Abú Zabí spolu s veľkým imámom Al-Azharu Ahmadom Al-Tajíbom: vychádzajúc z tohto medzníka medzináboženského dialógu Svätý Otec znovu vyjadruje výzvu, aby sa v mene ľudského bratstva prijal dialóg ako cesta, spolupráca ako spôsob konania a vzájomné poznanie ako metóda a kritérium (285).

Encykliku Fratelli tutti – o bratstve a sociálnom priateľstve uzatvára pápež František dvoma modlitbami: v prvej sa obracia k Bohu ako Stvoriteľovi a v druhej ako k Trojjedinému, v ekumenickom duchu v mene kresťanov.

-

Aktualizované

( TK KBS, RV jb, mh; ml ) 20201004001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]